Ako byť sám sebe koučom, keď cítime neistotu a úzkosť

V časoch, keď sa  náš svet otriasa a rozpadajú sa veci, ktoré sme považovali za samozrejmé, ľudia viac ako inokedy

cítia potrebu pomáhajúcich rozhovorov. K nim patria aj koučovacie rozhovory, ktoré vedú manažéri so svojim tímom alebo  profesionálni kouči so svojimi klientami.

Je užitočné a dôležité, aby sme si my, ktorí tieto rozhovory vedieme,  v tomto období viac ako inokedy všímali svoj vlastný stav a neprojektovali svoje vlastné neistoty na ľudí okolo seba, nezachraňovali kolegov, ktorí nepotrebujú byť zachránení a súčasne boli vnímaví k tomu, že niektorí ľudia sú oveľa viac zasiahnutí vo svojom vnútri ako iní.

Tento článok je rekapitulácia toho, ako  byť sám sebe koučom a praktikovať kompetenciu „byť prítomný“, keď sú podmienky náročnejšie ako inokedy. Lebo iným môžeme byť v koučovacom rozhovore užitoční len keď sme sami v stave pokoja.

Práca kouča so sebou samým – okamžitá rýchla pomoc

Keď idete koučovať, skontrolujte si sami so sebou či ste v stave pokoja a schopní skutočne počúvať. Ak sa cítite preťažení a zneistení, tu je niekoľko návrhov, ktoré môžete vyskúšať – nielen pred rozhovorom. Nie všetky z nich budú vhodné pre každého, vyberte si,  čo k vám najviac prehovára.

Pomaly dýchajte

Keď cítite nepokoj, vždy začnite s pomalým dýchaním (je lepšie sústrediť sa na pomalé než na hlboké dýchanie). Pomôže zastaviť vnútornú paniku a dlhodobejšie sa sústrediť, pretože aktivuje nastavenie mysle „pripraviť sa a plánovať“.

Ak sa sústredíte na vydychovanie tak, akoby ste pomaly nafukovali balónik, váš nádych sa bude prirodzene regulovať sám.

Dýchanie patrí k tým procesom nášho tela, ktoré bežia automaticky a súčasne je to niečo, čo môžeme ovládať, keď na to sústredíme svoju pozornosť. Keď dostaneme pod kontrolu dýchanie, lepšie ovládame celú svoju bytosť.

Hovorte k sebe láskavo a zrozumiteľne

Náš život riadia príbehy, ktoré si o sebe hovoríme – hovoríme si čo môžeme a nemôžeme, čo zvládneme a čo nezvládneme a čo sa stane potom. A podľa toho čo si hovoríme, konáme a podľa toho ako konáme, sa vyvíja náš život. Podobne ako dýchanie, môžeme zmeniť aj vety, čo si hovoríme. Keď cítime úzkosť a neistotu, môžeme si  povedať si vetu, ktorá nám pomôže cítiť sa pokojnejšie a mať veci pod kontrolou. Je to taká veta, ktorá kombinuje súcit so sebou samým a primerané preberanie zodpovednosti (nie príliš veľa, nie príliš málo).  Je to veta, ktorej môžeme veriť a je pre nás uskutočniteľná, nabáda nás konať ale je k nám láskavá a neurčuje nám ciele, ktoré sú príliš náročné:

Pred koučovacím rozhovorom môžete vyskúšať:

„ Áno, mám toho veľa, a sám som znepokojený. Ale teraz sa budem hodinu venovať len človeku, čo je predo mnou. A budem sa úprimne zaujímať, čo rieši on.“

Inokedy vám môže poslúžiť povedať si:

"Aj keď mám veľa vecí na práci, môžem sa sústrediť len na jednu vec, ktorú práve teraz robím. Budem sa cítiť lepšie, ak to urobím."

"Bola by som radšej, keby som toho za deň stihla urobiť viac, ale prijmem to, čo som reálne schopná urobiť." (Táto veta využíva bežnú techniku kognitívno-behaviorálnej terapie pri ktorej sa odporúča, aby ľudia vymenili svoje „musím“ alebo „mal by som“ za "mohol by som" alebo "urobím" alebo „určite zvládnem“, aby sa zbavili úzkosti a cítili sa silnejšie.

Položte si správne otázky

Vždy sa môžeme  spýtať seba, alebo svojich klientov:  "Čo je najlepšie urobiť práve teraz?"

Táto otázka  nás sťahuje  od premýšľania o minulosti alebo obáv o budúcnosť, ktoré  bránia optimálnemu sústredeniu a stanoveniu priorít.

Alebo: „Čo je najbližší malý krok, ktorý dokážem urobiť?“ – Táto otázka nás tiež drží v prítomnosti a pritom, čo je v našich silách.

Skontrolujte, či vety, čo si hovoríte, nezveličujú:

Ak si hovoríte: "Pracujem 80 hodín týždenne" alebo „Čoskoro všetci zomrieme“, váš mozog bude reagovať, akoby to bola pravda, aj keď je to preháňanie. Niekedy náš mozog preskočí na závery na základe našich emócií. Keď sa cítite znepokojení ohľadom nejakej témy, váš mozog preceňuje podklady na základe ktorých ste sa znepokojili, čo následne spôsobí, že sa budete cítiť ešte úzkostnejšie - a vytvorí sa uzatvorený kruh. 

Keď je vaše vnímanie pracovnej záťaže alebo bezprostredného ohrozenia dramaticky nadhodnotené, situácia sa zdá byť beznádejná, čo pravdepodobne spôsobí, že sa budete cítiť depresívne a úzkostlivo  a riešenie bude vyzerať nemožné. Potom nepodniknete praktické kroky, ktoré by vám  pomohli riešiť situáciu. Ide o rozšírený všeobecný vzorec, nejakým spôsobom to robíme všetci a spôsob ako sa z toho dostať von, je zhromaždiť merateľné a overiteľné fakty a hovoriť si ich namiesto zveličujúcich viet.

Niekedy pomôže tiež  položiť si otázku: „Čo najhoršie sa môže stať dnes?“ „Ako to zvládnem?“ „Ako sa k tomu postavím?“

Alebo si môžete so mnou pripomenúť to, čo hovoril môj dedo, ktorý prežil dve svetové vojny: Akokoľvek ťažký je deň, vždy sa dá prežiť do večera.

Práca kouča so sebou samým - dlhodobá

Pozorujte

Dôležitá vec, na ktorú sa môžeme zamerať, je že budeme pestovať svoje pozorovateľské ja počas celého dňa. Je to ako by ste sa rozdvojili, jedna vaša časť robí to čo robí a tá druhá ju pozoruje a uvedomuje si, čo sa deje – ako reagujete na otázky, ako váhate či robiť svoju prácu alebo pozerať správy, či počúvate, čo vám hovoria – kolegovia, deti, partner. Kedy si hovoríte, že by ste niečo mali robiť a nerobíte to a kedy si hovoríte, že by ste niečo nemali robiť a robíte to. Kedy ste tam, kde ste a kedy vás vaša myseľ odnesie inde,  kam vás odnesie a čo to s vami robí.  Cieľom je prijať realitu toho, čo je, aby ste sa mohli rozhodnúť čo chcete zmeniť (ak niečo chcete zmeniť) alebo sa prijať tak ako ste, bez toho, že by ste si to vyčítali.

Praktikujte

Najskôr porozmýšľajte, a určite si, jednu vec, ktorej sa chcete venovať. Najlepšie takú vec, ktorá vám viac pomáha byť v takom stave, v akom chcete byť. Pre niekoho je dôležité pestovať vnútorný pokoj, aby sa mohol vedome rozhodovať. Pre iného to môže byť pestovať odvahu niečo vypovedať a pre iného zasa schopnosť nič nepovedať a zvládať svoj hnev. Môžete si povedať, že to budete robiť týždeň, alebo mesiac a potom sa rozhodnete ako ďalej:

1)Každý večer sa spýtajte „V ktorej chvíli som dnes bol vnútorne pokojný (odvážny, disciplinovaný – podľa toho, čo sledujete)?“ 

Alebo si to môžete sformulovať konkrétnejšie, napríklad: „V ktorej chvíli som dnes skutočne počúval svoju ženu (svojho kolegu, svoj vnútorný hlas..)?“ 

2)Ak taký moment nájdete, pod-otázka je: „Ako to bolo možné?“  Alebo „Ako som to urobil?“ 

3)Ak taký moment nenájdete, pod-otázka je: „Keď sa na to (dnešný deň) spätne pozriem, kde by som chcel byť pokojnejší (rozvážnejší, odvážnejší,..) Ako by som to urobil?“

Táto práca by vám mala poskytnúť informácie o tom, čo vlastne od seba očakávate a  súčasne je to pestovanie tejto schopnosti.