VŠETKO SA MENÍ...

Aj keď my často chceme, aby to zostalo tak, ako to je.

Ako izbu keď upraceme, chceme aby to tak zostalo. Aby sme nemuseli vynakladať energiu dokola na to isté. Aby veci zostali na tých istých miestach.

Nie preto, že by to bolo dokonalé.

Ale preto, že je to známe.

A známe = bezpečné. Aspoň na prvý pohľad sa to zdá.

A tak sa držíme.

Starých rutín.

Starých rolí.

Zabehaných vecí.

Očakávaní, ktoré už dávno nie sú naše.

Spôsobov, ktoré nám kedysi fungovali – no dnes už len vysávajú energiu.

Toho čo nás kedysi posúvalo ale teraz nás to drží na tom istom mieste.

A práve v tom je to nebezpečné.

Lebo život sa hýbe stále. 

A keď na niečom, niekom lipneme, začneme zaostávať. 

Vo vnútri. V práci. V sebe.

Preto zmena prináša rast.

Ale to nemusí byť vždy radikálna zmena…

Netreba sa zmeniť cez noc.

Niekedy stačí zmeniť niečo malé v prostredí, alebo nechať starú nefunkčnú rutinu a uvoľniť sa do tvorivosti.

Alebo nechať za sebou toho, kto zaostáva a drží nás na starom mieste a posunúť sa.

A niekedy stačí tichá otázka:

Na čo sa ešte držím, aj keď viem, že mi to už neslúži?

 Čoho sa bojím, keby som to konečne pustil(a)?

 A čo všetko sa môže začať, keď sa prestanem báť pohnúť sa? 

Nie, lipnutie nie je zlyhanie.

Je to signál, že niečo v nás ešte potrebuje čas, pozornosť, pochopenie.

Ale skôr či neskôr príde moment, keď sa to už nebude dať prehliadať.

A práve vtedy vzniká priestor na rast.

 Aj o tom bývajú koučovacie rozhovory.

Nie o tom, ako niečo rýchlo zmeniť.

Ale ako si vôbec dovoliť cítiť, že niečo je už inak.