Osobný rozvoj a pocit viny, zrady a vylúčenia

Ako systemický rozhovor vyzerá v praxi?

Nasledujúca ukážka zachytáva úvod koučovacieho rozhovoru, v ktorom sa kouč s klientom dohaduje na užitočnom výsledku stretnutia. Klient popisuje situáciu ako „zamotanú" a kouč ho nesmeruje k riešeniu — pomáha mu najskôr pomenovať, na čom v tejto situácii vlastne je.

  Klient: Ja jednoducho vybuchnem. Ako sopka. Ja viem, že to škodí mojej kariére a už milión krát som sa rozhodol, že si zahryznem do jazyka, že sa naučím vyriešiť to diplomaticky.  Alekeď príde na lámanie chleba, nemôžem to nechať tak. Musím bojovať. A potom to ľutujem. 

 Kouč:  A kto by bol na vás pyšný, keby vás videl takto bojovať?

 Klient: Môj dedo. On vždy hovoril: “ Vždy sa musíš za seba rázne postaviť. Nikto s tebou zametať nebude. Musíš byť chlap.“

 Kouč: Ako by ste si mohli uctiť deda iným spôsobom než týmito výbuchmi, ktoré škodia vašej kariére?

 Klient:....

 Kouč: Ako by ste mohli, možno iba v duchu, povedať dedovi, aby sa na vás pozeral s láskou, keď konflikty budete riešiť inak ako on?

Každé správanie sa stáva zrozumiteľným, keď sa naň pozeráme v kontexte systému, v ktorom je vyjadrením lojality.

 Systemický (to nie je preklep, nie je to systémový) pohľad hovorí, že vždy sme súčasťou nejakého systému. Nežijeme ako oddelené entity. Vždy niekam patríme (do rodiny, firmy, inštitúcie, záujmového zoskupenia). A tiež, že máme vnútornú potrebu patriť. Sme lojálni (vedome alebo nevedome) systémom, do ktorých patríme, ktoré podporujeme alebo s ktorými sa silne identifikujeme.

Každý systém sa riadi pravidlami, ktoré nejaké správania v rámci skupiny dovoľujú a iné nedovoľujú. Ak chceme patriť do systému, musíme sa správať podľa pravidiel tohto systému – a my intuitívne vieme, čo sa od nás očakáva a čo je „zrada“.

Osobný rozvoj a voľba vlastnej cesty životom, je vždy „vyrastenie“ z pôvodného systému (napríklad z pôvodnej rodiny) a prijatie nových hodnôt. 

Ako súvisí osobný rozvoj s pocitom zrady?

Keď sa človek posúva, niekedy má pocit, že zrádza rodinu, pôvod alebo svoje staršie ja. Ten pocit býva nevedomý a prejaví sa ako odpor, sabotáž alebo náhly návrat k starému vzorcu. Pomenovanie tejto lojality je často tým, čo zmenu odblokuje.

Prijatie nového hodnotového systému, znamená „zradu“ voči pôvodnému, čo sprevádza pocit viny. Keď tento pocit zrady a viny nevieme spracovať, môžeme sa rozhodnúť, že nebudeme rásť, hľadať si vlastnú cestu životom a zostaneme verní hodnotovému systému z ktorého sme vzišli. Veľa ľudí sa takto vie vzdať svojich snov aj svojho úspechu alebo svoje plány sabotovať kontraproduktívnym správaním.

V krátkej ukážke vyššie sme videli, že klient bol lojálny rodinnej (pôvodný systém) hodnote „byť silný a postaviť sa za seba“ aj keď v kontexte jeho práce (nového systému) boj nebol užitočný. Klient bol v zovretí dvoch lojalít  - k pôvodnému systému, ktorý oceňoval silové presadzovanie  a k novému systému, ktorý oceňoval diplomatickejšiu komunikáciu. Klient vedome chcel vyhovieť požiadavkám nového systému a podvedome bola silnejšia lojalita k pôvodnému systému. Systemická koučovacia intervencia je pomôcť klientovi uvedomiť si konflikt lojalít a sformulovať si riešenie tohto vnútorného konfliktu.

Lojalitami v systemickej koučovacej práci sa zaoberá John Whittingtom, u ktorého sme študovali v Londýne.  Jeho kniha  Systemic coaching and constellations, vychádza v stále nových vydaniach.