POROVNÁVAŤ SA S INÝMI NEMÁ VÝZNAM!

Raz sedela predo mnou klientka(manažérka), ktorá prišla 

na Life koučing.

Na prvý pohľad pôsobila veľmi kompetentne. Fungovala. Mala výsledky. 

Neustále na sebe pracovala.

Vzdelávala sa, zlepšovala sa, posúvala sa ďalej...

A predsa mi po chvíli rozhovoru povedala:

„Stále mám pocit, že nie som dosť. Že musím vyhovieť, že sa musím viac snažiť...A tak sa snažím ešte viac.“

Nie preto, že by nemala úspech.

Ale preto, že sa neustále porovnávala.

S tými, ktorí sú „ďalej“.

S tými, ktorí pôsobia istejšie, úspešnejšie, pokojnejšie.

Avšak tento vnútorný pocit „nie som dosť“ často nevedie k zdravému rastu, ale k preťaženiu, frustrácii.

Človek sa nesnaží rásť zo zvedavosti či radosti, 

ale zo strachu, že nebude stačiť.

Zlepšovanie sa potom prestáva byť zdrojom energie 

a stáva sa spôsobom, ako zakryť vnútornú neistotu.

Keď sme sa v rozhovore prestali pozerať na iných a obrátili pozornosť k nej samej, k jej telu, fyzickému pocitu a preskúmali ho , prišiel tichý moment.

Na chvíľu sme prestali rozprávať.

Začali sme spolu dýchať.

Pozornosť sa presunula z hlavy do tela.

Všímala si, kde cíti nepokoj.

Kde je napätie.

A čo jej to miesto možno chce povedať.

Nie odpoveď pre mňa.

Ale pravdu pre seba.

A práve tam sa začalo niečo uvoľňovať.

Bez snahy byť lepšia.

Bez porovnávania.

Len v kontakte so sebou.

Postupne si začala všímať, že v danej chvíli zvláda situáciu pokojnejšie. Skúmala, ako by to mohla aplikovať aj v iných chvíľach...

Skúsila. Zažila svoju skúsenosť opakovane aj inokedy.

Postupne skúmala, zisťovala..

Že má viac hraníc.

Že už nemusí dokazovať svoju hodnotu neustálym výkonom.

Že niekedy aj nemusí nič..

Rast sa totiž nedeje v porovnávaní.

Deje sa v uvedomení.

V tichom poznaní, že už dnes sme iní ako včera.

Možno si tú otázku skúste položiť aj vy:

Čo mi dnes hovorí moje telo, keď sa snažím byť „dosť“

alebo

Čo by sa stalo, keby som si dnes dovolila byť dosť – bez ďalšieho dokazovania?