Ivan Vyskočil

30. 06. 2024

Psychológ a psychotraumatológ Ivan Vyskočil vysvetľuje, čo je EMDR a prečo sa niektoré zážitky zapíšu ako trauma. Hovorí o predverbálnom období, o traumách s veľkým T a malým t aj o tom, kedy siahne po koučingu a kedy po terapii.

Prepis rozhovoru

Kto k nemu chodí a čo je vlastne EMDR?

Moja cieľová skupina sú ľudia, ktorí za mnou prídu – väčšinou po referenciách, nevyberám si veľmi. Ale čím ďalej, tým častejšie ľudia chcú priamo EMDR, že si to naozaj pýtajú. Je to jedna z terapií zameraných špeciálne na prácu s traumou, samostatný psychoterapeutický prístup, ktorý má osem fáz.

MODERÁTORKA: Dobrý deň. Naším dnešným hosťom je Ivan Vyskočil, ktorý vyštudoval psychológiu. Má rôzne výcviky v psychoterapii, psychotraumatológii, EMDR, takisto výcviky v koučovaní v Business Coaching College a aj v konšteláciách. Vitaj, Ivan.

IVAN: Ďakujem.

MODERÁTORKA: Vitaj. Keď sme už začali tým, čo všetko si absolvoval – vyzerá to, že to ešte nekončí, zase si v ďalšom výcviku, to bude asi tvoje celoživotné vzdelávanie. Ale spomínal si niekde, že tvoja najväčšia srdcovka je EMDR, že hodne pracuješ s traumou. Kto je tvoja cieľová skupina, s čím k tebe ľudia najviac chodia?

IVAN: Moja cieľová skupina sú ľudia, ktorí za mnou prídu – väčšinou po referenciách; nevyberám si veľmi. Ale čím ďalej, tým častejšie ľudia chcú priamo EMDR, že si to naozaj pýtajú.

MODERÁTORKA: A čo to vlastne je – aby ľudia, ktorí nás počúvajú, vedeli?

IVAN: Je to jedna z terapií zameraných špeciálne na prácu s traumou. Je to samostatný psychoterapeutický prístup, ktorý má osem fáz a vychádza z psychotraumatologickej optiky. Čo znamená len to, že sa pozeráme na minulosť v zmysle: keď dnes niečo zažívam nejako, tak som sa to niekde naučil. A samozrejme, keď sa mi to zapísalo v mozgu traumaticky, tak je to uložené trošku inak než iné skúsenosti a vyžaduje to trošku iný prístup.

MODERÁTORKA: A vy vlastne pracujete s tým, aby sa tá traumatická skúsenosť prepísala na takú normálnu skúsenosť, ktorá je ako bežná spomienka?

Ako sa nespracovaná trauma prejavuje v tele?

Vstupná brána pri EMDR je hlavne spomienka, čiže sa lovia spomienky. Keď som mal štyri roky, išiel som do kuchyne a stalo sa to a to – a ešte teraz ma zaplaví teplo a mám zovretý žalúdok. Vtedy vieme, že to je traumatické: je to bez času a priestoru, také akoby poletujúce.

IVAN: Áno. Vstupná brána pri EMDR je hlavne spomienka, čiže sa lovia tie spomienky. Dá sa pracovať aj inak, ale lovia sa hlavne spomienky. Takže: keď som mal štyri roky, išiel som do kuchyne a stalo sa to a to – a ešte teraz ma zaplaví teplo a mám zovretý žalúdok, alebo vôbec mám problém na to pomyslieť – tak vieme, že to je traumatické a že sa to môže objavovať v rôznych situáciách, kde mi to niečo pripomenie.

IVAN: Napríklad moje štvorročné dieťa niečo spraví a mne sa to zapne: to som mal aj ja niekedy štyri roky a takto na mňa reagovali – a mám neadekvátnu reakciu. Alebo mi niekto pripomenie mamu alebo otca; ani nemusím vedieť prečo, ale to nabudenie príde samo. A to je to traumatické – že je to bez času a priestoru, také akoby poletujúce.

Ako vyzerá tá istá spomienka po úspešnej traumaterapii?

Vieme to aj podľa skenov mozgu. Pri traume nemáte čas, musíte reagovať, zapnú sa automatizmy a ostane niečo nespracované. Po úspešnej terapii tá istá spomienka vyzerá asi tak ako to, čo som mal na raňajky – nezabudnete to, ale je odpojená od emočnej reakcie, somatická aktivácia je vypnutá. Nespúšťa sa mi to pri niekom, kto vyzerá ako moja mama.

IVAN: A tá spracovaná trauma – a to vieme aj podľa skenov mozgu – po dobrej traumaterapii… tá štruktúra, ktorá zodpovedá za prenášanie do dlhodobej pamäte: pri traume na to nemáte čas, musíte reagovať, zapnú sa automatizmy a ostane niečo nespracované. A po úspešnej terapii tá istá spomienka vyzerá asi tak ako to, čo som mal na raňajky – nezabudnete to ani nič podobné, ale je odpojená od tej emočnej reakcie; tá ostane tam, v tom čase a priestore.

MODERÁTORKA: Čiže na tele už nezostane taká somatická aktivácia.

IVAN: Áno, tá je vypnutá. A tým pádom sa mi to nespúšťa, keď vidím niekoho, kto vyzerá ako moja mama.

IVAN: Mal som takého klienta, obrovský, hrmotný chlap, mal mega ťažké detstvo, fakt veľmi tyranského otca. Keď som ho videl prvýkrát, tak som sa ho ja trošku bál. A on mal problém, že keď vidí svojho šéfa, tak sa cíti ako štvorročný chlapček – doslova sa tak cítil. Ale to je človek, ktorému naozaj ubližovali. Takže dostať tento pocit z tela von.

Prečo sú také dôležité zážitky, ktoré si vôbec nepamätáme?

Pri traumatických situáciách sa naučíme veľa o svete aj o sebe, ale hlavná vec je, že to je hlboko v tele. Všetci máme do dvoch, troch rokov predverbálne spomienky – len telesné, pocitové, ťažšie sa uchopujú, ale sú oveľa dôležitejšie, lebo sme boli naozaj krehkí a bezmocní. Zvyšok našej osobnosti sa budoval na tej skúsenosti.

IVAN: Lebo pri tých traumatických situáciách sa nenaučíme len toto – naučíme sa veľa o svete: aký je svet, keď sa to tu môže diať, keď sa ma nikto nezastane, keď som v tom sám. A aj kto som ja, keď vidia, že sa mi deje zle, a buď to nevidia, alebo to ignorujú, alebo to dokonca odsúhlasia.

IVAN: Takže sa naučíme o svete, o sebe, rôzne presvedčenia – ale hlavná a najdôležitejšia vec je, že to je hlboko v tele. A keď som páral ďalej, tak som zistil: dobre, tak z EMDR – a čo keď si nepamätáme? Všetci do dvoch, troch rokov máme predverbálne spomienky; to je len také telesné, pocitové, ťažšie sa to uchopuje, ale je to oveľa dôležitejšie, lebo sa to stalo vo fáze, keď sme boli naozaj krehkí, naozaj bezmocní. A naozaj sa to hlboko zapísalo – zvyšok našej osobnosti sa budoval na tej skúsenosti.

IVAN: Tak to sa dalo v rámci EMDR doštudovať – ďalšie protokoly a ďalšie vzdelanie o tomto období života: o pôrode, o prenatálnom období, čiže v brušku. Čo si mnohí ľudia myslia, že tam nič nie je, že to si nikto nepamätá. No jasné, že tam vás to ovplyvní úplne najviac – naozaj až na biologickej báze. Lebo keď tam sú iné hormóny, tak sa tá nervová sústava jednoducho vyvíja inak. A niektoré veci potom už nie sú zvratné, keď je to veľmi extrémne, lebo ten mozog už je takto a nie takto.

Ako sa dostal k rodinným a systémovým konšteláciám?

Klienti mali čudné symptómy a nemali nič v anamnéze – buď si to nepamätajú, takže bol mega traumatizovaný, alebo je to niečo iné. A zistil som, že častokrát je to niečo iné, systemicky: rôzne traumy, alebo nie traumy, iba zapletenia, ktoré nás držia tak záhadne. Tak som sa dostal k rodinným a systémovým konšteláciám.

IVAN: No a potom som sa dostal ku konšteláciám – že aha, OK, tak ešte máme rôzne traumy, alebo nie traumy, iba zapletenia, ktoré nás držia tak záhadne. Že klienti mali čudné symptómy, nemali nič v anamnéze – buď si to nepamätajú, takže bol mega traumatizovaný, alebo to je niečo iné. A zistil som, že častokrát je to niečo iné, systemicky. Takže som sa dostal k rodinným a systémovým konšteláciám.

MODERÁTORKA: A ako zisťuješ, keď pracuješ s klientom, že nejaký jeho problém môže pochádzať ešte z čias, keď bol v brušku – ak sa to dá jednoducho povedať pre bežného človeka?

IVAN: Netrúfal by som si dávať návody. Ale pre mňa je to skôr tak, že hľadám, prečo to ten človek môže mať takto. A keď na to neviem prísť, tak predpokladám, že to je predverbálne alebo transgeneračné – že nič nesedí, je to čudné; ľudia povedia, že akoby z iného života. Takže je to také, že ma to už láka: OK, toto by bola zaujímavá konštelácia – alebo naozaj spracovať tie predverbálne veci.

IVAN: To sa vždy spracováva – čím staršie, tým dôležitejšie. Takže sa spracováva celá táto triáda: prenatálne, pôrod a to predverbálne obdobie už po narodení, do dvoch, troch, štyroch rokov. A často ľudia majú také, že sa cítia viac živí alebo viac vnímajú telo alebo svet – také tie detské veci sa im vrátia, ktoré nie sú také hmatateľné, ako keď máte autonehodu a teraz neviete vliezť do toho auta ani za svet.

IVAN: To je také čitateľné, veľmi konkrétne, akoby dospelé – lebo je to skúsenosť, ktorú vieme uchopiť, poznáme ju a vieme aj uhádnuť, prečo to ten druhý človek má, aj keby sme nevedeli, že zažil autonehodu. Ale toto je také: kto si to pamätá, kto vie, ako to bábätko prežíva?

MODERÁTORKA: A psychiatri hovoria, že keď trauma trvá viac ako rok, taká hlboká, tak mení štruktúry mozgu a že potom sú tie zmeny v osobnosti nezvratné. Je to tak, alebo sa dá aj v tomto robiť nejaký progres cez EMDR?

Čo rozhoduje o tom, či sa zážitok zapíše ako trauma?

Nie je to o tom, čo sa nám stalo, ale o rovnováhe medzi zdrojmi, ktoré mám práve v tej chvíli. A čo sa stalo po traume, je extrémne dôležité – či mi verili, dali teplý čaj a deku, alebo mi povedali, že to by si strýko Jozef nedovolil. Keď človek ostane sám a dlho, zapisuje sa to ako trauma.

IVAN: Asi ako ktorí psychiatri. Keď sa stane traumatická udalosť – nie je to o tom, čo sa nám stalo, ale hlavne o tej rovnováhe medzi zdrojmi, ktoré mám práve v tej chvíli: ako som vyspatý, akú sociálnu podporu mám. A čo sa stalo po tej traume, je extrémne dôležité. Keď ma znásilnia, je rozdiel, či mi potom verili a dali mi teplý čaj a deku a vyhodili toho človeka – alebo mi povedali, že to by si strýko Jozef nedovolil. To je strašne dôležité pre to, či to budem mať v mozgu zapísané ako traumatické, alebo ako skúsenosť, ktorá bola náročná a bolestivá – vôbec to nebudeme bagatelizovať.

IVAN: A pokiaľ sa moje zdroje minuli na tú situáciu a tá situácia pretrváva ďalej, tak sa to zapisuje ako trauma – to zaplavenie, ktoré je navyše, že človek v tom ostáva sám, nemá pocit bezpečia, sám a dlho. Samozrejme, sú aj kolektívne traumy – že v tej situácii je veľa ľudí a máme traumu všetci.

IVAN: A potom tá skúsenosť, ktorá je takto ukotvená, že to bolo príliš veľa – ona nejakú dobu ešte žije, pracuje, nie je takzvane konsolidovaná; nebudem hovoriť čísla, proste týždne, mesiace. V nejakej fáze to spontánne spracovanie nastáva stále s menšou a menšou pravdepodobnosťou. Takže áno, keď uplynul rok a stále ma trápi nejaká autonehoda alebo nejaký zážitok, tak je pravdepodobné, že už samo úplne neodznie.

Kedy sa podľa neho mení samotná osobnosť?

Osobnosť sa mení hlavne vtedy, keď sú traumy fakt veľmi rané – takzvané attachmentové, vzťahové, vo väzbe s prvými ľuďmi, ktorí nás mali privítať, byť láskaví, sýtiaci a stále dostupní. Každá odchýlka je riziko, že to malé bábätko to nedá s tými mini kapacitami, ktoré máme, keď sa narodíme. Stačí relatívne málo.

IVAN: Ale osobnosť sa mení hlavne vtedy, keď sú tie traumy fakt veľmi rané – takzvané attachmentové, vzťahové, vo vzťahovej väzbe s tými prvými ľuďmi, ktorí nás mali privítať, byť láskaví, sýtiaci a stále dostupní. A každá odchýlka od toho je riziko, že to malé bábätko to nedá s tými mini kapacitami, ktoré máme, keď sa narodíme na svet. Stačí relatívne málo – keď máme ako dospelí svoje starosti, svoje záujmy, svoje vzťahové veci.

MODERÁTORKA: A keď sa stane taká trauma v prenatálnom období – akú šancu má človek to povedzme v traumaterapii nejako vylepšiť, možno nie úplne vygumovať?

Prečo neuvažuje o tom, že by sa raná trauma dala vygumovať?

Ja by som tú otázku takto nepostavil. Čím viac o tom viem, tým viac to vnímam ako rast. Je úplne v poriadku, že sme, akí sme, aj s históriou, akú máme – tú budeme mať vždy, spracovanú či nie. Stále sme plnohodnotnými ľudskými bytosťami. Mojím cieľom je, aby toho moje deti dostali menej, než som dostal ja.

IVAN: Ja by som tú otázku takto nepostavil. Povedal by som – keď to aj trošku zjednoduším – že čím viac o tom viem, tým viac to vnímam ako rast. Každý máme nejaký bod, kde sme sa dostali, a je úplne v poriadku, že sme, akí sme, aj s históriou, akú máme. A tú históriu budeme mať vždy, bez ohľadu na to, či bude spracovaná, alebo nie. A tak, ako sme, tak sme tu a teraz – a nikto nemá právo povedať: to si teraz zle, to musíš spracovať, inak je koniec sveta. Stále sme plnohodnotnými ľudskými bytosťami bez ohľadu na to, čo tam máme.

IVAN: A každý z nás má možnosť posunúť to ďalej. Ja tiež odovzdám niečo z mojich transgeneračných vecí mojim deťom – to už je mi jasné; kedysi som si myslel, že nie, lebo som mal to šťastie, že som roky predtým začal pracovať s rodičmi. Ale mojím cieľom je, aby toho bolo menej, než som dostal. To je podľa mňa niečo, čo by sme mali všetci naplniť v tom našom živote.

MODERÁTORKA: A niekde sa ten tok môže aj odvrátiť. A aké témy k tebe najčastejšie prichádzajú?

Čo si z koučovacieho výcviku odniesol do práce s traumou?

Ľudia prídu s pojmami, o ktorých si myslia, že psychológov zaujímajú: mám problém so sebavedomím. Ja netuším, čo to znamená, tak sa pýtam, ako sa to prejavuje a čo ti bráni žiť taký život, aký by si chcel. Kontakt a kontrakt mám z koučovacieho výcviku oveľa viac uchopené – keď to viazne, vraciam sa práve tam.

IVAN: Často ľudia prídu s takým oťukávaním, a keď nás oslovia a zvýši sa tá dôvera, tak potom začnú… „Aj sebavedomie mám také.“ Ľudia majú tieto pojmy, o ktorých si myslia, že psychológov zaujímajú: mám problém so sebavedomím. A ja osobne netuším, čo to znamená – takže sa pýtam: ako sa to prejavuje, kde ti to bráni, čo ti bráni žiť taký život, aký by si chcel?

IVAN: Čo je mimochodom jedna z vecí, ktoré sú užitočné z koučingu – že ten kontakt a kontrakt je fáza, ktorú mám z koučovacieho výcviku oveľa viac uchopenú. Medzičasom som sa stal aj EMDR supervízorom, čiže niekedy supervidujem kolegov a pomáham im posunúť sa z toho bodu, kde sú. A toto je veľmi často problém: že nedošlo ku kontaktu alebo ku kontraktu – a preto sa točia v kruhu alebo to nejakým spôsobom viazne. A keď sa vyjasní kontrakt, tak je to na klientovi tiež rovnako ako na mne. Keď to viazne, tak sa veľmi často vraciam práve tam: na čom vlastne teraz pracujeme, či to vieme rovnako.

MODERÁTORKA: Čiže toto je ti aj v tvojej práci s traumou nápomocné z toho koučovacieho sveta – ako si urobiť jasno v tom, čo vlastne potrebujeme riešiť.

IVAN: Áno. Alebo: čo očakávaš ako vyriešený problém, čo by si chcel mať namiesto svojho problému.

MODERÁTORKA: Čo by si chcel namiesto svojho problému – to je z koučovacieho sveta, zo systemiky.

IVAN: Presne, hlavne v tých prvých fázach z toho veľa čerpám – v podstate zázračná otázka v rôznych variantoch je vždy prítomná na prvom stretnutí.

MODERÁTORKA: A ako môže byť koučing užitočný pre terapeuta, psychológa, traumaterapeuta, ľudí z konštelácií, sociálnych pracovníkov – pre kohokoľvek z týchto pomáhajúcich profesií – podľa tvojich skúseností, ktoré máš a využívaš?

IVAN: Nech si každý nájde nejaké svoje miesto. Ja sa snažím byť čo najotvorenejší – keď niekedy vidím nejaký iný smer, tak mám také vnútorné pnutia, ale snažím sa ich spracovať do takej otvorenosti: toto je proste iné, čo ti to dá? Lebo čím ďalej, tým viac to vnímam tak, že je to proste slon a toto je iný uhol pohľadu. Takže sa učím, že aj z tohto uhla sa dá na to pozrieť. A strašne sa mi páči, že čím viac toho viem, tým väčší obrázok získavam.

Prečo si všíma, s čím k nemu klient prichádza zazdrojovaný?

Koučing je pre mňa najužitočnejší v ranných fázach. Ponechávam si z neho aj to, že nemusí byť stále zameranie na problém – treba občas siahnuť po tom, čo už človek má. Ľudia fakt prídu zazdrojovaní: prežili otrasné detstvo, a človek sa ľahko nechá strhnúť tým, že chudák. Ale on to celé prežil, takže musí mať obrovskú silu.

IVAN: A ten koučing je pre mňa naozaj najužitočnejší hlavne v tých ranných fázach. Ale ponechávam si z toho aj to, že nemusí byť stále zameranie na problém – že treba občas siahnuť po tom, čo už človek má. Lebo tí ľudia fakt prídu zazdrojovaní: prežili otrasné detstvo, majú hroznú situáciu – a človek sa niekedy ľahko nechá strhnúť tým, že preboha, chudák, čo teraz. Ale on to celé prežil, takže musí mať obrovskú silu.

IVAN: A čo je ešte užitočné – ako uvedomenie pre terapeuta alebo kouča, ale hlavne pre toho klienta – že to všetko mu už ostane. Vždy sa dostaneme na nejaký vrchol a potom už je tá terapia alebo koučing alebo spolupráca na tom raste taká akoby z kopca. Ľudia už si chodia po to spracovanie a rozriešenie, lebo už to poznajú, už si chodia po tú úľavu; už to nie je taký dennodenný zápas. Takže sa im čistí to ťažké – a to, čo vynaložili a vybudovali, aby prežili, to im ostáva.

IVAN: Ľudia majú niektoré najzávažnejšie schopnosti – ako práca s inými ľuďmi alebo pomoc; alebo neskutočne veľa vydržia, alebo veľmi dobre rozumejú niektorým ľudským veciam, alebo majú veľmi veľkú citlivosť na niektoré sociálne témy. A v momente, ako sa oni dajú do poriadku, tak im to úžasne pomáha buď v práci, alebo v osobnom rozvoji. Naozaj to z tých ľudí cítiť – že niečo zažili a niečo majú spracované.

IVAN: A ja osobne si myslím, že hádam každý človek v pomáhajúcej profesii toto môže u seba vystopovať. Ja som určite schopný u seba vystopovať, prečo som sa venoval rodičovstvu a prečo sa venujem traumaterapii a rôznym týmto rastovým, terapeutickým veciam. A zároveň viem, čo všetko si potrebujem strážiť, čo som si potreboval spracovať a čo budem potrebovať spracovať – aby som to nevniesol tam, kde niekto niečo spustí; a človek si to väčšinou moc nevšimne, niekedy fakt až spätne: prečo sa toto udialo alebo prečo sa to neudialo.

IVAN: A podľa mňa je strašne dôležité, aby sme začali tú svoju reflexiu – ktorá môže byť aj bolestivá a fakt nás niekedy môže vrátiť späť do našej vlastnej terapie. Ale prečo nie? Keď sa tomu venujeme, prečo by sme nedôverovali tomu nástroju a nevracali sa tam? Keďže je to benefit, ktorý ponúkame tým klientom, tak by sme mohli niekedy benefitovať aj my.

MODERÁTORKA: Čiže tá tvoja základná operácia, ktorú si teraz spomínal, bola taká, že pomáhaš klientom oprieť sa o ich vnútorné zdroje, ktoré v minulosti použili, keď boli v traume alebo v nejakej záťaži – prepájaš ich s tými zručnosťami, spomienkami, osobnou silou. Skrz koučing?

IVAN: Toto som viac začal vnímať, samozrejme. Táto oblasť je skôr o tom nájsť príčiny problémov, čo sa týka skúseností a zážitkov z minulosti, a spracovať ich – na to, samozrejme, nejaké zdroje potrebujeme. Ale častejšie – napríklad hlavne pri práci s rodičmi. Dnes som mal rodičov, taký pár, ktorý poznám veľmi dlho, ale teraz boli po veľmi dlhej dobe u mňa znova. Náročné deti, obe adoptované, každé má niečo svoje – a to je veľmi ranná, veľmi hlboká trauma, keď vás odvrhne vlastný rodič, obidvaja rodičia.

IVAN: A čo sme hlavne robili, bolo: aké silné stránky má to dieťa, na čom sa dá stavať, čo má rado, kedy funguje, kedy spolupracuje, kedy je to fajn a ako sa to stalo, že to tak bolo; a kedy nespolupracuje – ale podarilo sa vám to vyriešiť. To bol ten postup.

IVAN: A kedysi, pravdepodobne pred koučingom, by som skôr šiel do toho, že by som ich nechal rozprávať mi všetky tie problémy a snažil by som sa pomedzi to povedať nejaké komunikačné princípy alebo nejakú edukáciu. A toto funguje oveľa lepšie – lebo tí rodičia si na konci aj niečo nechajú povedať, lebo to reflektuje to, čo povedali, a dáš im to do takých rámcov. A potom to píšem a môžu to vidieť trebárs aj na flipcharte: keď toto vám funguje, takéto má silné stránky – aha, rada sa hrá, má rada vodu, má rada zvieratká, rada tancuje.

IVAN: A čo z toho sa dá využiť, aby si šla umyť tie zuby? Viete, že funguje hra, viete, že funguje počítanie – nemyslím vyhrážku, ale štruktúrovanie času. A zrazu si môžu tvoriť svoje vlastné nové stratégie. Tak to sú, myslím, hodne koučingové princípy.

MODERÁTORKA: A keď si predstavíme, že nás počúva niekto, kto sám nikdy nebol na terapii – s akými vecami môžu ľudia prísť za traumaterapeutom alebo za niekým, kto sa zaoberá traumou?

Kedy je čas vyhľadať odborné sprevádzanie?

Keď viem, že som niečo ťažké zažil, a začínam chápať, že to možno má nejaký súvis, je asi dobrý čas začať to riešiť so sprevádzaním. Aby človek nešiel len podľa populárnych článkov a nebol sám, keď sa hrabe v starých veciach – tie sú disociované, odpojené, a z veľmi dobrých dôvodov. Niekedy až tak, že si ich nepamätá.

IVAN: V prvom rade: keď viem, že som niečo ťažké zažil, a začínam chápať, že to možno má nejaký súvis, tak je asi dobrý čas začať to riešiť s nejakým sprevádzaním. Aby človek nešiel len podľa nejakých populárnych článkov a aby nebol sám, keď sa hrabe v tých starých veciach – pretože oni sú takzvane disociované, odpojené, a z veľmi dobrých dôvodov.

IVAN: Áno, niekedy fakt až takých, že majú amnéziu, že si tie zážitky fakt nepamätajú. A to má veľmi dobré dôvody, prečo je to až v takejto miere odpojené a pekne pochované – lebo takto to musí byť, aby som mohol žiť a robiť normálne veci, zvládať bežný svet.

IVAN: Takže je dobré, keď je tam niekto, kto pomôže pochopiť, že tempo je v poriadku, že máte vlastné tempo; kto pomôže vybudovať zdroje – buď použiť staré, ako je to v koučingu, alebo fakt vybudovať úplne nové zdroje od piky, aj v tom terapeutickom vzťahu – a pomaličky sa akoby z toho bezpečia dotýkať tých starých vecí.

MODERÁTORKA: Teraz sa hodne skloňuje slovo trauma – že každý, kto má nejaký problém, začne rozprávať, že má traumu. A čo to naozaj je? Lebo to nemusia byť také veľké veci ako znásilnenie alebo podobné, ľuďom zrozumiteľné veci; môžu to byť aj také malé, veľmi hlboké, súkromné veci.

Aký je rozdiel medzi traumou s veľkým T a s malým t?

Zvyknem to deliť na traumy s veľkým T a s malým t. Veľké T je znásilnenie, živelná pohroma, veci, ktoré každý chápe. A traumy s malým t sú také, že sto drobností zabilo vola – keď ma niekto dlho jemne ignoruje, jemne prehliada, a ja si ani neuvedomujem, aký som osamelý, akú mám prázdnu nádobu.

IVAN: Zvyknem to deliť na traumy s veľkým T a traumy s malým t. Traumy s veľkým T – to je to, o čom sa bavíme: znásilnenie, nejaká živelná pohroma, také veci, ktoré každý chápe, o tom nemusíme ďalej rozprávať. A potom sú traumy s malým t – a to je také, že sto drobností zabilo vola. Keď ma niekto dlho jemne ignoruje, jemne prehliada. Ja si to ani neuvedomujem – aký som osamelý, akú mám prázdnu nádobu.

IVAN: Vidím riziko v tých nálepkách – že to potom zvádza dávať pozornosť na rodiča, a nie na svoje nenaplnené potreby. Lebo ten rodič môže byť aký chce, proste to je rodič, to je konštelácia. A ja potrebujem prevziať zodpovednosť za svoj život a od toho bodu nájsť spôsob, ako sa odpojiť od tej histórie, ktorá sa mi stala. Uvedomiť si, že od tohto človeka to, čo som ako malý nedostal, už nikdy nedostanem – toto si potrebujem ja spracovať. A to je to, čo sa dá spracovávať, napríklad aj traumaterapiou: všetky tie bolesti – aby sa to trošku vyprázdnilo, aby sme mali znova otvorený priestor.

IVAN: Napríklad uvidieť to znova v tých súčasných vzťahoch. Dnes ma to tak pripravovalo na tento rozhovor: mal som klientku, s ktorou sme zistili, že po sedemnástich rokoch vzťahu, kde ona naozaj zažila veľmi ťažké veci a on pri nej stále bol, stále tam je, všetko vydržal, neopustil ju, bol podporný – v zásade im ten vzťah funguje – tak teraz začínajú mať nejaké konflikty. Ona od neho stále chce: však príď a pohlaď ma, aspoň pusu mi daj. A on: ale však ty tiež neprídeš.

IVAN: A tak sme naťukali, že aha – to je nenaplnená potreba vo vzťahu k otcovi. A teraz to nemyslím psychoanalyticky; naozaj sa to stane – a to je aj v konšteláciách – že sa tí ľudia akoby prekryjú a ja v tom partnerovi nejakým zvláštnym spôsobom vidím toho otca. A v momente, ako sme to rozdelili, tak to začalo byť oveľa jasnejšie, že tento človek fakt nemá nič spoločné s tým prvým človekom.

IVAN: A tu bolo dôležité spraviť tú prácu: od teba už to nedostanem, a to ma bolí a to si oplačem – aby som mohol vidieť to všetko, čo som dostal za sedemnásť rokov. Ako môžem stále pochybovať o tom, či ma ten človek bude mať rád po sedemnástich rokoch, čo prežil so mnou aj peklo? A ostal tam a stojí tam a napriek tomu, že ja neprídem a nedám prvý pusu a pohladenie, tak on príde a dá. Ako tomu môžem stále neveriť? To sú tie veci, kde viem, že to sú staré veci.

MODERÁTORKA: Čiže to sú tie traumy s malým t, kde ide o nejaké nenaplnené potreby.

IVAN: A potom je pre mňa dôležité – o čom sa menej rozpráva a je s tým aj oveľa náročnejšie pracovať – rozoznať sám u seba: aha, to mi mohlo naozaj ublížiť, to je trauma. Sú traumy zo zanedbávania; v angličtine sa to volá omission a commission traumy. Commission – to sú tie, kde niekto niečo spravil: často ma bili alebo trestali. A tie malé – že ma nejakým spôsobom vynechali, nikdy ma nepochválili.

MODERÁTORKA: Áno, nikdy si nevšimli, že sa niečo…

IVAN: …alebo sa so mnou netešili. A to sú tí narcistickí rodičia: ja sa teším a on hľadá, ako ma dať dole, lebo jemu to spúšťa niečo vlastné, bolí ho, že jeho nikdy nepochválili. Takže tieto dynamiky si ľudia niekedy neuvedomia, naučili sa s tým žiť.

MODERÁTORKA: A to, že nedostatok lásky alebo takej nejakej blízkosti – to je tiež vlastne určitá forma týrania? A to je skôr s tým veľkým T, alebo s malým t?

IVAN: To je zaujímavá otázka. Ale podľa mňa je to vnímané asi tak, že pokiaľ to bolo cielené – že ma dusili, že sa so mnou mesiac vedome nerozprávali ako trest – tak by to bolo vnímané ako týranie, emočné zanedbávanie, kde je taký tyranský zámer. Ale veľakrát to ľudia robia preto, že sa ten rodič k vám nedostal a vôbec o tom nevie, nereflektuje to, nerieši to.

IVAN: My sme generácia, ktorá má prvýkrát v podstate možnosť to naozaj efektívne riešiť. A vôbec – máme tu dlho mier; trošku sa to zhoršilo, ale stále ho tu máme. Máme možnosti sa tým vôbec začať zaoberať – tými právami kadekoho, tým wellbeingom kadekoho vrátane nášho. A začíname zisťovať, že to nie je až také ružové, začíname si na to siahať a riešiť to a dotýkame sa svojej krehkosti. Takže podľa mňa je to úžasná doba, úžasný dar – aj keď sa to teraz môže zvrtnúť.

IVAN: A sú to práve tieto traumy, ktoré naši rodičia nemohli riešiť, lebo nás museli vychovávať – a už len preto nám ich proste nedali, mysleli si, že to je normálne. A niektorí sú aj proste tak busy a tak uchvátení svojou prácou. Ale to už zase nie je náhoda, že niekto je radšej v práci ako doma – lebo tá blízkosť, ktorú potrebujeme na to, aby sme mohli byť s vlastným dieťaťom alebo s vlastnou ženou či manželom naozaj funkčne a blízko, je už tak desivá. A to sa už týka naozaj veľmi ranných zranení – a tu už zase máme rôzne pojmy: raná vývinová trauma, komplexné PTSD.

IVAN: A naozaj niekedy ľudia pochopia, ako veľmi im bolo ublížené, až keď to vidia. Ja mám takú klientku – neviem, cez päťdesiat rokov má – a ona si žije relatívne spokojne. A to, že ich otec bol totálne neprítomný a síce sa nejak držal v tej rodine, ale nestaral sa o nich, zistí len na tom, že vidí kamošky, aký majú vzťah s otcami: že sa objímu, tešia sa na seba. A vtedy pochopí – aj takto sa to dá. A vtedy sa na chvíľočku dotkne toho miesta v sebe: aj to som mohla mať, a nemala.

MODERÁTORKA: A možno keby to nikdy neuvidela, ani by to zranenie nepocítila.

IVAN: Ani by ho nepocítila. Ale to, čo by pocítila, bolo to, čo pociťovala v tom vzťahu so súčasným mužom napríklad – nejaká prázdnota, ktorú si potom onálepkujem ako depresia. A práve toto je zaujímavé na trauma práci – že je transdiagnostická. Taký moderný pojem pre označenie toho, že keď to odignorujeme… Aj keď možno nespôsobili celú tú diagnózu depresie alebo psychózy, tak často v anamnéze tých ľudí to je v obrovskej miere. Pri závislostiach sa napríklad uvádza, že až sto percent ľudí má traumu – o tom sa teraz hovorí, lebo Gabor Maté to tak propaguje: naozaj veľké traumy, aj tie zanedbávajúce, primárne v anamnéze.

IVAN: A takisto poruchy osobnosti – ako si sa pýtala na tých psychiatrov. Vlastne až trauma práca spravila z ľudí s poruchou osobnosti terapeutizovateľných ľudí. Lebo keď sa zameriame na traumu – nehovorím, že to je ľahká, rýchla práca, to vôbec nie, a ani nie že by tú terapiu veľmi často vyhľadali ľudia, ktorí už fakt majú takto hlboko ten životný štýl – ale keď prídu a pracujú, tak sa môžu dostať až do fázy, že ten psychiater povie: OK, už nespĺňa kritériá pre poruchu osobnosti. Keď sme v tom medziodborovom.

MODERÁTORKA: Čiže keď si človek všimne, že sa ľutuje, tak má príležitosť osloviť kouča alebo terapeuta – alebo pracovať s tým, kedy sa mi to stalo a na základe čoho to je; alebo rovno prevziať tú zodpovednosť, čo s tým ja teraz urobím. A mám otázku: podľa čoho vlastne ty – keďže si aj kouč, aj terapeut – vyberáš ten nástroj, keď príde takýto človek, ktorý sa ocitne v tej chvíli, že možno by som sa mohol rozhodnúť neľutovať sa a nejako sa k tomu postaviť?

Podľa čoho vyberá, či bude koučovať, alebo pracovať s traumou?

Klienti sa nepýtajú, čo im je a ku komu majú ísť; prídu k tomu, kto im je odporučený, a tam to vytiahnu. Vďaka tomu, že mám repertoár – kedysi som mal len kladivo, potom mi pribudla pílka a teraz mám aj skrutkovač – už na klientov, ktorí prídu s koučingovou zákazkou, nepoužívam kladivo, keď potrebujú pílku.

IVAN: To je zaujímavé a určite sa s tým stretávate aj vy – že tí klienti sa nepýtajú, čo im je a ku komu majú ísť; oni prídu väčšinou k tomu, kto im je odporučený, a tam to vytiahnu, čo im je a čo potrebujú. A vlastne vďaka tomu, že mám repertoár – snažím sa ten repertoár stále rozširovať – mal som kedysi len kladivo, potom mi pribudla pílka a teraz mám aj skrutkovač; takže už na chudákov klientov, ktorí prídu s koučingovou zákazkou, nepoužívam kladivo, keď vlastne potrebujú pílku.

IVAN: V tomto mi to dosť pomohlo – že s niektorými ľuďmi naozaj ísť do minulosti a hľadať s nimi traumatické veci je extrémne ťažkopádne. Aj som to predtým zažíval: dobre, tak používam kladivo na tohto človeka – a je v tom taká ťažoba. Alebo aj nič tak úplne nenájdeme.

IVAN: A EMDR sa dá použiť aj pri koučingových témach – pretože tam naozaj nejde len o odblokovanie traumy; ten nervový systém sa naozaj skľudňuje, odpája, desenzitizuje. Ide do stabilizácie. A tie emočné bloky sa dajú odblokovať aj pri nejakých vrcholových športových výkonoch – to častokrát nie je o traume; hoci pri tých športovcoch, chudákoch, často je. Ale je to aj o tom, že v nejakej fáze začnem pochybovať – a to sa dá tiež spracovávať, lebo je to o tej desenzitizácii: ten pocit sa uloží inak, tak, že nezavadzia.

MODERÁTORKA: A tvoja práca je viacej verbálna, alebo viacej somatická? Ako pracuješ?

IVAN: Ja sa snažím byť v tomto poctivý – rozlišujem. Viem byť čiastočne integratívny, ale čiastočne musím vedieť, v ktorej modalite sa pohybujem, a tam aj ostávam. A keď sa presúvame do inej, tak sa snažím byť s tým klientom zladený: teraz zase ideme inam. Nemiešam koučing do terapie alebo do konštelácie – ale ponúkam tie varianty.

MODERÁTORKA: Čiže ten tvoj prístup je hodne eklektický, ale v každej chvíli si musíš byť vedomý, čo robíš, ktorý nástroj používaš.

IVAN: Myslím si, že to je moja zodpovednosť – vedieť, čo v tej chvíli robím a kam to smeruje a ktorú vrstvu tým oslovujeme. Lebo ja mám v hlave takú pyramídu, trošku inú, než máte vy: máme niečo ako úplne hlbokú úroveň úplne najhlbšieho, primitívneho nervového systému, kde sme sa naozaj naučili nejako fungovať – možno už v tých predverbálnych, už aj transgeneračných alebo epigenetických veciach; naozaj veľmi hlboké veci, ktorým aj ťažko rozumieme. Teraz to začíname trošku objavovať cez neurobiológiu a je fascinujúce, ako sa to prekrýva s tou prácou, s EMDR a s týmito prístupmi, ktoré sú takzvané bottom-up. Tak sa nám už darí tam trošku dočiahnuť – s tými rozhovorovými terapiami ešte veľmi nie.

IVAN: Takže pokiaľ je to niekde tam, tak pracujeme viac tam – a potom je to viac otvorené o vnímaní a o spracovávaní napríklad cez EMDR, kde naozaj len pozorujete, čo sa deje v tom settingu, ktorý je pre EMDR typický. A čakáte, čo sa vynorí, a s tým tak sedíte a necháte to na tú vnútornú zdravú silu, nech si to vyrieši – s rešpektom k tej múdrosti organizmu. Že keď sa porežete, tak sa vám to tiež zahojí a netušíte, čo sa tam deje; aj keby ste boli špičkový odborník, aj tak musíte počkať, kým sa to zahojí – len tomu vytvoriť priestor a moc do toho nerýpať. O túto silu sa opieram.

IVAN: Ale potom máme nejakú emočnú úroveň a tam sa zase dá pracovať inak – človek si ovplyvňuje emóciu emóciou alebo nejakým spôsobom. A potom máme takú myšlienkovú úroveň alebo úroveň správania. A podľa mňa je dôležité vedieť, kde je tá príčina, a podľa toho nastaviť ten setting.

IVAN: A niekedy je ten koučing super – hlavne pre ľudí, ktorí vedia, že chcú niečo zmeniť a majú na to zdroje. Keď má niekto viac v tej anamnéze, tak ho to napríklad vôbec nepustí do niektorých zmien v reálnom živote, v partnerskom živote. A niekoho to naopak pustí potom, ako s ním riešime tie staré veci. A to nie je len o tom, akú majú anamnézu – dnes sa veľa hovorí o reziliencii a ľudia sú rôzni; má to nejaké svoje dôvody. Ale má inú úlohu v tom živote, než len fičať – možno potrebuje liečiť ten rod, alebo je jeho miesto užitočné inak. Ale platí za to tým, že je preňho fakt ťažké oprostiť sa od tej minulosti.

MODERÁTORKA: Čiže vravíš, že keď príde klient, tak sa podľa témy, jeho nastavenia, energie rozhoduješ, či ideš koučovať, alebo robiť prácu s traumou. A niekedy sa to nedá na začiatku, ale po ceste si vyberáš a dávaš tam čiastkové intervencie.

MODERÁTORKA: Čiže vo výsledku je to skôr, ako keď ste sochár a máte tam ten toolbox – vytiahnete toto, vytvárate nejakú sochu s tým, čo máte. A v momente, ako budete mať ešte ďalší nástroj, možno urobíte krajšiu sochu, lebo máte presnejšie dláto.

MODERÁTORKA: To bola dobrá metafora – lebo niekedy manažéri na výcviku… Terapeuti alebo psychológovia, keď prídu, tak si to vedia poskladať ako puzzle. Ale manažéri niekedy povedia: ale ja nie som kouč, ja som manažér – oni si niekedy myslia, že keď sa učím koučovať, tak už zo mňa bude iba kouč. Ale lídri to vlastne využívajú v tom svojom leadershipe ako jedno puzzle: koučing – povedzme napájanie sa na toho človeka, zisťovanie, kde on teraz je a čo potrebuje, aké má zdroje. A zase potom príde iný štýl leadershipu. Takže to využívajú v rámci leadershipu dokopy – a toto môže byť aj v týchto pomáhajúcich profesiách len jedno puzzle.

IVAN: Áno – a využiť ho situačne, vždy sa rozhodnúť. Trebárs aj terapeut alebo sociálny pracovník, kouč: teraz budem robiť toto. Ale niekedy to môže byť aj to napájanie z koučingu.

IVAN: Mne bola napríklad veľmi užitočná tá technika – a páčilo sa mi aj na tom výcviku, okrem iného, môžem vymenovať, ak chcete…

MODERÁTORKA: No daj.

IVAN: Tak začnem tým, že sa mi páčilo, ako to bolo vyskladané: vždy bola nejaká drobnejšia technika – nejaké dopytovacie otázky alebo práca s hodnotami a potom so zručnosťami – že to bolo trošku zvlášť. A potom sa to na konci dalo do takého jedného veľkého systému, kde sa šlo jedno za druhým. A pre mňa sú zaujímavé tieto systémy: že zrazu to má takú vyššiu kvalitu. Zase sme pri systéme – čo so sebou súvisí, že sa dá ísť trošku dozadu, trošku dopredu, že sa to dá celé zmapovať. A toto je podľa mňa veľmi užitočné pre ľudí – niekedy len pre také spoznanie, čo tam všetko je a kade ďalej.

IVAN: Viem, že som častejšie využíval – a ešte občas využívam – neviem, ako sa to volá, ale je to to: štart, cieľ, čo bráni, sekundárne zisky, lojality, a čo je možné a čo prestane byť možné. A do toho naozaj ľudí staviam, nech si tam postavia a nech si to zažijú. Mne sa, samozrejme, páči, že tam sú tie lojality – tým si ma to získalo: vau, aj s týmto to ten systém počíta, dobre, tak to je kompletné.

IVAN: A keď si to človek celé prejde, a potom necháte iba toho človeka popremýšľať, čo si z toho berie – tak vždy si niečo berie. Má tam toľko somatického uvedomenia bez zbytočného „kecania“, v úvodzovkách; to sú také skratky.

IVAN: A potom, keď to viete ešte sprocesovať – keď sa tam niekomu niečo objaví, tak s tým chvíľku ste a poťukáte to s EMDR, lebo EMDR sa ťuká, alebo očné pohyby – a naozaj sa z toho dá trošku desenzitizovať, uľaviť. A niekedy to vrhne aj svetlo na to, kde je tá pravá príčina, napríklad tie lojality alebo tá perspektíva.

MODERÁTORKA: Mňa napadá taká trochu kontroverzná otázka: vy ste obidvaja traumaterapeuti, obidvaja ste študovali psychológiu, spolu žijete, pracujete, máte spoluprácu – ako vy vlastne žijete, keď ste mimo klientov? Aj deti, aj hypotéka.

Ako si dvaja traumaterapeuti strážia vlastný vzťah?

Sme tak vyťažení, že sa ani nevidíme – teda snažíme sa vidieť. Je užitočné, že máme jazyk, v ktorom sa vieme rýchlo spojiť. Najväčšia výzva je zachovať si vzťah popri rutine, popri tom, že nie sme vyspatí a nemáme spolu dosť pekných chvíľ. Tak máme raz mesačne v diári naplánovaný deň, keď ideme spolu do wellnessu.

IVAN: My sme tak vyťažení, že sa ani nevidíme. Nie – snažíme sa vidieť sa. Niekedy je to užitočné; niekedy si myslím, že by so mnou nevydržal nikto, kto nie je psychológ alebo psychologička. Takže je užitočné, že máme jazyk, v ktorom sa vieme rýchlo spojiť na niektorých témach, ktoré iní ľudia musia hľadať.

IVAN: A ja osobne – čím viac s týmito vecami robím, tým viac som človekom a tým menej… Jasné, pre niekoho zvonku to vyzerá, že to sú psychologické veci, ale niektoré veci mám tak vžité, lebo sú užitočné. A keď sa teraz hovorí o narcizme, o gaslightingu – to je normálna súčasť slovníka. Časom ten psychoterapeutický slovník preniká do bežného života, ľudia mu začínajú rozumieť a uľahčuje im to komunikáciu. Takže taká profesionálna deformácia, ktorá sa trošku šíri aj do sveta.

IVAN: A samozrejme, tie bežné ľudské veci ostanú: ak chceme ešte vedieť, kto sme, aj potom, keď deti odrastú, tak si musíme vytvoriť nejaký priestor na to len tak ľudsky spolu byť. Takže to je vždy zápas – to sú tie dve najväčšie výzvy: ako si zachovať vzťah popri všetkej rutine, popri všetkých tých nervoch, že nie sme vyspatí, nie sme spolu dosť, nemáme spolu dosť pekných chvíľ. A nemusíme byť vždy rovnako na tom, ako sa staviame k deťom – keď niekto ubližuje vašim deťom, tak to je citlivé. A čože, je to ich otec.

IVAN: Takže potrebujeme si vytvárať nejaký čas. Jedna z vecí, čo sme začali robiť, je, že máme raz mesačne normálne v diári naplánovaný deň, keď ideme spolu do wellnessu, keď máme spolu čas – snažíme sa, aby to bol poldeň alebo deň, že fakt máme voľný deň, keď sú deti v škôlke a my sme proste spolu. Lebo niekedy sa stane, že to je jediný deň, kedy sme naozaj spolu – okrem nejakých malých chatov večer.

IVAN: A druhá taká výzva pre mňa osobne je fakt mať pohyb pri tom sedavom zamestnaní – a pri tom, že sa musíte starať o deti ráno, večer, furt niečo. Takže to je taký boj.

MODERÁTORKA: Mne sa páči tá myšlienka, že treba mať rande, aj keď sme manželia – že to musí byť organizovaná udalosť.

IVAN: Je to v niečom aj fajn, táto práca – lebo to vidíte proste každý týždeň aspoň raz; ja tým, že robím aj s rodičmi. Vidíte, že tí ľudia sú častokrát v takej fáze, že už by mohli spolu ísť trebárs do kina – ale nejdú, lebo už nevedia, kto sú; sú to proste spolubývajúci, možno už aj cudzí, alebo naozaj kamaráti. A mne je to niekedy také smutné, že sa vôbec nechcem dostať do fázy, že si budem musieť nanovo budovať ten život – veď nie som tínedžer alebo vysokoškolák. Toto obdobie by som chcel potiahnuť, tak stále dúfam, že sa to podarí.

MODERÁTORKA: A keď sa pozrieš späť na takého mladého Ivka, čo je na strednej – čo je niečo, čo by si mu poradil?

IVAN: Poradil by som mu, aby začal ten pohyb robiť s nejakým veľmi vzdelaným a podrobne diagnostikujúcim trénerom.

MODERÁTORKA: Aha, takže pohyb – aby si to nemusel riešiť pred štyridsiatkou.

MODERÁTORKA: Ja by som sa ešte na chvíľočku vrátila k tej myšlienke – že my sa zaoberáme koučingom stále, ale nielen koučing sme vyštudovali. Že ten koučing vie synergicky sa spojiť s rôznymi vecami, napríklad aj s terapeutickými; mali sme tu niekoho, kto ho spájal s tréningom alebo s tancom. Že naučiť sa koučovacie zručnosti nie je o tom, že budem koučom a nič iné robiť nebudem. A aj to, čo si hovoril o tých nástrojoch – aj kladivo, aj pílka – že keď niekto pracuje s klientom, môže miešať tie prístupy, ale musí vždycky vedieť, čo robí, aby niesol zodpovednosť za ten nástroj, ktorý používa.

MODERÁTORKA: Aby napríklad nesľuboval viac, než môže splniť.

IVAN: Lebo veľmi ťažko sa vysvetľuje, čo je to tá traumaterapia. Ľudia si myslia, že keď sa dotknú vnútorného dieťaťa a postarajú sa oň, alebo sa donekonečna pýtajú aj na telo a pýtajú si povolenie, tak to už je tá traumaterapia. Za mňa je to trauma-informovaný prístup.

IVAN: A traumaterapia je pre mňa ešte hlbšia vec – naozaj priama práca s tou v tele ukotvenou, živou, veľmi intenzívnou skúsenosťou; alebo naopak s tou veľmi odpojenou skúsenosťou, ktorú treba akoby vrátiť. Čo je, samozrejme, desivé a treba prekonať tie dôvody, prečo je odpojená, a nájsť im nový zmysel.

IVAN: Takže s týmto sa niekedy stretávame – že ja viem, čo to je, lebo sa pohybujem v tých hlbokých rovinách, ale vysvetli to niekomu. A ja to ale poznám, pretože som si tým prešiel ja ako profesionál: moja žena robila EMDR dávno predo mnou, takže sa mi to teraz smeje, keď prídem nejaký nadšený, čo sa podarilo – „a aký si bol!“ Lebo „to by sa dalo s EMDR, to by sa dalo s EMDR“, to som furt počul: čo za EMDR, dá sa aj toto? Nie, nedalo – len som to nevidel, lebo som nevedel, čo to je. Keď nemáš tú skúsenosť, nemôžeš to spárovať.

Prečo varuje pred prvotným nadšením z novej techniky?

Naučím sa super techniku, to je pekné. V koučingu to niekedy znie, že je to aj tak trošku ľahko a rýchlo. Že za päť dvojdňoviek získať schopnosť poradiť si so širokou paletou vecí, nebodaj sa dotknúť traumy – nemyslím si, že to je možné. Volá sa to Dunningov–Krugerov efekt a mám ho aj ja.

IVAN: Takže: naučím sa super techniku, to je super pekné. A ešte to má taký punc – v tom koučingu to niekedy fakt tak znie, že je to aj tak trošku ľahko a rýchlo. Že naozaj za päť dvojdňoviek získať schopnosť pracovať úplne s ľuďmi a naozaj si poradiť so širokou paletou vecí, nebodaj sa ešte dotknúť traumy – nemyslím si, že to je možné.

IVAN: Niekedy má človek na začiatku ten pocit – a to sa volá ten Dunningov–Krugerov efekt. A ja to mám tiež, keď sa učím novú vec: prečítam si niečo a mám pocit, že už tomu rozumiem, že všetko viem – aké neurovedy alebo čo. Určite ešte veľa vecí prejdem, ale to prvotné nadšenie, že to je vlastne jednoduché, veď takto to je – tam je veľké riziko, že sa človek v tom nadšení nadhodnotí a vlastne sľúbi aj nepriamo tomu človeku viac, alebo si myslí, že robí viac, než naozaj robí.

MODERÁTORKA: A čo máš ešte za vízie, ambície, želania, túžby – čo by si ešte chcel okrem toho, že ty…

[Prepis záznamu tu končí.]

Chcem získať viac informácií
Seminár o koučovaní Zadarmo

Prihlásiť sa

Naši klienti

Slovnaft
VUB banka
ESET
OMW
IBM
DELL
Tatra Banka
BILLA
ČSOB banka
Samsung
J&T Banka
Volkswagen
Tesco
Telekom SK
Slovenské elektrárne
Accenture
Koala Tours
GSK
SLSP banka
ENEL
ZSE
Swiss Re
VUB Banka
Sberbank/Primabanka
Generali
Mary Kay
Fiserv / First Data
Procare
Slovanet
UPC
VSE
VSE
ŠUKL
Rochling
PwC / PricewaterhouseCoopers Slovensko
NIKE
Allianz
Metlife
Assesment Systems Slovakia
CFH
Consilium Consulting
Axson
ČSOB Leasing
Dentsu
Develor
Edenred
Erste Group
Globsec
referencie-business-coaching-college-032
Hyundai Dymos
Faurecia
IKAR
Lyreco
Menkyna
Milk Agro
OPTEAM
Schnellecke Logistics
Semicron Innovation Service
SEW EURODRIVE
Lionbridge
Softec
referencie-business-coaching-college-056
Telekom
Soitron
Unit Cargo Wien
Úrad vlády SR
Transcat
Vaillant
Oracle
Visteon– klient Business Coaching College
Telekom– klient Business Coaching College
Zobraziť viac

Skôr ako začneme: nahliadnite do spracovania vašich osobných údajov

Súbory cookies používame najmä na anonymnú analýzu návštevnosti a vylepšovanie našich web stránok. Ak si nastavíte blokovanie zápisu cookies do vášho prehliadača, je možné, že web sa spomalí a niektoré jeho časti nemusia fungovať úplne korektne. Viac info k spracúvaniu cookies.