Príbeh z koučovacej školy - opäť kúsok zdieľania z praxe

Nastúpila som na nové oddelenie, bez odovzdania agendy predchodcom, bez odporúčaní a dobrých rád,  s cca 30 ľuďmi rôznych odborností a veku v Bratislave + 3 pobočky skrz SR...Bolo tam nové vedenie spoločnosti, denne nekončiace požiadavky z rôznych inštitúcii, príprava náročných tendrov, tiež výrazný mediálny výstup, mnoho iného...Cítila som silnú zodpovednosť, obzvlášť s výchovou „poslušného dievčaťa“, ktoré nemalo v slovníku odpoveď „neviem a nedá sa“...pokr...

...posilnenú absenciou podpory. Práve naopak, mnohí sa radi ponúkli podporou odo mňa, odbornou ako aj mentálnou. K pohode tiež neprispel „hon na moju MNG pozíciu“, ktorú som ja prijala pod nátlakom s hrozbou vyhodenia, takže som denne nosila aj pomyselný „pancier na chrbte“ 😊 ...Pocit vyčerpania, ohrozenia, osamelosti, obete, emócie strachu, frustrácie sa striedali s chvíľkou radosti zo zvládnutých zadaní.  

Čo mi vtedy pomáhalo prežiť?

Verila som vo svoje schopnosti. Obmedziť TO, kto si o mne čo myslí, sa mi výrazne darilo. Jednať s úctou a rešpektom je mojou prioritou a dlhoročným návykom. Aj na MNG pozícii som prejavovala empatiu, pozornosť, schopnosť prichytiť zamestnancov pri úspechu, pochváliť, prichystať im raňajky, pýtať sa na ich názor a predošlé skúsenosti... Nato, neboli u MNG zvyknutí. 

Mala som však v tíme aj  45 r. muža, nazývali sme ho „Marťan“, pretože mal výrazné/extrémne správanie mimo štandardov. Chcel konať úprimné dobro, no s dobrým úmyslom urobil stále veľký prešľap, aj v externom prostredí. Preto ho vedenie chcelo viackrát vyhodiť, no stále som ho obhájila a prevzala za neho zodpovednosť a dohľad, pretože ľudí s jeho odbornosťou a dlhoročnou praxou či historickou pamäťou bolo na Slovensku ako šafránu. Presviedčal o svojej správnosti tak intenzívne, neakceptoval argumenty. Tak som sa pri jednom usmerňovaní, jednej vete, s podtónom vyčerpania a frustrácie dostala pri kriku na ňho do takých tónov svojho hlasu, aké som u seba naozaj ešte nikdy nezažila/nepočula. Mňa to poriadne vyľakalo, prekvapilo. Celý týždeň ostalo ticho v kanceláriách vpravo aj vľavo od mojej. 

A moje pocity? Bolo mi z toho zle, hnev sama na seba, že som to nezvládla, pretože to bolo moje zlyhanie, nie jeho. 

Položila som si otázku, čo mi to prinieslo a čo sa to vlastne udialo?

Začala som prácou na sebe. Uvedomením, že už to nikdy (slovo nikdy používam veľmi výnimočne, viackrát premyslene, kým ho vyslovím), nechcem zažiť. Investovala som veľa času do sebavzdelavacích kurzov, pri ktorých som sa naučila položiť si niekoľko otázok, tiež prevziať zodpovednosť za svoje rozhodnutia, a aj korigovať svoje emócie. 

Opýtala som sa sama seba: Aké emócie so mnou teraz lomcujú?

Kedy a čo ich podnecuje?

Čo ich tlmí a čo mi prišli povedať?

Čo potrebujem teraz?

Ako sa o seba postarám?

Kto mi môže dať prípadnú podporu?

Aké mám iné možnosti?

Čo urobím nabudúce inak?

A čo teraz s tým urobím? Akú zmenu?

A išla som na to....

Zabezpečila som ďalších kolegov, s ktorými si najprv odkomunikoval postup a svoje úvahy, aby ho mierne naviedli k štandardom, v ktorých som potrebovala, aby konal a jednal. Až potom, takto „ošetrený“ prišiel za mnou. 

Keď prišiel, ospravedlnila som sa mu. Začala som sa používať „jeho“ slová, ktorým rozumel lepšie. Dala som mu uznanie pri návrhu riešení, napr. : „áno, je to jedna z ciest a ďakujem za návrh, ale prosím tentokrát to potrebujeme urobiť takto...“ Počas výkonu tejto MNG funkcie som prešla pomocou koučingu aj tzv. „odvykačkou od sarkazmu“, ktorý som mala veľmi výrazný. Až tu som pochopila, že to bol môj spôsob obrany...Teraz je to medzi nami inak...

Keď príde náročná situácia, pýtam sa ho: Čo očakávate od tohto spôsobu komukikácie?

Aký je váš zámer?

Čo by ste chceli presadiť?

Aké máte možnosti tak aby ste nepôsobili konfrontačne?

Čo očakávate odo mňa?...

A podobne...

Proste robím vo veciach jasno dovtedy, kým nenastane pochopenie a nájdenie cesty...

Ing. Vlasta PAPCÚNOVÁ

mentorka, koučka, konzultantka