Prítomnosť kouča v procese koučovania

Krátka úvaha nad paralelami medzi jogou a koučingom...

Týka sa nášho plného sústredenia. Zamerania na introspektívnu prácu, ktorá

pomáha zbaviť sa vlastných myšlienok, aspoň na krátke momenty... a tak sa stať pozorovateľom seba a aj skutočností okolo nás....

Keď praktikujeme jogu, pomáha nám to mapovať naše momentálne fyzické zážitky, procesy, ktoré nám bežia v tele na somatickej úrovni. Máme sústredenú pozornosť iba na naše telo, nesnažíme sa o dokonalosť či výkon, nevytvárame si vlastné myšlienkové konštrukcie, príbehy, ktoré zvyčajne vychádzajú z našich spomienok z minulosti a k nim pripojených emócií a fyzických pocitov uložených v našom tele, nespadáme do bežných vzorcov premýšľania z ktorých je ťažko sa vymotať von, ale vnímame skutočnosť tak čisto, ako sme v danej chvíli schopní...a vtedy sme tým najlepším pozorovateľom seba samých...a aj pozorovateľom okolia v stave menšej či väčšej kontemplácie...vnímame seba aj okolie v stave pokoja a bez súdenia...všetko plynie ako prúd okolo nás, a my sme toho súčasťou bez potreby meniť smer či ovládať ho...iba sa necháme unášať a vnímame...

V koučovaní tomu hovoríme aj byť prítomný „tu a teraz“ s klientom a súčasne so sebou samým. Vnímať čo sa deje s nami ako koučami, byť si vedomý vlastného procesu a súčasne byť pozorovateľom klienta, jeho procesu....a vnímať aj to, čo sa deje v poli medzi nami... Vnímať to a súčasne tým nebyť naplno pohltený. Ako tomu hovoríme my, jednou našou časťou byť v systéme klienta, jednou v svojom vlastnom systéme a jednou mimo systém v našom spoločnom priestore/poli...Byť tam všade súčasne a zároveň byť pozorovateľom toho všetkého... To je veľmi jemná zručnosť, majstrovstvo, ktoré sa cibrí celý život....je to niečo, na čo nie je jednoznačná definícia aby sme porozumeli...je to stav bytia, pocit na fyzickej úrovni...niečo, čo pochopíme či pocítime to iba vtedy, keď v tom sme/alebo keď sme to už niekedy zažili. Tak podobne ako lásku. Lebo nie je jediná či jednoznačná definícia toho, čo je LÁSKA, ale každý vie, keď ju cíti... je to niečo, čo sa reprezentuje cez naše fyzické telo, skutočný kinestetický pocit... a súčasne to nie je to pocit spojený s pocitom bezpečia či sexualitou, i keď je to tam súčasne prítomné a vytvára to prostredie...ale je to niečo viac... je to „esencia“, ktorú cítime ako fyzicky prítomnú „hmotu“ pri zážitku lásky...nie je to emócia, ktorú vygenerovalo naše psyché na základe nejakých očakávaní, či potrieb, a ktorá je ovplyvňovaná vonkajšími podnetmi, je to esencia ktorú vnímame a cítime na fyzickej úrovni a nevychádza z našej mysle, je nezávislá od vonkajších vplyvov...iba ju zrazu pocítime, navnímame...je to taký zvláštny stav „bytia“... tak ako prítomnosť...

A ako sa môžeme začať dotýkať takýchto vnútorných momentov ticha pri práci? 

V koučovaní sa môžeme oprieť o naše telo tak, ako napríklad pri praktikovaní meditácie či jogy –  vnímaním symptómov v svojom tele, pozorovaním dýchania, sústredením sa na vlastný stav bytia...alebo si uvedomiť svoje vnútorné nastavenie s ktorým vchádzame do procesu s klientom, snahu byť bezpodmienkovo prijímajúcim, nesúdiacim pozorovateľom procesu, ktorý je súčasne zvedavý...tak detsky zvedavý, bez potreby pomáhať človeku a nájsť nejaké riešenie či vyhodnotiť situáciu...zvedavý a vnímavý... lebo tá „nezištná-detská“ zvedavosť pomáha človeku (klientovi) uvedomiť si rôzne veci, nad ktorými sa nezamýšľa keď ho zahlcuje jeho záťažová situácia...napríklad, čo je pre neho najdôležitejšie v danej situácii, ako sa on osobne vzťahuje k tomu o čom rozpráva, kde je jeho osobná sila v danej situácii...), prípadne sa zamerať v procese na tzv. metapozorovanie, keď pozorujeme svoju vlastnú myseľ, všímame si, čo pozoruje a na čo sa zameriava...lebo vtedy môžeme od toho odstúpiť, odpútať sa, vzdať sa toho...

Pri takejto práci so sebou dochádza k prepájaniu nášho somatického a mentálneho vedomia.

...stávame sa vedomejšími....