Monika Viskupič

Prepis rozhovoru

Ako sa psychologička po rokoch v korporáte vrátila k svojej pôvodnej profesii?

Áno, pracujem na gymnáziu v Trnave ako školská psychologička. Vyštudovala som psychológiu, ale najprv som išla do biznisu – náš starý pán profesor sa vtedy čudoval: „A dievča, aj vy do toho biznisu?“ Viacerí sme tak skončili, no veľa z nás sa neskôr vrátilo k psychológii, k tej pomáhajúcej profesii.

MODERÁTORKA: Dobrý deň. Naším dnešným hosťom je Monika Viskupič, ktorá pracovala dlhé roky v korporáte – v Slovak Telekome – aj ako kouč, aj ako manažér tréningov, a potom sa vydala na cestu školstva. Monika, vitaj pekne.

MONIKA: Vitajte.

MODERÁTORKA: Teraz pracuješ ako školská psychologička?

MONIKA: Áno, na gymnáziu v Trnave.

MODERÁTORKA: A ty si vlastne vyštudovala psychológiu, takže si sa tak nejak vrátila.

MONIKA: Vrátila som sa späť, áno. Najprv som išla do biznisu – to keď som stretla takého nášho starého pána profesora: „A dievča, aj vy do toho biznisu?“ Lebo viacerí sme tak skončili, že sme išli robiť niečo iné, čo naši vyučujúci nepovažovali za hodné študenta psychológie. Ale veľa ľudí sme sa potom aj vrátili k tej psychológii, k takej tej pomáhajúcej profesii.

MODERÁTORKA: V čom je zmena oproti tomu korporátu teraz v tom školstve, kde pracuješ?

V čom sa školstvo líši od korporátu?

Fú, vo všetkom – je to úplne iný svet, vesmír, galaxia. Korporátny svet je veľa postavený na procesoch a na dosahovaní výsledkov v zmysle čísel, štátna správa funguje úplne inak. Čo mi školstvo dáva, je väčší zmysel – mám pocit, že viac dokážem zlepšiť samotný život toho človeka, nie iba jeho výkony v práci.

MONIKA: Fú, vo všetkom – to je úplne iný svet, vesmír, galaxia. Korporátny svet je veľa postavený na procesoch, na dosahovaní výsledkov v zmysle čísel, a štátna správa je úplne iný druh fungovania. A čo mne teraz dáva tá štátna správa je, že mám taký väčší zmysel, mám pocit, že viac dokážem zlepšiť samotný život toho človeka – nie iba jeho výkony v práci.

MODERÁTORKA: A čo ťa vlastne pritiahlo do toho školstva?

Prečo jej vo vyšších pozíciách začalo chýbať to podstatné?

Chcela som robiť niečo pekné. Korporátom som vďačná, naučila som sa tam väčšinu toho, čo viem. Ale čím vyššie postupujete na rebríčku, tým viac je to o plánovaní, o víziách, o cieľoch a o nasekaných mítingoch – a málo robíte s ľuďmi. Začínala som ako kouč na call centre, venovala som sa jednotlivcom, a to mi potom chýbalo.

MONIKA: Ja som chcela robiť niečo pekné. Tie korporáty sú fajn, ja som vďačná, lebo som sa naučila veľa, veľa – všetko, čo viem, alebo väčšinu z toho. Ale čím vyššie postupujete na tom rebríčku, tak potom je to naozaj už o veľkom plánovaní, o víziách, o dosahovaní cieľov, o mítingoch takto nasekaných – a málo už potom robíte s ľuďmi.

MONIKA: Ja keď som začínala, tak som bola vyslovene ako kouč na call centre, takže som sa venovala jednotlivcom – to ma bavilo. Lektorovala som veľa, robila som školenia – to ma bavilo. No ale postupne, ako som sa stávala manažérom tréningov, tak som už strácala ten kontakt s lektorstvom a s tým individuálnym.

MODERÁTORKA: Vlastne už si riadila viacej procesy ako ľudí.

MONIKA: A to mi chýbalo. A povedala som si, že už som v takom veku a povedala som si: dobre, toto si dosiahla, teraz si môžeš skúsiť robiť, čo chceš.

MODERÁTORKA: A čerpáš z tých skúseností z korporátu teraz v školstve?

MONIKA: Veľa. My máme takú celkom akčnú pani riaditeľku. Minule jej jedna mamička tak zaťala, alebo chcela zaťať, a hovorí jej: „Ale vy ste takí tí americkí, tí…“ Ona sa strašne na tom smiala. Akože fakt – lebo si vezmi, že ťa vnímajú ako progresívnu, že naozaj sa snaží.

MONIKA: A keďže máme teraz mňa ako psychológa in-house a lektora soft skills zručností, čo som robila dlhé roky, tak to využívame. Urobili sme si taký program, nazvali sme si ho Women in Leadership, a naša pani zástupkyňa a naša pani riaditeľka sa teraz vzdelávajú v tých základných manažérskych skills. Robíme si tímové veci.

MODERÁTORKA: Máš to na zelenej lúke, tak sa tam môžeš vyblázniť. Keď je manažment za tebou, tak sa môžeš vyhrať aj roky.

MONIKA: Keď si nájdu čas – akože je to ťažšie, ale snažia sa, musím povedať, na to, koľko majú povinností. Máme vždy vyhradený jeden deň v týždni, časové okno na to. A tie baby mi už aj hovoria, že sa na to tešia, že je to super. Ja to vnímam ako super a spätná väzba je zatiaľ pozitívna, tak dúfam, že vydržia.

MODERÁTORKA: A čo ty máš na starosti ako školský psychológ?

Koľko šikany je na slovenských školách a čo s ňou robí školský psychológ?

Mám ciele ako realizovať preventívne programy. Priemerná miera šikanovaných na slovenských školách vychádza asi okolo dvanásť a pol percenta – nedá sa povedať, že by na niektorej škole šikana nebola. Vždy je to na spektre: môžu to byť verbálne útoky, niekto to považuje za srandu, alebo aj neverbálne – niekoho jednoducho vylúčia z kolektívu.

MONIKA: Školský psychológ má vlastne na starosti… ja mám také ciele, ako napríklad realizovať preventívne programy. Pretože na každej škole – teraz nejak štatisticky myslím, že to vychádza okolo 12, 12,5 % – je priemerná miera šikanovaných na slovenských školách. Proste nedá sa povedať, že by na žiadnej škole nebola šikana.

MONIKA: Ono sú to aj rôzne úrovne, lebo vždy je to na spektre. Tá šikana môže byť, ale nemusí to byť až také, ako si niekto predstaví, že „až toto je šikana“. Naozaj niekedy to môžu byť iba nejaké verbálne útoky alebo niekto niečo považuje za srandu, ale ten citlivejší to zase až tak celkom nevníma. Alebo aj neverbálne, len proste je vylúčený z nejakého kolektívu.

MODERÁTORKA: Vylúčia ho z kolektívu.

MONIKA: Presne tak. Ja sa hlavne venujem teraz… robili sme si napríklad testy profesijnej orientácie, keďže naši druháci a tretiaci si vyberajú semináre a predmety, z ktorých potom budú neskôr maturovať a ktoré sú pre nich dôležité, aby si vybrali správnu vysokú školu.

Ako využíva tímový koučing pri adaptácii nových tried?

Pri adaptačnom procese prvákov som veľmi využila výcvik tímového koučingu. S každou triedou sa stretneme na začiatku, počas prvých troch mesiacov školského roka – máme dvadsaťšesť tried, tak to musím stihnúť. V rámci toho si žiaci zvolia jednu tému, ktorej sa chcú venovať so svojím školským psychológom. Štvrtáci si vybrali vyhorenie, tretiakov zaujímala téma smrti.

MONIKA: A adaptačný proces napríklad u prvákov – tam som veľmi využila výcvik tímového koučingu, baby, ďakujem. Naozaj sme si urobili pekné spoločné stretnutia a ten tímový koučing som využila. A to mám pre každú triedu takto nastavené, že sa stretneme na začiatku, tak prvé tri mesiace školského roka, aby som to stihla – lebo tam je dvadsaťšesť tried.

MONIKA: A v rámci toho tímového koučingu si oni zvolia jednu tému, ktorej sa chcú venovať ako trieda so svojím školským psychológom.

MODERÁTORKA: A aké témy napríklad?

MONIKA: Sú tam rôzne. Máme napríklad štvrtákov, ktorí sa cítili totálne vyhorení, tak sme sa venovali vyhoreniu. Mali sme tretiakov, ktorých zaujímala téma smrti, tak sme sa venovali téme smrti.

MODERÁTORKA: Inak, to je zaujímavé, koľko ľudí na stredných školách sa cíti vyhorených.

Prečo za ňou chodia vyhorení maturanti?

Vyhorených je veľa, hlavne v končiacich ročníkoch. Šesťdesiat až sedemdesiat percent mojej práce je teraz individuálnej – decká sa začali hlásiť samy. Najčastejšie prídu s tým, že nevládzu a sú v strese, že majú toho veľa. Funguje to dobrovoľne; u mladších musím rešpektovať, či rodič podpísal informovaný súhlas. Sú aj takí, čo nepodpíšu.

MONIKA: Veľa, hlavne tie končiace ročníky. Podľa mňa 60 až 70 % mojej práce momentálne je skôr individuálnej – decká sa začali hlásiť a chodia na stretnutia. A naozaj je to o tom, že „ja nevládzem, ja som v strese“ – toto sú najčastejšie veci, s čím prídu. Sadnú si a: „No, ja…“ „A o čom by si sa chcel…“ „Ja som v strese, ja to potrebujem nejako riešiť.“ Že majú toho veľa.

MODERÁTORKA: A oni majú nejaké dobrovoľné návštevy u teba, alebo nejaké povinné okienka?

MONIKA: Dobrovoľné. Tá individuálna práca u nás funguje na dobrovoľnej báze. Už keď sú starší, tie končiace ročníky, to už máme väčšinou plnoletých študentov, takže tam je to tak, že sa iba rozhodnú, že chcú prísť, a prídu. Od tých mladších, samozrejme, musím rešpektovať, či rodič súhlasil alebo nesúhlasil – vždy na začiatku školského roka dostávajú možnosť podpísať alebo nepodpísať informovaný súhlas s psychologickou činnosťou. Sú aj takí, čo nepodpíšu.

MODERÁTORKA: Zaujímavé. A baví ťa to?

MONIKA: Veľmi. Teraz som taká spokojná. Mala som taký turbulentný minulý rok, že som mala okrem Telekomu ešte takú nórsku firmu, kde sme rozbiehali tréningy a oni potrebovali pomôcť s nastavením onboardingového procesu, tak som sa nechala zlanáriť. A to som ešte robila – a v septembri som nastúpila do tejto školy. A už mám pocit, že už je dobre, už ma to baví a je to aj také kľudnejšie.

MODERÁTORKA: Robíš aj nejaké psychometrické dotazníky?

Čo vznikne, keď celá trieda kreslí spoločný obraz?

Robím aj psychometrické dotazníky, ale aj si kreslíme. S najmenšími na osemročnom gymnáziu sme v rámci adaptácie robili spoločnú tvorbu – zo scribblov, tých čarbaníc, sa postupne vytvorí pekný obraz, oni si ho pomenujú a dodnes ho majú v triede. Pre veľkých plánujem veľkoformátové veci, maľovanie na stenu alebo na plot.

MONIKA: Áno. A keď tak, aj si kreslíme. V rámci toho adaptačného procesu – keďže to je aj osemročné gymnázium – sme s tými najmenšími robili takú spoločnú tvorbu. Používate takéto scribble, tie čarbanice, a potom sa s tým ďalej pracuje, až sa vytvorí taký pekný obraz, oni si ho pomenujú a doteraz ho majú v triede. Celá trieda si robí spoločný obraz.

MODERÁTORKA: To je pekná tímová aktivita.

MONIKA: A decká to majú radi. Pre veľkých máme naplánované – lebo viem, že takíto adolescenti a vyššie majú zase radi tie veľkoformátové veci, maľovať na stenu alebo na plot. Takže momentálne hľadám priestor; naša pani riaditeľka je tomu naklonená, ale musím nájsť niečo, čo nebude bolieť.

MODERÁTORKA: A aký druh tréningov robíš pre ten školský manažment?

Aké témy si vybralo vedenie školy do tréningov?

Nadefinovali si témy sami: ako stanovovať ciele, ako podávať efektívnu spätnú väzbu, ako viesť porady efektívne a čomu sa vyvarovať. Potom sme robili aj prácu s náročnými osobnosťami. Už pri spätnej väzbe to bolo presne o tom: „Niektoré kolegynky… ale ona už tu je dvadsať rokov.“ A tak sme to pekne preklopili.

MONIKA: Oni si nadefinovali témy – ja neviem, napríklad ako stanovovať ciele, ako podávať efektívnu spätnú väzbu, ako viesť porady efektívne, čomu sa vyvarovať. A potom sme robili aj prácu s náročnými osobnosťami. Už keď sme boli pri tom podávaní spätnej väzby, tak to bolo presne o tom: „Vieš, niektoré kolegynky… ale tak ona už tu je dvadsať rokov a ja vždy, keď sa s ňou…“ A presne tak sme to potom pekne preklopili.

MONIKA: Aj s rodičmi je to niekedy ťažko. Napríklad takí, ktorí nepodpísali ten súhlas alebo nechcú, tí neprídu. Ale ja si zase veľmi cením rodičov, ktorí chcú a prídu sa poradiť. Mám naozaj takých študentov, že prídu rodičia, porozprávame sa – lebo napríklad ja mám momentálne v kompetencii aj individuálne výchovno-vzdelávacie plány spolu s našou špeciálnou pedagogičkou.

MODERÁTORKA: A vy máte aj špeciálneho pedagóga, aj školského psychológa?

MONIKA: Máme, dobre vybavená škola. Máme ho externe, ale máme.

MODERÁTORKA: A psychológ je tam vlastne teraz prvýkrát takto na full-time?

MONIKA: Od septembra. Vždy tam bola kolegyňa z Centra prevencie a poradenstva.

MODERÁTORKA: A čo sú také najväčšie problémy alebo úskalia v tých školách, ktoré riešiš ty – s rodičmi alebo…?

S čím za ňou študenti chodia a kde im pomáha koučing?

Má to dve oblasti. V jednej využívam koučing – potrebujú si niečo ujasniť, sú v strese alebo nevedia spracovať emócie. Malí prváci na osemročnom gympli zrazu nemajú samé jednotky, tak pracujeme s ich očakávaniami. A končiaci sa potrebujú rozhodnúť, akú školu si vyberú. Riešime aj lásky – s jedným párikom sme stavali ich systémy z figúrok, to sa im páčilo.

MONIKA: Má to také dve oblasti. Jedna je tá, kde využívam koučing – a to naozaj je o tom, že si napríklad potrebujú ujasniť niečo, alebo sú v strese, alebo nevedia spracovať svoje emócie, to najčastejšie. Je to pred písomkami, ale boli to aj úzkosti – naozaj sme pracovali s tým, čo za tým je a ako si to nastaviť tak, aby tomu dieťaťu bolo lepšie.

MONIKA: To mali hlavne napríklad tí malí prváci – „malí“ ich volám, tí, ktorí začínajú na tom osemročnom gympli, to sú asi desať-, jedenásťroční. Lebo je tam pre nich veľká zmena: oni boli na základnej škole, kde mali samé jednotky a niečo od nich bolo požadované, a zrazu prišli na inú školu, kde sú prísnejšie kritériá a už nemajú samé jednotky. A už je to práca aj s ich očakávaniami – snažíme sa, aby sa oni reálne pozreli na to, aké majú očakávania a čo naozaj vedia dosiahnuť na tej škole a kde je ten rozdiel.

MONIKA: Máme aj viacero vyslovene psychiatrických diagnóz, ale s tými pracujem, len ak oni chcú a rodičia chcú – lebo to nie je v kompetencii školského psychológa. Tak oni sa prídu porozprávať, keď niečo potrebujú, alebo naozaj majú nejaké odporúčania od psychiatra alebo od psychológa, tak riešime hlavne v rámci toho individuálneho plánu prístup, aký by mal byť učiteľov. A snažím sa s učiteľmi komunikovať – naši sú veľmi ústretoví, to fakt kvitujem.

MONIKA: No a potom je veľa takých končiacich, ktorí sa naozaj len potrebujú rozhodnúť – a tam pomáha koučing, že si ujasnia, akú školu si vyberú.

MODERÁTORKA: A tam aj tie lásky?

MONIKA: Áno, máme. Jasné. Veľmi zlatý som mala taký párik: najprv prišiel on a tiež nemal niečo jasné vo vzťahoch – ako by jej to mal povedať a prečo. A on bol taký spokojný, tak akože odišiel, naozaj to bolo taký vhľad. A potom prišla jeho priateľka, tak nezávisle; ja som netušila, že sú priatelia. Takže s ňou sme zase rozoberali to jej – a potom až: „No lebo, viete, mne odporučil môj frajer, on tu bol u vás.“

MONIKA: A tam som s nimi robila veľa, mali sme viacero stretnutí. A páčila sa im napríklad systemika v zmysle, že sme používali figúrky, že si stavali tie svoje systémy – rodinné alebo aj školské, ako triedu. Toto sa im páčilo veľmi, oni radi robia s figúrkami.

MODERÁTORKA: A ty sa teraz nenudíš? Keď predtým si v korporáte fičala od rána do večera a teraz pracuješ možno do druhej, do pol štvrtej?

Prečo podľa nej online rozbil hranice pracovného dňa?

Nenudím sa, len je to nezvyk. Doniesla som si z korporátu zlozvyky – otvoríš kalendár a zapĺňaš okienka, aj sedem detí za deň, a ešte chceš stihnúť obed. V predchádzajúcej práci nám to online pokazilo: zrazu sme boli všetci dostupní. „Však môžeš aj v pyžame, len začneme o ôsmej.“ Tak ako sme boli online nonstop, tak sa aj pracovalo.

MONIKA: Nenudím. Je to taký nezvyk, akože nie je to tak… Ale zase je pravda, že som si doniesla veľa zlozvykov z korporátu – typu že otvoríš kalendár a zapĺňaš okienka. A už naozaj sa mi stane, že mám za deň aj sedem detí, a to ešte chceš stihnúť obed.

MONIKA: Keď som bola ešte v tej predchádzajúcej práci, tak ten online tomu pokazil v zmysle: všetci sme boli zrazu dostupní. Nebolo to o tom, že sa musíš presúvať do práce, nebolo to o tom, že sa musíš presúvať na mítingy, nebolo to o tom, že musíš utekať z práce skôr pre deti, lebo ich treba vyzdvihovať. Čiže aj keď bol míting: „No, tak nezačneme ráno trochu skôr?“ Predtým, keby som dala niekomu meeting pred deviatou, tak sa na teba pozrú. A takto: „Však môžeš aj v pyžame, len začneme už o pol deviatej alebo o ôsmej.“ „A nemôžeme dať ešte aj o šiestej? Alebo aspoň dajme večer.“ Ja mám pocit, že tam sa to tak roztrhlo, že fakt toho bolo veľa – tak ako sme boli prístupní online nonstop, tak sa niekedy aj pracovalo online nonstop.

MODERÁTORKA: A teraz pracuješ online aj s tými deťmi, aj s rodičmi?

MONIKA: Nie, nie. Ja som už nastúpila, keď už to fungovalo všetko naživo, už bol online odložený a snaží sa byť zabudnutý. Takže ja to robím naživo.

MODERÁTORKA: A pracuješ aj s učiteľským zborom?

Čo prekvapilo vedúcich učiteľov pri stanovovaní cieľov?

Začali sme s vedením školy, potom prišla druhá vrstva – vedúci učitelia. Veľmi ich zaujalo práve stanovovanie cieľov. Pre nás je SMART obohratá platňa, ale učiteľov to nikto neučil, takže už len toto bolo pre nich super. Výstupom majú byť hodnotiace kritériá pre učiteľov na budúci školský rok, v súlade s víziou a hodnotami školy.

MONIKA: Snažím sa. Začali sme s vedením školy, potom máme takú tú druhú vrstvu, to sú vedúci učitelia – s tými sme mali už dve stretnutia, tam si tiež zadefinovali, čomu by sa chceli venovať v rámci svojho rozvoja. A tiež ich veľmi zaujalo presne stanovovanie cieľov. To sú také tie klasiky, čo my máme už ako obohratú platňu, že však vezmeš SMART a urobíš podľa neho – ale tých učiteľov to nikto neučil. Takže už len toto bolo pre nich super.

MONIKA: Výstupom má byť to, že si zadefinujeme hodnotiace kritériá pre učiteľov na budúci školský rok – aby vedeli, čo chcú, aby to bolo presne aj v zmysle vízie školy, v súlade s hodnotami školy a všetky takéto veci. Oni tieto veci ovládajú, len niekedy je pre nich ťažšie si to pospájať.

MODERÁTORKA: Ale ty keď prídeš z korporátu, tak vieš, ako sa to robí. Že vlastne to prekríženie tých dvoch svetov môže byť veľmi užitočné.

MONIKA: Aspoň ja to tak vnímam. Kamoška si tak zo mňa robila srandu: „Vieš, ale to naozaj, hocikto, stačí, keď príde z korporátu na školu a už to bude recyklovať.“ Áno, a bude tam najmúdrejší na svete. Ďakujem za dôveru.

MODERÁTORKA: Tam nie je budget na to vzdelávanie a ani tá osveta sa tam až tak nerobí. Ale občas sa stane, že príde nejaký riaditeľ, riaditeľka zo školy, taká osvietená, aj taká, ktorá si vie nejaký budget na to dať. A ako sa im to páči, táto práca?

MONIKA: Určite. Napríklad naša pani riaditeľka mala vlastnú koučku, preto sa jej veľmi páčilo, keď som jej povedala, že ja robím koučing.

MODERÁTORKA: Ty vlastne robíš tímový koučing pre nich – pre učiteľské osadenstvo a manažment – a ponúkaš aj individuálny koučing pre toho, kto chce?

MONIKA: Tak, tímový robím s učiteľmi a so študentmi dve stretnutia za rok, lebo viac to nevydá, a potom individuálny, hlavne pre študentov.

MODERÁTORKA: A keď teraz máš možno aj nejaký voľný čas navyše, ako ho tráviš?

MONIKA: Jáj, ako si dobšia – normálne som začala cvičiť. Snažím sa behať, ale mala som zranenie začiatkom roka. Snažila som sa teraz všetko možné cvičiť – dokonca som vyskúšala, neviem, ako sa to volá, u nás sa tomu hovorí silky, také, čo sa vešiaš na tie závesy a robíš všelijaké obmotávania.

MONIKA: A zase je pravda, že keď som bola v tej bývalej práci, tak sme veľa fungovali online, aj neboli krúžky a bol covid. A keď boli decká malé, tak ja som každý deň dochádzala do Bratislavy a v podstate som denne potrebovala dve hodiny len na presun a nebolo až tak veľa času na to, aby som ich rozvážala. Veľa toho vykrýva babka – ale babku už musíme šetriť.

MODERÁTORKA: A keď sa tak pozrieš späť, neľutuješ, že si časť svojho života trávila v korporátnom prostredí?

Prečo bolo pre ňu ťažké odísť z Telekomu?

Pre mňa bolo veľmi ťažké vôbec sa rozhodnúť odísť, riešila som to aj na vašich výcvikoch. Je to dravý, zaujímavý svet, veľa ľudí, networking, kariérny rast. V Telekome som mala úžasný tím trénerov, nechceli ma pustiť – a to bolo najťažšie. Ale povedala som si, že ak to chcem skúsiť, tak radšej teraz.

MONIKA: Pre mňa bolo veľmi ťažké sa vôbec rozhodnúť odísť. Ja som to riešila aj na vašich výcvikoch. Lebo to bolo zase niečo – je to taký dravý svet, veľmi zaujímavý, veľa ľudí, ja mám rada ľudí, je to o networkingu, naučíš sa kopec vecí.

MODERÁTORKA: Inšpirácie kopec.

MONIKA: Áno. Máš možnosť kariérneho rastu, proste je tam veľa cieľov, ktoré môžeš dosahovať. Takže to bolo veľmi dobré prostredie a nebolo pre mňa jednoduché sa rozhodnúť. Napríklad aj teraz, keď som bola v Telekome, tak som mala úžasný tím ľudí. Oni ma nechceli pustiť – a to bolo najťažšie, od nich odísť. Tí tréneri, čo som mala, fakt sme boli dobrá skupinka, dobre sa mi s nimi robilo.

MONIKA: Ale povedala som si, že keď to chcem vyskúšať – aj toto koučovanie naplno, aj vyslovene návrat k psychológii ako pomáhajúcej profesii – tak radšej teraz, lebo potom neviem, či by som sa odhodlala. Neviem, čím to bolo, ale prišlo také okno, kedy som tak začala rozmýšľať. A nebolo to jednoduché.

MONIKA: Ja som už mala vlastne jednu takúto pauzu od korporátu, to som robila asi rok v detskom domove. Aj tak som sa potom vrátila späť, vrátila som sa do telka, lebo telko je niečo, čomu rozumiem, čo ma vychovalo, kde som bola od skončenia školy. Takže to je také moje akvárium, v ktorom sa mi zase dobre pláva.

MODERÁTORKA: Čo by si odkázala tým psychológom, ktorí končia školu a idú do sveta?

MONIKA: Nech robia, čo ich baví. A naozaj netreba sa dívať na to, čo kto hovorí, ako by to malo byť – všade sa niečo naučia. Podľa mňa hlavne, aby ich to bavilo. A vždy je čas na zmenu: naučím sa niekde niečo a potom sa posuniem inam. A vôbec nevadí, keď to bude niekde úplne inde – ja sa dokonca pohybujem medzi dvoma rozličnými svetmi. Takže nech robia, čo ich baví.

MODERÁTORKA: A možno ešte k tomu, čo si spomínala, že si mala skvelý tím ľudí v tom Telekome – aký líder si bola?

MONIKA: Mäkký.

MODERÁTORKA: Čo to znamená?

Čo ju naučil jej prísny prvý šéf?

Bola som mäkká. Môj prvý šéf v Telekome bol Holanďan, veľmi prísny, ale hovoril mi: „Radšej urob niečo sama. Pokazíš to, zrbem ťa, ale bude to trikrát lepšie, ako keby som ti mal hovoriť, čo presne máš robiť.“ Tú slobodu som potom dávala aj svojim trénerom – dnes sa tomu hovorí empowerment.

MONIKA: Ja ešte, keď sa vrátim: keď som prvýkrát nastúpila do Telekomu, tak môj úplne prvý šéf bol Holanďan, veľmi prísny – tam celé call centrum stálo v pozore, keď mal prísť. Ale my sme si celkom sadli. A jednu vec som na ňom strašne mala rada: on mal rád aktívnych a proaktívnych ľudí a hovorí mi: „Radšej urob niečo sama. No dobre, tak to pokazíš a ja ťa zrbam za to, že si to pokazila. Ale bude to oveľa menej zlé – alebo bude to trikrát lepšie – ako keby som ti mal hovoriť, čo presne máš robiť a čo od teba chcem.“

MONIKA: A toto bolo super, že mi vtedy dal takú tú možnosť. Sadli sme si nad nejakú víziu, ale potom to už bolo: „No dobre, Monika, a teraz ukáž, čo vieš. Ako to spravíš, nájdi niečo nové.“ A aj keď: „No dobre, tak to nevyšlo.“ On mal skoro dva metre, takže som sa vždy na neho takto dívala. A bol naozaj prísny, nemalo ho rado veľa ľudí, ale mne toto dalo veľa.

MONIKA: A zase v tomto vzdelávacom smere – keď máte tréningy, tak podľa mňa toto je to najdôležitejšie a to mali aj naši tréneri radi: že sme si vždy spolu nejak zladili obsah na základe požiadaviek identifikovaných od interného klienta – a už to, akým spôsobom oni viedli tréning… Jasné, že sme mali nejaké základné línie, čoho sa treba držať, aby to bolo v súlade s víziami, s hodnotami a podobne, ale už aké farbičky používa…

MONIKA: To bolo to, prečo sme vedeli aj tak fungovať – že oni sa tam dokázali realizovať sami. To je jedna vec. A druhá vec: ja vždy verím v potenciál takých našich interných trénerov. Aj v tejto poslednej práci som tak verila – aj keď to bolo o tom, že dobre, tak poďme hľadať externých; hovorím, jasné, treba sa inšpirovať, poďme platiť za tréningy – ale hovorím: ja tu mám naozaj kvalitných ľudí a keď dostanú priestor, tak sa to naučia.

MODERÁTORKA: Ty si taká odvážna – aj si presadiť svoje nápady, aj pustiť sa do nových vecí.

Odkiaľ berie odvahu púšťať sa do nových vecí?

Povedala som si: no a čo, tak ma vyhodia. Mám sa dobre, môj muž ma uživí, takže si to môžem dovoliť – aj teraz si môžem dovoliť chvíľu robiť to, čo ma baví. Mám takú zásadu, že všetko sa dá, len treba chcieť. Aspoň vyskúšať sa to určite dá.

MONIKA: Že však no a čo? Toto je niečo, čo som si povedala: no a čo, tak ma vyhodia. Ja sa mám veľmi dobre, lebo môj muž ma uživí, takže si to môžem dovoliť. Aj to, čo robím teraz, je vlastne o tom, že áno, ja si môžem dovoliť chvíľu byť aj živená žena a robiť si, čo ma baví. A preto som bola vždy taká odvážna v tom, že dobre, ja to chcem robiť najlepšie, ako viem.

MODERÁTORKA: Že vlastne tá tvoja odvaha a spontánnosť ťa vždy tak posúvali dopredu, že si si to mohla dovoliť.

MONIKA: Áno, nemala som veľký stres pred tým, že dobre, tak ak by to nevyšlo. A vždy som išla do toho tak, ako ma naučil ten môj prvý šéf: urobíš to najlepšie, ako vieš, urob to sama, urob to proaktívne, príď s tým riešením. Čo sa môže stať? Nič horšie, iba že to nebolo dobré alebo ťa vyhodia. Ale je to stokrát lepšie ako neurobiť nič a iba čakať, čo mi povedia, že mám urobiť.

MODERÁTORKA: A tú slobodu, ktorú si mala, si potom dávala aj svojim ľuďom?

MONIKA: Áno, áno. Teraz sa tomu hovorí empowerment – že som ich tak zmocnila. Takže ja som takto zmocňovala už dlho. A je to aj tým, že keď sa ti to nakopí, že máš, ja neviem, dvanásť trénerov, tak tiež nevieš s každým robiť úplne do detailu. Podľa mňa by to človek ani fyzicky nezvládol, ani ich by to nebavilo, ani mňa.

MODERÁTORKA: A máš nejaké také motto alebo myšlienku, ktorá ťa vedie životom?

MONIKA: Ja mám tak, že všetko sa dá, len treba chcieť. Že dá sa to – aspoň sa to dá vyskúšať. Keď to náhodou nevyjde, ale vyskúšať sa to určite dá.

MONIKA: Aj títo moji tréneri… ja som sa snažila byť pozitívne naladená väčšinou, a to už aj bolo: „A ty by si sa nemohla niekedy aspoň tváriť, že nie je vonku slnečno?“ Hovorím, však môžem, sem-tam sú aj hromy, blesky – ale vždy som hľadala ten priestor, ako by sa to dalo spraviť. Lebo naozaj je to o tom, že keď to nechcem urobiť, tak tú výhovorku si vždy nájdem.

Ako má vyzerať pripravovaný mentoringový program na gymnáziu?

S pani riaditeľkou chystáme od septembra pilot. Je to trochu mačkopes – mentoringový program s koučovacím prístupom. Skupina učiteľov vyškolených v základných koučovacích zručnostiach, aktívnom počúvaní a kladení otázok; každý by mal maximálne troch menteeov. Študent si vyberie svojho mentora, urobíme kontrakt a celý rok sa stretávame. Odkaz má byť: som tu pre teba.

MONIKA: Budeme mať taký projekt: chceli by sme s našou pani riaditeľkou urobiť taký pilot od septembra. Je to tam síce ešte taký mačkopes – oni by chceli radšej niečo ako mentoringový program, ale vlastne s koučovacím prístupom, kde by bola skupina mentorov z radov učiteľov, vyškolených, vytrénovaných takými základnými koučovacími zručnosťami. A potom by bol napríklad jeden ročník alebo jedna trieda, ktorá má možnosť vybrať si svojho mentora. Čiže ja ako študent, ako mentee, mám svojho mentora, stretávam sa s ním pravidelne, urobíme kontrakt, že celý rok sa budeme stretávať a budeme sa rozprávať o rozličných témach.

MODERÁTORKA: A tí mentori by boli učitelia a každý by dostal koľko detí?

MONIKA: Maximálne troch, asi sme tak rátali – pri tom, aké majú úväzky a ako sa to reálne dá.

MODERÁTORKA: A urobili by ste pilota iba v jednej triede?

MONIKA: Buď trieda, alebo ročník, uvidíme, ako to bude. Lebo ak by sme urobili celý ročník, tak podľa mňa sa nájde viac tých mentorovania chtivých študentov. Ak by sme si povedali, že jedna trieda, tak by sme im to asi museli dať povinne, že vyberte si. Máme tu takúto radu dobrovoľníkov – aj ja som toho názoru.

MODERÁTORKA: A kedy to začnete?

MONIKA: Od budúceho školského roka, od septembra. Teraz akurát vyskladávame tú skupinu učiteľov, ktorí by mali záujem; v lete by sme chceli zrealizovať tréning a potom to rozbehnúť od septembra.

MODERÁTORKA: A ten mentor bude vyškolený ako mentor aj kouč, takými úplne základnými zručnosťami?

MONIKA: Áno. My sme chceli aktívne počúvanie, kladenie otázok – a akých otázok – aby to naozaj bolo o tom, že message toho učiteľa má byť pre toho žiaka: som tu pre teba, počúvam ťa, čo potrebuješ, a snažím sa ťa podporiť. Naozaj nie v zmysle mentora typu „ja ti radím“ – lebo to sa dá, ale podľa mňa iba vtedy, ak naozaj potrebujú niečo ako doučko v rámci toho predmetu. Ale toto má byť skôr na rôzne témy.

MODERÁTORKA: A to by si ich ty vyškolila, tých učiteľov – mentorov a koučov, tými základnými zručnosťami by si ich vybavila?

MONIKA: Tak by som chcela. Plus máme ešte ponuku od takej externej agentúry, ktorá to už rozbehla na nejakých školách, takže by sme to dali dokopy aj s nimi.

MODERÁTORKA: Tak ti ďakujeme, že si sa zastavila na kávičku a zdieľala, ako sa žije v školstve – že nielen korporátne prostredie, ale aj školstvo máme v našom štáte.

MONIKA: Máme. A podľa mňa dobré školstvo – ja vidím, že tým učiteľom fakt na tých deckách záleží. Je to ako kde: aj tam sú vyhorení, ako aj v korporáte, aj tam sú nadšení. Mám takú mladú kolegyňu, to je slniečko, ona je proste nadšená. Ona chodí každý deň s dvoma až troma novými nápadmi, ona žije tými deckami.

MODERÁTORKA: Čiže nie je to od organizácie, ale od ľudí.

MONIKA: Tak, všetko je o ľuďoch.

MODERÁTORKA: Tak nech sa ti darí na tom novom mieste a užívaj si to.

MONIKA: Ďakujem a vážim si pozvanie, veľmi ste ma potešili.

MODERÁTORKA: Ďakujeme, že si prišla.