Mária Tremková

Prepis rozhovoru

Prečo prišla na koučovací kurz?

Ja som sem neprišla preto, aby som sa učila koučovať. Potrebovala som niečo vo svojom živote zmeniť, potrebovala som niečo nové – a asi som si potrebovala upratať vlastný život. To bol prvý impulz. Vtedy som si nič nezapisovala, len som to prežila. A veľmi sa mi to zapáčilo.

MODERÁTORKA: Dobrý deň. Naším dnešným hosťom je Mária Tremková, riaditeľka základnej školy a materskej školy v Dolných Orešanoch, ktorá patrí medzi osvietených učiteľov, ktorí sa učili koučovať a využívajú koučing. Ahoj, Majka, vitaj.

MÁRIA: Ahojte.

MODERÁTORKA: Vitaj u nás.

MÁRIA: Ďakujem pekne.

MODERÁTORKA: Ako sa tebe osvedčili tieto zručnosti v tvojej úlohe pedagóga a riaditeľa?

MÁRIA: Na začiatok musím povedať to, čo som povedala aj vtedy, keď som prišla na prvý kurz: ja som sem neprišla preto, aby som sa učila koučovať. Ja som proste niečo veľmi potrebovala vo svojom živote zmeniť, alebo som potrebovala niečo nové – a asi som si potrebovala aj upratať vlastný život. Takže to bol prvý impulz, prečo som prišla na ten prvý kurz.

MÁRIA: A úprimne, vtedy som si nič nezapisovala. Ja som to len tak prežila a veľmi sa mi to zapáčilo. No a preto som absolvovala aj všetky možné ďalšie s vami, lebo som bola spokojná – lebo ten kolektív sa vždy pekný vytvoril, samozrejme pod vaším vedením, lebo nemyslím si, že by sa to tvorilo samo od seba.

MÁRIA: A potom to prišlo do takého štádia, že zrazu mi prišlo, že asi by sa to dalo aj nejako využívať aj mimo originálneho koučovania a že by som vedela z toho niečo preniesť aj do školskej praxe. Takže niečo som potom začala aj skúšať.

Čo jej výcvik dal osobne a prečo neodišla zo školstva?

Bolo to obdobie vyhorenia – v školstve je to fenomén, ktorý po určitých rokoch naozaj príde. Zápasila som s myšlienkou, že zo školstva odídem. A tým, že som si tu vďaka vzájomnému koučovaniu niektoré veci vyriešila, som v školstve dodnes. Som rada, lebo som asi rodená učiteľka.

MODERÁTORKA: A tebe osobne – keď vravíš, že si si to prišla zažiť sama pre seba – ak to nie je moc tajné, čo to tebe dalo?

MÁRIA: Ja som sa vysporiadala s určitými vecami, s ktorými som sa nedokázala vysporiadať v tom období, kedy som ten prvý kurz absolvovala. A bolo to obdobie – ja neviem, možno to bolo obdobie vyhorenia, ako často mávame, zvlášť v školstve je to taký fenomén, ktorý naozaj po určitých rokoch príde.

MÁRIA: Ja som vyštudovala pedagogickú školu a nikdy som nič iné ani nerobila. Po vysokej škole som proste nastúpila do školstva, stále som v tom školstve bola aj som. Hoci v tom období som zápasila s myšlienkou, že asi potrebujem zmenu a že z toho školstva odídem. No a vtedy tým, že som si tu nejaké veci vyriešila vďaka vášmu alebo vzájomnému koučovaniu, tak som v tom školstve dodnes.

MÁRIA: A som taká rada sama za seba – lebo napriek tomu, že som bola vtedy pomerne odhodlaná, že opustím to školstvo, tak ja som asi rodená učiteľka a asi by som nebola v živote šťastná, keby som toto povolanie úplne opustila.

Kde sa jej koučovacie otázky najlepšie hodia?

Oslovili ma tým, že to nie sú bežné otázky, aké si človek normálne kladie. Začala som to skúšať na kolegoch – nie tak, že by som ich koučovala, ale keď bolo treba niečo riešiť, upratala som si v hlave, na čo sa budem pýtať. Nemá zmysel riešiť, prečo sa to stalo. Treba sa posúvať dopredu.

MODERÁTORKA: A v tom školstve vravíš, že si po čase prišla aj na nápady, ako to využiť vo svojej praxi. Kde sa ti to tam najlepšie používa?

MÁRIA: Mňa veľmi oslovili tie koučovacie otázky – že to nie sú také bežné otázky, ktoré by si človek normálne kládol. A tie otázky vo mne evokovali, že veď keď potrebujem ja niečo riešiť, tak by sa to asi niekde dalo použiť.

MÁRIA: Tak som to začala najprv skúšať na kolegoch. Nie priamo, že by som ich koučovala po jednom, ale keď bolo treba niečo riešiť, tak som si to už v tej hlave trošku upratala: čo sa budem pýtať, aby sme sa k niečomu aj dopracovali a veľmi sa v tom probléme netápkali.

MÁRIA: A to je presne to prvé, čo som sa naučila: keď chcem niečo vyriešiť, asi nemá veľmi zmysel riešiť, „a prečo si to hento tak a tamto takto“ – ale asi sa treba posúvať dopredu. A to mi veľmi pomohlo v mnohých ohľadoch.

MODERÁTORKA: Takže inak klásť otázky – že už si sa nesústredila na ten problém a kde vznikol, ale na to riešenie, ako to vyriešime.

MÁRIA: Áno, presne tak: otázka „a čo teraz s tým urobíme?“. To bolo pre mňa základné. A super otázka pre mňa: „a čo ešte?“ Toto učím aj mojich kolegov.

Čo je štvorkrokový koučovací rozhovor s rodičom?

Vytvorila som model, ktorý máme normálne vyvesený v zborovni: štyri kroky, štyri základné otázky, ktoré kladieme, keď treba niečo riešiť. Každého nového učiteľa to učím – keď príde za tebou rodič s problémom, toto budeš robiť. Mladé učiteľky potom prichádzajú, že všetko vyriešili a nikto nemusel zvyšovať hlas.

MÁRIA: A v podstate som po čase vytvorila taký – ja som to nazvala – základný koučovací rozhovor s rodičom, a vytvorili sme si taký model. Teda vytvorila som ho ja a dúfam, že dobre – ale nám to veľmi funguje a máme ho dokonca normálne vyvesený: štyri základné kroky, štyri základné otázky, ktoré kladieme, keď niečo potrebujeme riešiť. Máme to v zborovni vyvesené a každého nového učiteľa, keď príde, to učím: keď príde za tebou rodič s problémom, tak toto budeš robiť.

MÁRIA: A veľmi nám to funguje, tak sa z toho tešíme. A veľmi sa mi páči, keď príde nejaká mladá učiteľka a má stretnutie s rodičom – tak si to pozrie a potom príde a povie: to bolo také super, všetko sme to vyriešili, ani hlas som nezvyšovala, ani mamička nezvyšovala a všetci sme spokojní. Takže sme si vytvorili niečo, čo nám proste funguje.

Ako znie prvá otázka rozhovoru s rodičom?

Pýtame sa: čo si potrebujete vyriešiť? Učím kolegov, že sa nepýtame, aký je problém – problémy nikoho nezaujímajú. Kolegovia sami prišli na to, že je oveľa zložitejšie sformulovať, čo človek chce, než čo nechce. Aj nahnevaný rodič pri prvej otázke spľasne, pretože musí porozmýšľať.

MODERÁTORKA: A mohla by si povedať nejakú otázku z toho – čím začínajú ten rozhovor s rodičom?

MÁRIA: Rozdelila som to do štyroch krokov. Prvý krok je, že sa pýtame: čo si potrebujete vyriešiť? Snažím sa svojich učiteľov učiť, že sa nepýtame, aký je problém – lebo to vždy bolo tak, že príde rodič a otázka bola „aký máte problém?“. Tak ja vždy hovorím: nepýtaj sa na problém, pýtaj sa, čo ide riešiť. Však problémy nikoho nezaujímajú. Takže to bolo prvé, čo sme sa naučili všetci: čo si potrebujete vyriešiť. To je prvý krok – a necháme rodiča povedať.

MÁRIA: A kolegovia sami na to prišli, že je oveľa zložitejšie pre toho rodiča sformulovať, čo chce, ako to, čo nechce – a že ho to natoľko zamestná, že väčšinou, aj keď je ten rodič nahnevaný a príde taký napružený, tak už pri prvej otázke spľasne, pretože musí porozmýšľať, čo si potrebuje vyriešiť.

Aké sú ďalšie tri kroky rozhovoru s rodičom?

Druhý krok: čo s tým viete urobiť, čo ste už skúšali – a čo ešte. Tretí: s čím vám viem ja pomôcť. Nie čo budem robiť ja – veď prečo by nám mal rodič hovoriť, čo máme robiť my. A na záver: čo je želateľný výsledok, s čím chcete odtiaľto odísť? Funguje nám to celkom fajn.

MÁRIA: No a druhý krok – hovorím: nenechajme si to hodiť na seba, že my to teraz ideme riešiť. Takže druhý krok, čo sa pýtame, je: a čo s tým viete urobiť, čo ste už skúšali? Tak rodič musí popremýšľať, čo už skúšal, čo robil – a čo ešte. To je obľúbená otázka: čo ešte? Tak zase rozmýšľame, čo ešte by vedel.

MÁRIA: A potom kolega hovorí: dobre, a teraz sa budem pýtať, čo ja. Nie, ty sa nebudeš pýtať, čo ty. Ty sa budeš pýtať, s čím mu vieš pomôcť – nie čo budeš ty robiť. Veď prečo by nám mal hovoriť, čo máme my robiť? My vieme, čo máme robiť. Takže to som ich naučila ako tretí krok: tretia otázka je, s čím vám viem ja pomôcť.

MÁRIA: A potom úplne na záver sa vždy pýtame: dobre, a čo je ten želateľný výsledok, s čím chcete odtiaľto odísť – a už sme tam, alebo ešte ideme niečo premýšľať? A funguje nám to celkom fajn.

MÁRIA: Nám išlo hlavne o to, aby tie rozhovory s rodičmi boli naozaj efektívne. Lebo tým, že sa kričí, rozčuľuje a oponuje, sme zistili, že to nikam nevedie. A napriek tomu, že možno sa niekomu na prvý pohľad zdalo, že tým, že som pokričal, som sa uvoľnil a vyriešil si to – tak určite si to nikto nevyriešil. Mojou snahou bolo, že keď už niečo riešime, tak nech sa to niekam hýbe k tomu vyriešeniu.

Čo sa vďaka tomu zmenilo v škole?

Nastavili sme tým inú firemnú kultúru. Mojím cieľom bolo, aby všetko, čo treba riešiť, malo hlavu a pätu a bolo príjemné – vždy hovorím: posaďte si toho rodiča niekam, neriešte to na chodbe v strese. Verím, že aj rodičia sa tým trošku vyedukujú a uvedomia si, že rozhovor môže mať normálny rámec.

MODERÁTORKA: Čo sa pre vás ako kolektív týmto zmenilo, keď ste začali mať také na riešenie zamerané rozhovory?

MÁRIA: Toto je len jedna vec z mnohých, ktoré sa snažím v tej škole zaviesť. V podstate si myslím, že sme tým nastavili takú určitú inú firemnú kultúru. Mojím cieľom bolo, aby vždy, keď treba niečo riešiť, to malo hlavu, pätu, aby to bolo príjemné. Ja vždy aj hovorím: posaďte si toho rodiča niekam, neriešte to na chodbe v strese.

MÁRIA: A myslím si, že sa tým tvorí určitá kultúra tej školy. A verím alebo dúfam, že to vnímajú aj tí rodičia – že fungujeme na určitých princípoch, ktoré sa snažíme vštepiť aj deťom. A verím aj tomu, že aj tí rodičia sa tým trošku vyedukujú: keď to taký rodič absolvuje dva-trikrát, tak si možno uvedomí, že aj ten rozhovor môže mať nejaký normálny rámec.

Ako vracia rodičom spoluzodpovednosť?

Každý rodič si je zodpovednosti voči svojmu dieťaťu vedomý. Ale vplyvom doby, ako rýchlo žijeme, sa niektorí snažia časť zodpovednosti presunúť na školu – čo je logické. My sa im ju snažíme vrátiť naspäť: keď chceme niečo riešiť, riešme to spolu, nie že škola vyrieši.

MODERÁTORKA: Ja som tam aj zachytila, že vlastne učíte rodičov preberať spoluzodpovednosť za riešenie tých situácií, ktoré vznikajú – a akoby ste eliminovali množstvo konfliktov.

MÁRIA: No to bol cieľ. Ja neviem, či ich to úplne učíme – veď každý rodič si je asi vedomý zodpovednosti voči svojmu dieťaťu. Ide len o to, že niekedy možno aj vplyvom tejto doby, ako rýchlo všetci žijeme a máme starosti, sa akoby snažili niektorých tých zodpovedností trošku zbaviť a presunúť ich na tú školu – čo je úplne logické.

MÁRIA: Ale my sa im ich tak snažíme vrátiť naspäť: keď chceme niečo riešiť, riešme to spolu, nie že škola vyrieši.

MODERÁTORKA: A ako to vnímajú tí rodičia?

MÁRIA: Ťažko povedať, to by ste sa museli niektorého opýtať. Ale máme tam aj rodičov, s ktorými som v takom bližšom vzťahu, dobre si vychádzame, máme až skoro priateľské vzťahy. Od tých máme feedback, že to vnímajú veľmi pozitívne – že nastavenie tej školy je proste iné, ako býva štandardne, že nefunguje to na princípe, že jeden príde, sťažuje sa a druhý sa bráni, ale že sa snažíme niečo spolu riešiť.

MÁRIA: A myslím si – dúfam – že to v druhom rade vedie aj k nejakému zlepšovaniu tých vzťahov alebo vzájomnej dôvery rodičia – škola a opačne, že nás to zbližuje. Hádam aj keď si uvedomíme, že v podstate nám všetkým ide o to isté.

Ako pracuje s učiteľmi mimo porád?

Na poradách to nerobím. Robíme si teambuildingy každý rok a v rámci nich máme vždy poldeň alebo celý deň vzdelávací. Máme aj externého kouča – lebo aj ja som kolektív a nechcem, aby vznikol dojem, že riaditeľka je tu a zbor tam. Ale techniky a postupy školím aj sama.

MODERÁTORKA: S učiteľmi robíš nejakú prácu s otázkami, keď ti sedia v zborovni a máte nejakú poradu?

MÁRIA: Nerobím to na poradách. My sme si urobili normálne celoškolské školenie – zobrala som učiteľov na pekné miesto, kde sme si aj obed dali, a proste sme si urobili teambuilding.

MÁRIA: Robíme si tie teambuildingy každý rok a v rámci nich máme vždy taký poldeň alebo možno aj celý deň vzdelávací. Buď si zavoláme niekoho aj zvonku – máme aj externého kouča, ktorý nás koučuje – aby, keď sú také témy, že chceme utužovať kolektív, to urobil niekto zvonku; lebo aj ja som kolektív. Áno, aj ja sa chcem utužovať a nechcem, aby sa vytvoril dojem, že riaditeľka je tuto a zbor je tuto. Ale potom sú takéto témy, že keď nejaké techniky alebo že sa ideme dohodnúť na nejakých postupoch, tak to napríklad odškolím aj sama vlastných učiteľov.

Čo prináša kurikulárna zmena?

Základné školy budú fungovať v troch cykloch namiesto dvoch stupňov: ročníky 1–3, 4–5 a 6–9. Na konci každého cyklu sa zarámcuje, čo by mal žiak ovládať a aké zručnosti mať; obsah si škola v rámci cyklu utrasie sama. Minulý rok to skúšalo štyridsať škôl, o dva roky budú musieť všetky.

MODERÁTORKA: A čím teraz školy žijú? Čo je taká hlavná téma školstva teraz?

MÁRIA: Momentálne veľká téma je kurikulárna zmena, ktorá je pre mnohých trošku taká záhadná. Predstava ministerstva alebo štátu je taká, že sa to vzdelávanie pohne úplne iným smerom a že sa trošku od tých obsahov presunie pozornosť skôr na nejaké metódy a na zručnosti – že nejdeme učiť vedomosti, ale zručnosti. Čo už v mnohých krajinách vo svete beží, a aj u nás sa na tomto pracuje už dlhšie; nie je to, že len teraz sme objavili teplú vodu. Ale štát má teraz eminentný záujem to nejako zarámcovať, takže sa vytvorilo nové kurikulum a týmto teraz školy veľmi žijú.

MÁRIA: Minulý rok sa to zahájilo, spustilo sa to skúšobne na štyridsiatich školách. Teraz na to od septembra nabieha niečo cez sto škôl – a všetky školy o dva roky, takže už budeme musieť aj tí, čo to neskúšame. My sme jedna z tých škôl, ktoré to teraz idú skúšať – lebo si myslím, že je stále lepšie, keď máme nejaký priestor na to, že skúšame a robíme chyby.

MODERÁTORKA: A čo to vlastne znamená, v čom tá zmena spočíva?

MÁRIA: To je veľmi komplexná otázka, ale možno veľmi v skratke pre tých, ktorí to vôbec nezachytili. V súčasnosti školstvo funguje tak, že prvý stupeň a druhý stupeň: prvý stupeň sú ročníky jeden až štyri, druhý stupeň päť až deväť. A základom tej kurikulárnej zmeny, čo sa týka tohto rozdelenia, je, že základné školy budú fungovať v troch cykloch: ročníky 1–3, 4–5 a 6–9. Tri cykly.

MÁRIA: A v podstate sa zarámcuje na konci každého cyklu, čo by mal ten žiak ovládať a aké zručnosti by mal mať. Takže obsah – aj vedomostí, aj zručností – sa akoby ponecháva na tom, že si to škola v rámci tých cyklov utrasie sama; ale tie požiadavky na konci cyklu má mať žiak splnené, aby ten prechod na druhý stupeň bol dobrý a pohodlný.

MÁRIA: Takže teraz to bude v troch cykloch. No a uvidíme. My s tým tiež budeme možno trošku zápasiť, lebo je to niečo nové. A rátam aj s tým, že nie každý bude nadšený.

MODERÁTORKA: No tak vždy sú nejakí ľudia, ktorí nemajú radi zmeny.

MÁRIA: Aj u nás v zborovni nie je každý taký nadšenec. Moje druhé meno je „inovácia“ – áno, ale nie každý to má tak.

MÁRIA: Takže ja som typ človeka, ktorý proste ide, vrhá sa: poďme, skúšajme. A zvlášť keď mi to dáva zmysel, tak vtedy som za to. Za mňa sa stále treba niekam posúvať; ja neviem obsedieť na jednom mieste a robiť len toto. Ja musím robiť toto, toto a ešte aj toto – a ešte aj vyskúšajme tamto.

Prečo jej dáva zmysel posun od vedomostí k zručnostiam?

Nie je účelom prebrať učebnicu. Vedomosť je, že sa naučím niečo o Vietname. Zručnosť je, že si na mape nájdem, kde Vietnam je, pozriem si, ako tam poletím, kúpim letenky a urobím si plán výletu na päť dní. Toto deti potrebujú – a zdá sa, že ich to bude aj viac baviť.

MODERÁTORKA: A v čom ti dáva zmysel tá zmena?

MÁRIA: Určite mi dáva zmysel tá úplne základná myšlienka: posuňme sa od vedomostí k zručnostiam. To mi dáva veľký zmysel a to sa snažím uplatňovať už roky, napriek tomu, že to tu nebolo až tak prezentované. Lebo ja si stále myslím, že nie je účelom prebrať učebnicu, ale dať žiakom nejaký základ toho, aby nadobudli nejakú zručnosť.

MODERÁTORKA: A čo je napríklad zručnosť – keby sme zobrali dejepis, čo je tam zručnosť?

MÁRIA: Veľmi jednoduchým príkladom by mohol byť napríklad dejepis alebo geografia: vedomosť je, že sa naučím niečo o Ázii, o Vietname. A zručnosť je, že budem vedieť si na mape nájsť, kde ten Vietnam je, pozrieť si, ako tam poletím, budem si vedieť kúpiť letenky, budem si vedieť urobiť nejaký plán výletu na päť dní, čo si chcem pozrieť, nájdem si nejaké miesta, ktoré ma zaujímajú. Toto podľa mňa deti potrebujú – a zdá sa, že ich to bude aj viac baviť.

MODERÁTORKA: Budú životaschopnejšie, postarajú sa o seba samy. A nebude tam toľko tej direktívy, že toto musíš vedieť v takýchto rámcoch.

MÁRIA: Ja to tak vnímam, že áno. A myslím si, že aj žiaci to tak vnímať budú. Z môjho pohľadu – nechcem hneď povedať, že problém, ale nastavenie rodičov je na výkon. A darmo budeme my chcieť hrať na kvalitu, keď druhá strana čaká výkon. Toto bude, myslím si, veľká výzva, aby sme to zladili: my budeme chcieť kvalitu, ale spoločnosť čaká výkon.

MÁRIA: A nie je to len nastavenie rodičov. Veľmi ťažko sa bojuje s tým, že máme učiť inovatívne a prakticky a zručnosti – a potom na konci deviateho ročníka šup, ministerstvo školstva dá testovanie deviatakov a pýta sa ich na nejaké fakty, a nie na tie zručnosti.

MODERÁTORKA: Áno, že kde musia preukázať vedomosti.

MÁRIA: Takže to je niečo, čo mne osobne trošku prekáža – a určite nie som sama. Keď chceme favorizovať zručnosti, tak sa to trošku bije s tým, že sa očakávajú aj nejaké výkony. Čo je logické, však vždy treba nejaký výkon, ale stále je to postavené na tom, že sa školy trošku porovnávajú. Samozrejme, stredné školy berú do úvahy výsledky testovania deviatakov – a to sa mi zdá potom trošku kontraproduktívne. Ale možno sa to nejak utrasie a nastavíme sa trochu inak.

MODERÁTORKA: Ale je to aj vec dôvery v ten nový systém. A keď ho nepoznajú, väčšinou ľudia novým veciam nedôverujú. Ale aj tak budú nejakí ľudia, ktorým to bude vyhovovať, a takí, ktorým nie – tak ako aj tento systém.

MÁRIA: Áno, sú takí, ktorí sa nadchnú pre novú vec, a sú takí, ktorí sa radšej držia niečoho osvedčeného; nové veci pre nich možno predstavujú stres, neistotu. Ja to tak beriem. A hovorím, že v každej zborovni na Slovensku určite sú takí, ktorí sa nadchnú, a potom takí, ktorí majú strach alebo už majú svoje zabehané koľaje a sú takí „mañana“, trošku sme spohodlneli.

MODERÁTORKA: Že už mám dva roky do dôchodku, ja už vymýšľať nebudem.

MÁRIA: Takže áno, bude to trošku boj aj pre tých riaditeľov škôl. Ale doteraz sme sa vždy popasovali s každou zmenou. Toto nebude prvá, ktorú zažívam za tie roky, čo som v pedagogickej praxi. Takže myslím, že to nakoniec zvládneme.

MODERÁTORKA: A ty si okrem toho základného výcviku koučovania mala aj ten tímový výcvik v koučovaní tímov. Používaš z toho niečo v praxi?

MÁRIA: No tak áno, na tých teambuildingoch sa v tom vyžívam. Vždy si tam pripravím nejaké aktivity. Robila som napríklad, keď sme mali teraz ten posledný teambuilding, tak som začínala kruhom seniority – aby sme si pripomenuli, kto v tej organizácii naozaj je veľmi dlho a kto tam ešte len teraz prišiel, a aby sme si uctili tých, ktorí sú tam už veľmi dlho a niečo pre tú organizáciu vykonali. Takže sme si urobili pekne kruh podľa toho, kto ako prišiel, a kolegovia dostali zadanie: poďakuj tomu, kto prišiel pred tebou, a povedz nejaký odkaz tomu, kto prišiel po tebe.

MODERÁTORKA: Ty máš aj výchovnú poradkyňu alebo psychologičku?

MÁRIA: Psychologičku nemáme, sme malá škola – ale máme výchovnú poradkyňu. Aj kariérnu poradkyňu máme.

MODERÁTORKA: Aj ona pracuje s otázkami alebo nejakým koučovacím prístupom?

MÁRIA: Verím tomu, že áno, že niečo sme už pochytili. Keďže sa snažím s tým kolektívom stále pracovať a častokrát urobím aj to, že keď viem, že učiteľ má mať pohovor s rodičom, tak si ho zoberiem nabok a pýtam sa: dobre, čo ideš riešiť, čo máš pripravené, čo sa budeš pýtať? Povie mi tie otázky. Takže áno, ja si to s nimi aj prechádzam, či to má premyslené, prichystané.

MODERÁTORKA: A čo sú teraz také najväčšie výzvy, ktoré škola rieši? Lebo tie témy sa každých, ja neviem, desať rokov mierne vyvíjajú.

MÁRIA: Teraz sa veľa rieši ten posun k zručnostiam – akoby sme si teraz uvedomili, že v tej škole vzdelávame deti, ktoré budú potrebovať niektoré tie zručnosti trebárs o desať, pätnásť rokov. A teraz si to naplno uvedomujeme: naučiť ich, že Vietnam má neviem koľko kilometrov štvorcových rozlohy a neviem koľko obyvateľov, je možno informácia, ktorú nikdy nepoužijú – ale zručnosť je, že idem si nájsť v Google mape, kde je Vietnam, a viem si pozrieť tú rozlohu. To je zručnosť, ktorú použije aj o pätnásť rokov. A to je to, čo by sme podľa mňa mali deti učiť – niečo, čo dokážu využiť o pätnásť rokov, lebo my nevieme, čo od nich bude spoločnosť o pätnásť rokov potrebovať.

MÁRIA: Veľká téma je, samozrejme, umelá inteligencia. Teraz je strašný hit, že pani učiteľka dá napísať obsah knihy – a žiak to zadá umelej inteligencii; a ona si to potom musí pozrieť, zadá to aj ona a porovnáva si tie práce, čo deti odovzdajú. Lebo toto už takí ôsmaci, deviataci hravo zvládnu, že si dajú vypracovať úlohu umelou inteligenciou. Takže už tak sme ďaleko. To tu naozaj donedávna nebolo, to je taká hitovka posledného roka, dvoch.

MODERÁTORKA: A ako s tým učitelia pracujú, ako sa s tým vyrovnávajú, keď dostanú vypracované úlohy od ChatGPT?

MÁRIA: Tak pani učiteľka to rieši potom individuálne so žiakmi. Ona si to už vie nejako postrážiť a má šancu prísť na to, či to napísal ten žiak. Je to namáhavé určite, ale áno – konkrétne viem o kolegyni, ktorá u nás učí slovenský jazyk: ona si tiež dá to zadanie umelej inteligencii, počká, čo vypracuje, a potom naozaj veľmi pracne si porovnáva práce žiakov. A keď tam vidí tie formulácie, tak je jasné, že to žiak trošku opajcol niekde. Stačí, keď to urobí raz, dvakrát – a potom žiaci prídu na to, že tadiaľto cesta nevedie, že túto pani učiteľku veľmi neoklameme, tak to už napríklad neskúšajú.

Mal by sa koučing učiť už na základných školách?

Súhlasím a nie som jediná zo školstva. Budúcich pedagógov by to na vysokých školách mali učiť namiesto rozlohy Vietnamu. Nemyslím si však, že treba hneď zavádzať nový predmet – deň má len určitý počet hodín. Tieto techniky sa dajú naučiť prirodzene, tým, že ich učitelia ovládajú a vedú tak rozhovory.

MODERÁTORKA: A my na výcvikoch, keď tu bývajú nejakí riaditelia škôl alebo pedagógovia, tak hovoria, že koučing by mal patriť k základnej výbave už na základných školách, určite na stredných – že už od základnej školy by sa mali deti učiť psychologickej gramotnosti. Ako to vidíš ty?

MÁRIA: Ja s tým súhlasím – a nie som teda jediná zo školstva, už dlho. Je to podľa mňa super, že sa to školstvo uberá týmto smerom. Dúfam, že som tomu aspoň trošku prispela aj ja, že som urobila reklamu. Mňa to celé veľmi oslovilo a myslím si, že tieto koučovacie zručnosti a techniky sú niečo, čo je vysoko použiteľné. A áno, mali by sme to učiť.

MÁRIA: Ja hovorím, že budúcich pedagógov na vysokých školách by to mali učiť namiesto tej rozlohy Vietnamu. A určite aj žiakov. A ja si myslím, že nepriamo – tým, že to učitelia ovládajú a budú nejakým spôsobom viesť rozhovory s tými deťmi – to na nich prejde prirodzene.

MÁRIA: Nemyslím si, že je potrebné hneď zavádzať nový predmet – lebo aj to je teraz také moderné: vyvstala otázka obrany krajiny, tak zaveďme naspäť brannú výchovu. Potom dobre, ale teraz tie ekologické otázky – tak zaveďme ekologickú výchovu. Máme všelijaké nápady. Ja nehovorím, že to nie je super – len niektorí trošku pozabúdajú na to, že to vyučovanie má nejaký rámec, odtiaľto potiaľto, a že ten deň má len určitý počet vyučovacích hodín. A keď zavedieme ďalšie štyri výchovy, tak čo – prestaneme ich učiť ostatné? Lebo asi nenecháme, aby nám pribudlo ďalších päť, šesť, sedem hodín týždenne. Takže toto je niečo, čo sa podľa mňa dá naučiť prirodzene bez toho, aby sme zaviedli ďalší predmet – tie koučovacie techniky.

MODERÁTORKA: A ako to vnímajú tvoji kolegovia zo školstva, riaditelia iných škôl, keď ty takáto inovatívna tam prídeš a vymýšľaš nejaké nové veci a zavádzaš to?

MÁRIA: Ja myslím, že pozitívne. Ja som už dokonca skúšobne, pod vedením jednej firmy, ktorá robí školenia, aj školila – lebo som si to chcela sama vyskúšať, aký to bude mať ohlas. Tak som si sama vytvorila tie veci, ktoré som zaviedla aj u nás v škole, že to teda trošku posuniem ďalej.

MÁRIA: A ohlas bol veľmi dobrý, zabralo to. Mám ohlasy od viacerých riaditeľov, či niečo neprídem urobiť aj s ich kolektívom, aspoň na jeden deň nejaké aktivity. Tak som rada, som taká pyšná na to, že niečo viem odovzdať druhým ľuďom, čo som sa naučila. A ja to tak beriem, že je to moje poslanie: ja som sa tu niečo naučila, takže by bola veľká chyba, aby som si to len tak pre seba tu v tejto školičke hrabkala – tak to rada posuniem. A som rada, keď to má dobrý ohlas a keď je o to záujem.

MODERÁTORKA: A učitelia majú aj nejaké povinné vzdelávanie?

MÁRIA: Máme povinné aktualizačné vzdelávanie, v rozsahu osem hodín ročne. To je vzdelávanie, ktoré má byť na aktuálne témy podľa potreby a zváženia riaditeľa. To je povinné aktualizačné – a áno, môže to byť napríklad toto, tie koučovacie techniky.

MÁRIA: A potom máme nepovinné, ale veľmi atraktívne, takzvané inovačné vzdelávanie. To je zamerané na nejaké inovácie – buď metódy, formy, alebo niečo inovatívne. A na základe absolvovania inovačného vzdelávania, ktoré je obšírnejšie, malo by mať päťdesiat hodín, môže zamestnanec dostať tri percentá k platu, takže to je lukratívnejšie pre zamestnancov.

MÁRIA: Z môjho pohľadu je trošku – nechcem rovno povedať, že chybou – ale maximálne zvýšenie platu môžeme získať dvanásť percent. To znamená, že sú učitelia, ktorí sa veľmi radi vzdelávajú a možno by absolvovali aj neviem koľko vzdelávaní – tak trošku to je obmedzené, štyri a dosť. Môže aj ďalej, len sa mu to už k platu nepripočítava. Ja som ten typ, ktorý sa vzdeláva aj bez kreditov a bez príplatkov, lebo ja to proste potrebujem.

MODERÁTORKA: Ako je možné, aby sa toto napríklad dostalo do väčšieho povedomia škôl a možno to získalo kredity?

MÁRIA: No to už je – neviem, či môžem menovať.

MODERÁTORKA: No menuj.

MÁRIA: Spoločnosť Skillfield, ktorú vedie Lenka Holíková – je to vaša absolventka – zaradila na môj podnet program Koučovacie techniky v pedagogickej praxi a má ho vo svojom portfóliu. Takže keď bude o to záujem, tak to budeme školiť aj ako inovačné vzdelávanie; má to akreditované ministerstvom školstva.

MODERÁTORKA: Výborne, tak gratulujeme. A zdá sa, že sme to aj niekde v éteri zachytili – a ona bola tiež riaditeľka školy a potom začala vzdelávať.

MÁRIA: Áno, áno. Ona má túto spoločnosť. My sme sa zo začiatku veľmi náhodne dostali do kontaktu a naša spolupráca sa potom rozbehla úplne závratnou rýchlosťou. Mňa to veľmi oslovilo a bola to taká kombinácia – tu som niečo absolvovala a zrazu som stretla ju; asi sa to stretlo v správnej dobe.

Ako sa z učiteľky stala riaditeľka?

Náhodne. Chcela som byť učiteľka hádam od narodenia a ponuky na vedúci post som odmietala, lebo som nechcela prísť o svoju triedu a o možnosť robiť si veci po svojom. Potom prišla ponuka na malotriedku vo Vinosadoch. Pre mňa post riaditeľky znamená, že mám moc robiť si veci po svojom.

MODERÁTORKA: Ty si hovorila, že si hneď po vysokej škole išla do školstva. Ako si ty začínala ako líder, ako si sa dostala na takú pozíciu, že vedieš ľudí?

MÁRIA: Náhodne. Náhodne – tak ako je veľa vecí v živote náhodných. Ja som chcela byť učiteľka hádam od narodenia, nikdy som nič iné nechcela byť. Vyštudovala som to, stala som sa učiteľkou a dlhé roky som bola učiteľka. Spočiatku som nemala ambíciu robiť nejakú vedúcu funkciu – mne totiž veľmi vyhovovalo, že si môžem s tou svojou triedou robiť veci.

MÁRIA: A už veľmi dávno, keď tu v Bratislave na jednej základnej škole začalo vyučovanie po novom a začali využívať prvky vysokoefektívneho učenia, tak ma to veľmi zaujalo a dávalo mi to strašne veľký zmysel. Absolvovala som to školenie a mňa to proste veľmi napĺňalo – že to vyučovanie bolo zrazu také zmyslupné.

MÁRIA: A to som mohla robiť takto, len keď som bola tá učiteľka: akonáhle by som si neučila celý deň v tej svojej triede – lebo ja som učiteľka pre prvý až štvrtý ročník, takže som dostala prvákov alebo druhákov a strávila som tam to dopoludnie – tam som si to vedela urobiť. Ponuky na nejaký vedúci post som odmietala z toho dôvodu, že som nechcela prísť o tú triedu, o tú možnosť robiť si veci po svojom.

MÁRIA: A potom to tak nejako prišlo. Začínala som na malotriedke vo Vinosadoch a tam prišla ponuka, že by potrebovali nejakú šikovnú riaditeľku. Tak som si povedala: no dobre, tak mám šancu si zase robiť veci po svojom. Pre mňa post riaditeľky školy znamená, že mám moc robiť si veci po svojom – to mi veľmi vyhovuje, a tak som to zobrala. No a tak som sa stala riaditeľkou; už je to osemnásť rokov, čo som vo vedúcej funkcii.

MÁRIA: A naozaj to pre mňa znamená, že mám tú moc urobiť zmenu – lebo niekedy je veľmi ťažko presadiť zmenu zdola. Keďže som chcela presadzovať zmeny, tak som sa potrebovala dostať hore. Tak tam som. No a tak si robím tie zmeny – hoci právomoci toho riaditeľa sú vždy trošku oklieštené zriaďovateľom a očakávaniami rodičov a niekedy nevôľou prijať niečo nové.

MODERÁTORKA: Oprav ma, ak sa mýlim, ale zdá sa, že učitelia nemávajú nejaké líderské školenia, keď nastupujú do funkcie.

MÁRIA: Nastupujúci riaditeľ absolvuje takzvané funkčné vzdelávanie – je to vzdelávanie pre riaditeľov, dokonca je to zo zákona povinnosť, že to musíme mať. Ale úprimne, koučovacie techniky a to líderstvo – to nás tam veľmi nenaučili.

Čo jej pomohlo zvládnuť rolu líderky a aký odkaz má pre riaditeľky?

Chce to odvahu – a odvahu zotrvať v tom, čo človek začne. Najťažšie je vymyslenú vec dotiahnuť a presvedčiť okolie, že je užitočná. To sa nedá naučiť v žiadnej škole. A základom je mať dobrý a spokojný kolektív; ten si vybudujete len tým, že ľudí budete podporovať.

MODERÁTORKA: A čo tebe pomohlo ako manažérke, líderke, riaditeľke popasovať sa s tou rolou?

MÁRIA: Chce to odvahu – a chce to odvahu zotrvať v tom, čo človek začne. A s odstupom času to tak aj vnímam, že ten vodca nie je len o tom, že si niečo vymyslí geniálne – alebo aspoň pologeniálne – ale ide o to, že najťažšie je to potom dotiahnuť do konca, presadiť to, presvedčiť ten zvyšok sveta okolo, že je to na prospech, že to bude mať nejaký dobrý účinok a že je to naozaj veľmi užitočné.

MÁRIA: A to som sa naučila asi časom – to je niečo, čo sa nedá naučiť v žiadnej škole. A vždy hovorím, že je to niečo, čo asi trošku prichádza aj s vekom: človek získa iný pohľad na život a taký ten správny nadhľad. Ja si myslím, že okolo tej päťdesiatky som sa stala dobrou líderkou – možno aspoň trošku lepšou – lebo som získala taký odstup od vecí, ktoré som predtým riešila veľmi… strašne som chcela mať všetko vyriešené. A teraz už niektoré veci nechávam plávať. A k tomu dopomôžu naozaj len životné skúsenosti – a potom k tomu dopomôže veľmi dobrý koučovací kurz.

MODERÁTORKA: A ešte ľudskosť z teba ide.

MÁRIA: Ďakujem.

MODERÁTORKA: A ty si spomenula vysokoefektívne učenie – čo to vlastne je pre nás, čo už máme veľký odstup od toho, čo sa deje v školách? Čím sa to líši od menej efektívneho učenia?

MÁRIA: Ja som naozaj taký typ, ktorý sa vždy snažil robiť veci trošku inak a skúmať nejaké novinky. K tomuto som sa tiež dostala veľmi náhodne: stretla som pani učiteľku a nejako došlo do reči, že učí v Bratislave a že skúšobne skúšajú taký model. No a keď robili školenie, tak mi dala echo a absolvovala som celé to školenie.

MÁRIA: Vysokoefektívne učenie stojí na určitých princípoch, ktoré dávajú celému tomu učeniu zmysel, vytvárajú z toho taký systém, taký celok – a celé to má potom hlavu a pätu, ten deň.

MODERÁTORKA: Že ten žiak vidí zmysel toho, čo sa učí?

MÁRIA: Áno, zmyslom je to, že to učiteľ podá tak, že to deťom dáva zmysel. Vo veľmi zjednodušenej forme je to postavené na učení mozgu. A učenie mozgu nám hovorí, že keď chceme do detí dostať nejaké vedomosti, tak základom je, že ten mozog musí byť na to pripravený – a bude pripravený vtedy, keď má dieťa napríklad pocit neohrozenia, keď je jednoducho v bezpečí.

MODERÁTORKA: A vlastne teraz na tej škole, ktorú vedieš, tak určite podľa tých princípov…

MÁRIA: Snažím sa do pedagógov dostať aspoň nejaké prvky. Spočiatku to bolo také, že keď som bola na tom prvotnom školení pred mnohými rokmi, tak tam odznela informácia, že keď sa tento model nevyužíva dokonale, tak to asi nebude mať veľký efekt. Ale s týmto som sa vôbec nestotožnila, to ma vôbec nepresvedčili. Povedala som si, že vždy je lepšie niečo ako nič, že aj odrobinka je lepšia, ako keď nebudem robiť nič.

MÁRIA: A v podstate som si začala tie prvky využívať po svojom – lebo celý model hneď, aj s takou celoročnou témou, to je veľmi komplexný model, ktorý naozaj nebolo ľahké zvládnuť na prvú dobrú. Tak som si po troške: toto si začnem, toto, toto – a celkom to fungovalo.

MÁRIA: A ja som mala ešte aj toľko drzosti, že som na túto tému napísala aj druhú atestačnú prácu. A mojím cieľom bolo dokázať, že aj využitie len jednotlivých prvkov nejakého inovatívneho modelu vzdelávania stačí na to, aby to bolo efektívne, a že nemusíme hneď obsiahnuť celý model. A dokázala som si to – aspoň sama pre seba; aj komisia sa s tým stotožnila.

MÁRIA: A tak aj v tej mojej škole sa snažím aspoň niektoré tie prvky. Napríklad sme si zaviedli aspoň na tom prvom stupni, kde sa to dá, že ráno robíme s deťmi ranné komunity. To je presne ten prvok, ktorý má odbúrať stres a navodiť pocit neohrozenia: ráno si deti sadnú na koberec do kruhu a s pani učiteľkou si povedia, ako sa cítime a aké si mal ráno.

MODERÁTORKA: To vytváranie pocitu bezpečia je kľúčová vec. To je asi to najviac, čo môžete urobiť.

MÁRIA: Vnímam to rovnako. A presne aj tento koučovací spôsob vedenia rozhovoru je to, čo ten pocit navodzuje – že keď s niekým vedieme rozhovor takýmto spôsobom, tak sa sústredíme na to, čo by sme mohli, a je to oveľa bezpečnejšie aj pre toho rodiča.

MÁRIA: Ja to vnímam, že keď ten rodič počuje, že sa ho pýtam, čo by sme vedeli, kam by ste sa vedeli posunúť – tak je to preňho určite príjemnejšie, ako keď mu poviem: „No bože, čo ste doteraz robili, keď tam má tú štvorku z toho testu.“ Takže určite je to niečo… ten pocit bezpečia podľa mňa potrebuje každý – či je malý, väčší, najväčší, mladý, starý, či sme v práci, alebo v škole. Určite podá iný výkon, keď je to v bezpečnom prostredí, keď vie, že príde to ocenenie, že bude naplnená jeho potreba sebarealizácie, vlastného statusu. Lebo to je podľa mňa základná potreba: každý človek si potrebuje nejako udržiavať svoj status a musí si byť vedomý toho, že toto som ja – a to sebavedomie si vybudovať, aby dokázal fungovať v tom svete.

MODERÁTORKA: A je to veľká úspora energie, keď riešime, čo sa dá, a nemusíme riešiť to, kto je na vine a ako vyhrať ten boj o to, kto je na vine.

MÁRIA: Áno, určite. Asi je to strata času – zisťovať, kto bol na vine, keď už tam je v žiackej knižke štvorka napísaná. Asi je to aj jedno.

MODERÁTORKA: Aj to dáva rodičom taký pocit moci a vplyvu – pretože to riešite spolu a ich sa pýtate na riešenie; nie je to výčitka voči nim, ani že majú oni dať nejakú úlohu vám ako pedagógom, ale že oni sú tí tvorcovia. A to dáva ľuďom silu.

MÁRIA: Verím alebo dúfam, že to má aj tento efekt. S tým zámerom sa to snažíme robiť, aby sme sa sústredili naozaj na to, čomu sa oplatí venovať energiu – namiesto toho, aby sme sa sústreďovali na niečo, čo už dávno prebehlo. Veď čo teraz s tým, vygumuje mu to? Už to tam má – tak poďme niečo robiť, aby sa to nezopakovalo.

MODERÁTORKA: A čo by si takým riaditeľkám – pri všetkej pokore a úcte – akú správu poslala?

MÁRIA: No, že základom je mať dobrý a spokojný kolektív. A ten si naozaj musí každý vybudovať – a musí si ho vybudovať tým, že ich bude podporovať. Ja sa to mojim snažím a dúfam, že to všetci moji zamestnanci vidia, že sa ich snažím maximálne podporovať.

MÁRIA: A mne sa to vracia tým, že keď nastane nejaká problémová situácia, tak ja to cítim, že ten kolektív tam je, že sa za mňa postavia. Veľmi to bolo vidno napríklad vtedy, keď sme mali minulý rok inšpekciu – nebolo to veľmi príjemné a vyžadovalo si to veľmi zvýšené úsilie od celého zboru, lebo sme to mali počas preskúšania žiakov na domácom vzdelávaní; oni mali svoju predstavu, prísny harmonogram – a bolo to proste náročné, aj na čas, aj na psychiku. A vtedy sa môj kolektív postavil a povedal: šéfka, toto dáme.

MÁRIA: Toto je pre mňa najväčšia odmena – keď sa niečo takéto udeje. A to by som priala každej riaditeľke. Ale to si musí vybudovať – a myslím si, že si to vybuduje len tým, že ten kolektív bude naozaj aj podporovať.

MODERÁTORKA: Za týmito slovami sa už ani nedá nič viac povedať. Majka, ďakujeme ti, že si sa zastavila.

MÁRIA: Ďakujem aj ja za pozvanie a budem šíriť ďalej odkaz tejto školy – lebo to je niečo, čo ma proste niekam posunulo.