Renáta Bartková

Prepis rozhovoru

Čo sa v jej manažérskom vedení zmenilo po koučovacom kurze?

Predtým to bolo veľmi pocitové, učila som sa sama na sebe a na vlastných chybách – vnímala som, že svojou priamosťou viem ľudí odstrašiť. Koučing mi ukázal, ako inak klásť otázky a komunikovať, aby ľudia pochopili, čo od nich chcem. Najviac mi pomohlo, keď ste povedali, že každý človek má právo rozhodovať za svoj vlastný život.

MODERÁTORKA: Prajeme vám všetkým príjemný deň. Naším dnešným hosťom je Renáta Bartková – dvadsaťročný skúsený manažér v oblasti farmácie: product manažér, country manažér, brand manažér, marketing a sales manažér. Dobre som povedala, Renátka?

RENÁTA: Veľmi dobre, veľmi dobre, ďakujem pekne, Deni.

MODERÁTORKA: A ty si ešte aj zakladateľka hádzanárskeho klubu Slovan Malá Fatra v Žiline. Áno – lebo si bývalý športovec. Pekne ťa teda vítame.

RENÁTA: Ďakujem veľmi pekne, dievčatá, som tu veľmi rada medzi vami.

MODERÁTORKA: Ty si tu nedávno bola aj s nami, takže sa ťa ani nejdeme možno pýtať, čo máš nové – vieme, že si zmenila aj job, stále si v manažmente. Ale keby si sa mohla podeliť o to, ako koučing funguje v tvojom manažérskom a líderskom živote.

RENÁTA: Možno by som začala tak, že pred a po. Pre mňa bol ten moment rozhodnutia, kedy som cez internet podala prihlášku, že by som sa veľmi rada zúčastnila koučovacieho kurzu u vás. Takže to obdobie „pred“ – myslím si, že to bolo viac také pocitové, veľmi som sa učila sama na sebe a hlavne na svojich vlastných chybách. Častokrát som si sama uvedomila, kde možno robím chybu vo vedení ľudí alebo kde v komunikácii môžem tou svojou priamosťou ľudí odstrašiť.

RENÁTA: A koučing mi veľmi pomohol – pretože som si uvedomila, ako inak sa dajú klásť otázky alebo ako inak sa dá komunikovať s ľuďmi, aby pochopili, čo od nich chcem, aby to moje komplexné myslenie nejako uchopili – a zároveň aby sa ma nezľakli, v tom mojom športovom ťahu na bránu, ktorý mám.

MODERÁTORKA: A v čom bola najväčšia pomoc?

RENÁTA: Vieš čo, mne najviac pomohlo to, keď ste povedali, že každý človek má právo rozhodovať za svoj vlastný život, rozhodnúť sa, kam pôjde, čo urobí a ako to urobí. Že nie je dobré im vnucovať alebo podsúvať svoje videnie sveta. A to bol taký moment: „Aha, Reni, haló, dobré ráno!“

MODERÁTORKA: A ty si taký priamy človek – mne je to sympatické – ale zároveň si emotívna, vnímavá aj citlivá duša. Že je to taký zaujímavý mix tej priamosti s tou empatiou. Ale ako sa vlastne… ty si dvadsať rokov v manažmente – ako sa na teba tí ľudia pozerali, keď zrazu príde vrcholový športovec robiť manažéra niekde do farmácie?

Ako sa v nej spája športový ťah na bránu s empatiou?

Športovci sú orientovaní na výsledok a ja to mám aj v typológii – keď si niečo zaumienim, urobím všetko, aby sme to dosiahli. Zároveň mám veľmi silnú empatickú zložku, takže je to paradox: na jednej strane zatlačím, na druhej sa snažím pochopiť, ako to ľudia vidia. Pod tlakom tlačím červenú energiu a to niektorí nepochopia.

RENÁTA: Vieš, športovci sú často orientovaní na výsledok – a ja to mám aj v typológii, som človek orientovaný na výsledok. Takže ten ťah na bránu tam je: ak si zaumienime, že niečo chceme dosiahnuť, tak urobíme všetko pre to, aby sme to dosiahli. Ale zároveň v tej mojej typológii je to, ako si povedala, že mám veľmi silnú empatickú zložku. Čiže mám taký paradox: na jednej strane zatlačím a na druhej strane sa snažím tých ľudí pochopiť, ako to vlastne vidia.

RENÁTA: Ale keď sme pod stresom a keď je veľký tlak, tak vtedy tlačím tú červenú energiu, ktorá je veľmi silná – a niektorí ľudia to nemusia celkom pochopiť. Takže naozaj aj tými rokmi som sa učila to korigovať, učila som sa ovládať sa, aby som nezatlačila. A naozaj ten koučing – vrátim sa k tomu – veľmi pomohol v tom pochopiť samu seba, aj cez nejaké psychometrické nástroje: uvedomiť si samu seba a akým spôsobom s tým dokážem pracovať.

RENÁTA: A v biznise – teraz sa veľmi tlačí taká tá spolupráca, to spoločné rozhodovanie. A ono je to všetko fajn, kým to neskĺzne do tej roviny, že vlastne nikto nie je zodpovedný za to, čo sa robí – pretože to potom môže spomaľovať tie organizácie. No a ja veľmi rýchlo a jasne pomenujem veci, tým, že som taká priama, a mám strašne silnú logiku, takže veľmi rýchlo to zadefinujem – a tí ostatní ľudia sa na mňa pozerajú. No a ja sa musím učiť to hovoriť inak, musím sa učiť tú energiu stiahnuť a radšej ten tlak nevyvíjať.

MODERÁTORKA: Sú nejaké situácie, na ktoré si spomínaš, keď si použila nejakú koučovaciu intervenciu v praxi?

RENÁTA: V poslednej dobe – tým, že sa to učím používať ďaleko viac ako predtým. Predtým to bolo naozaj také pocitové; teraz už tým, že používam aj tie techniky, tak je to ďaleko lepšie.

Kedy jej koučovací prístup v tíme funguje a čo robí, keď sa zapne červená?

Keď bola pohoda a bol čas rozprávať sa, využívala som empatickú zložku: dohodli sme sa spoločne na cieli a ľudia zaň boli zodpovední, otázkami som ich navádzala na jednoduchšie cesty. Keď má človek zapnutý prijímač, funguje to. Pod stresom som strácala trpezlivosť, dnes radšej nereagujem hneď, predýcham to, ostanem ticho a začnem sa pýtať na názor.

RENÁTA: Vrátim sa možno k tomu, čo sa dialo v minulosti. Keď som mala pod sebou ľudí, ktorých som mala na starosti, tak vždy, keď bola pohoda, keď bol kľud, keď som si s nimi sadla, tak práve vtedy som výrazne využívala tú svoju empatickú zložku – kedy dokážu spolupracovať, dohodnúť sa spoločne na nejakom cieli, ale potom byť aj zodpovední za to, že sme sa na niečom dohodli.

RENÁTA: Takže vždy, keď bol čas a bol priestor o tom rozprávať, tak to bolo ideálne. Lebo ľudia, pokiaľ sú tomu otvorení a pokiaľ sami chcú niečo dosiahnuť a sú tímoví hráči, tak pochopia, kam ja smerujem – a je to veľmi pekné. Takže vtedy som im častokrát aj otázkami pomáhala nejako ich naviesť k tomu, aké sú tie jednoduchšie cesty, tie lepšie, tie spoločné cesty, ako niečo dosiahnuť. A, samozrejme, dosiahnuť aj to, aby oni sami rástli, aby nestagnovali.

RENÁTA: A keď má ten človek na druhej strane aj prijímač zapnutý, tak vtedy to funguje. Ale keď som bola pod stresom a pod tlakom, tak vtedy som začala tlačiť tú červenú energiu – a vtedy to bolo ťažšie, strácala som trpezlivosť.

MODERÁTORKA: A teraz čo robíš, keď sa ti začína zapínať červená?

RENÁTA: Snažím sa to urobiť tak, že nereagujem okamžite, nereagujem pohotovo – radšej to predýcham a neodpovedám hneď. Snažím sa ostať ticho, to je asi tá prvá vec. A potom sa začať pýtať: pýtať sa na názor, pýtať sa na to videnie – a potom sa to dá. Lebo častokrát to používam aj u nás v klube, kde máme ťažké, zložité situácie. A netvrdím, že sa mi nestane, že tá červená ma neprevalcuje – proste stane sa to aj teraz, samozrejme, som človek.

MODERÁTORKA: A čím sa líši tá práca v korporáte od tej práce v športe? Čo sú také zásadné odlišnosti, ak sú?

Čím sa líši korporát od mládežníckeho športu na Slovensku?

Korporát je organizovaný, systematický, má jasné procesy, ktoré treba dodržať. Šport musíš meniť za chodu, inak by si neprežila, a pracuješ s dobrovoľníkmi – tréneri sú neplatení alebo platení minimálne, a keď na nich zatlačíš, zbalia sa. Prosperujúce podniky nemajú motiváciu podporovať kluby, sponzoring býva dvesto, päťsto eur – a jeden dorastenecký tím stojí ročne aj tridsaťtisíc.

RENÁTA: Sú tam veľké odlišnosti. Práca v korporáte je veľmi organizovaná, veľmi systematická, má jasné procesy, jasné postupy – takže tam nemáš veľmi kde uhnúť: ak je daný nejaký proces, tak ho treba dodržať. Sú tam compliance manažéri, ktorí veľmi dbajú na to, aby to bolo všetko dodržané, aby nedošlo k poškodeniu korporátu.

RENÁTA: Ak sa pozrieš na šport, tak v dnešnej dobe – obzvlášť tým, že podmienky v mládežníckom športe sú na Slovensku katastrofálne – je to veľmi flexibilné: ty musíš meniť veci za chodu, pretože inak by si neprežila. Čiže ten charakter práce je iný. A napríklad aj v tom, že v korporáte pracuješ s ľuďmi, ktorí sú platení, ktorí sú zamestnaní, ktorí majú benefity vyplývajúce z ich zamestnania – a v športe pracuješ s ľuďmi, ktorí sú dobrovoľníci, ktorí to robia, lebo sú blázni. Na Slovensku v súčasnosti robiť šport… všetci mládežnícki tréneri sú buď vôbec neplatení, alebo úplne minimálne. A tým pádom, keď na nich príliš zatlačíš, tak ti povedia: „Vieš čo, kašlem na teba, čo tu budem robiť, idem preč, zbalím sa.“

MODERÁTORKA: Čiže ste odkázaní na dobrovoľnícku prácu a na sponzorov.

RENÁTA: Presne tak.

MODERÁTORKA: A ako je to so sponzormi v dnešnej dobe?

RENÁTA: Ťažká téma, Deni, ťažká téma. Možno to začína aj s legislatívou – prosperujúce podniky nemajú veľmi motiváciu podporovať športové kluby, pretože si povedia, prečo by to robili, veď z toho nič nemáme. A ak sú nejakí reklamní partneri, tak sú to väčšinou ľudia, ktorí majú skúsenosť so športom, takí tí srdciari, že aspoň niečo poskytnú. Ale naozaj sa pohybujeme vo veľmi nízkych sumách – že je to dvesto, päťsto eur, že ti niekto poskytne nejaký sponzoring, ale viacej to nie je. Takže je to naozaj ťažké.

RENÁTA: Na druhej strane, ja som to aj minule počítala: ak si zoberieš náklady napríklad – aby sme boli v reále – na jeden dorastenecký tím, ktorý hrá náš hádzanársky dorastenecký tím, ktorý celý týždeň musí trénovať – a dorastenci by mali trénovať päť- až sedemkrát do týždňa – a ktorí chodia na zápasy, musia jesť, mať dresy, mať nejakú regeneráciu, tak tie ročné náklady na taký tím môžu byť aj tridsaťtisíc eur. Iba čisto náklady: benzín, dresy, telocvičňa.

MODERÁTORKA: Presne tak.

RENÁTA: Rozhodcovia – lebo tých musíme zaplatiť – zdravotný dozor na zápasoch a podobne, rôzne poplatky. Takže takúto sumu zohnať je veľmi ťažké. V podstate je to všetko na pleciach rodičov v mnohých kluboch. My sme sa to snažili riešiť tak, aby tá záťaž na rodičov nebola taká veľká – pretože my predsa chceme, aby športovalo čo najviac detí; lebo v tom momente limituješ ten počet detí podľa toho, či tí rodičia sú schopní to platiť.

RENÁTA: Takže u nás sú veľmi nízke poplatky a zatiaľ sa nám to – klopem – darilo riešiť cez sponzoring alebo granty, naháňali sme tie peniaze. Ale tento rok už je ťažký, lebo máme tú dorasteneckú súťaž a tie náklady sú vysoké.

MODERÁTORKA: Ale tvoje ambície sú dostať sa do extraligy – a k tomu potrebujete nejakých sponzorov, tak pevne veríme, že sa nejaký ohne.

RENÁTA: Verím. My sme vytvorili aj takú víziu a koncepciu rozvoja hádzanej v Žiline a máme teraz veľmi pekné výsledky práve s tými dorastenkami. Takže predpokladám, že ľudia, ktorí uveria tomu, že sa to skutočne snažíme robiť dobre, nakoniec uveria aj tej vízii a pomôžu. Ja som chorobný optimista, tak pevne verím, že áno.

MODERÁTORKA: A ako tebe funguje koučing v športe – kde ho tam využívaš?

Kde je pri športovom tréningu vôbec priestor na koučing?

Pri samotnom tréningu s kolektívom je priestoru na koučing veľmi málo. Robíme to individuálne – aj počas tréningu si dieťa zoberiem nabok a riešime typické športové boľačky. Dorastenci majú veľmi často problém so sebadôverou a obávajú sa zlyhania: boja sa, že keď niečo v zápase pokazia, zosype sa celý svet alebo ich tréner zničí. Čo, samozrejme, nie je pravda.

RENÁTA: V športe je to zaujímavé v tom, že keď vedieš tréning – samotný športový tréning – tak tam je veľmi málo priestoru na koučing. Keď máš kolektív ľudí, je to iné, ako keď si tých športovcov môžeš zobrať zvlášť. Takže my to potom robíme individuálne, pokiaľ je záujem; aj počas tréningu si zoberiem to dieťa niekde nabok a individuálne komunikujem s tými deťmi a snažíme sa im pomôcť riešiť tie typické športové boľačky.

RENÁTA: My máme veľmi často – teda dorastenci – problém s takou sebadôverou. Obávajú sa zlyhania: častokrát sa obávajú, že keď niečo pokazia v tom zápase alebo na tréningu, tak sa asi zosype celý svet, alebo že ich tréner zničí – čo, samozrejme, nie je pravda.

Ako zvláda byť trénerkou a zároveň koučkou tých istých dievčat?

Je to niekedy boj. Ako tréner musíš povedať, čo robia zle, upozorniť na technické a taktické nedostatky, aj zvýšiť hlas – to je nepopulárne. Ak budeš robiť veci stále rovnako, nemôžeš čakať iný výsledok. Pri koučingu si ich zoberieme bokom a rozprávame úplne inak: stíšiť hlas, pýtať sa a hľadať, z čoho pramení tá nízka sebadôvera.

RENÁTA: A tým, že ja som aj tréner – a keď im chcem pomôcť z tej druhej strany ako kouč – tak je to niekedy taký boj. Lebo ty ako tréner musíš na jednej strane povedať, čo robia zle, aby sa zlepšili. Je to také kritické myslenie: pozri, ak budeš robiť toto, tak sa stane toto, takže rob to inak, aby výsledok bol iný. Ak budeš robiť veci stále rovnako, nemôžeš očakávať, že výsledok bude iný. Čiže začni robiť veci inak – a keď ich začneš robiť inak a vedome, tak aj výsledok bude iný.

RENÁTA: Čiže v tom tréningu musíš upozorňovať na nejaké technické, taktické nedostatky a tak ďalej, zvýšiť hlas – to je nepopulárne. Ale pri tom koučingu, keď si ich zoberieme niekde bokom, tak tam už musíme rozprávať úplne inak: stíšiť hlas, pýtať sa a hľadať, z čoho vlastne pramení tá nízka sebadôvera alebo z čoho pramenia tie obavy zo zlyhania. Alebo sa nám stáva, že nie je dobrá podpora z rodiny, alebo je nadmerná – že sú príliš veľké očakávania od rodinných príslušníkov voči dieťaťu. Čiže to dieťa môže cítiť veľký tlak.

Čo je „bullshit filter“ a prečo ho športovec potrebuje?

Je to teória z knihy Will It Make the Boat Go Faster? od ôsmich veslárov, ktorí získali zlatú medailu. Hovorili, že športovec sa musí naučiť dať preč všetky bočné, rušivé vplyvy – ľudí, ktorí aj tak nemajú vplyv na váš výkon. Keď mi povieš, že nie som dobrá, je to tvoj názor a tvoj problém. Toto sa treba naučiť odfiltrovať.

RENÁTA: A ešte mám strašne rada taký pojem – asi by som ho tu nemala používať – bullshit filter. Používa sa to v športe a je to teória od autorov knihy Will It Make the Boat Go Faster? Boli to takí ôsmi veslári, Briti, ktorí získali zlatú medailu. A oni hovorili, že športovec sa musí naučiť dať preč všetky bočné, rušivé vplyvy – ľudí, ktorí aj tak nemajú vplyv na váš výkon. Veď čo? Ty keď mi povieš, že ja nie som dobrá – tak čo, rozprávaj si, čo chceš. To je moja vec, či ja som dobrá, alebo nie, či chcem byť dobrá, alebo nechcem. To je tvoj problém, je to tvoj názor a vôbec ma to nezaujíma. A oni sa musia toto naučiť odfiltrovať.

MODERÁTORKA: To je dobrá skúsenosť aj pre život – lebo väčšinou všetci ľudia okolo vedia, ako máme žiť.

RENÁTA: Presne tak, a dávajú nám rady.

MODERÁTORKA: A ľudia si často mýlia koučing – športový koučing – s tréningom. Ale vlastne v športovom živote je koučing ten mentálny koučing, kde takto individuálne rozprávate s dorastencami alebo športovcami o tom, ako to majú robiť, aby sa im ľahšie žilo alebo aby sa s niečím vysporiadali. A ten tréning je vlastne tréning – ale niekde sa športový kouč volá ten tréner. U nás je to tak v našej kultúre, že športový koučing je vlastne ten mentálny koučing.

Aký je rozdiel medzi trénerom, koučom a mentálnym koučom?

Kouč v športe býva zodpovedný aj za taktiku a stratégiu zápasu – čo urobíme voči konkrétnemu súperovi. Vo veľkých profesionálnych kluboch sú tréneri, ktorí dozerajú na jednotlivé etapy tréningu, a nad nimi head coach, ktorý dáva taktiku a celkové smerovanie tímu. Mentálny koučing má v realizačnom tíme na starosti ešte niekto ďalší – málokedy je to osoba dva v jednom.

RENÁTA: Áno, presne tak. Lebo ten kouč v športe je častokrát aj zodpovedný za takú taktiku – aj na tom zápase, ako to vlastne bude prebiehať, taká tá stratégia, vieš, z biznisu: čo urobíme voči tomu konkrétnemu súperovi.

RENÁTA: A aj to sa dokonca líši: veľakrát v tých veľkých profesionálnych kluboch sú tréneri, ktorí majú na starosti samotný tréning, kde dozerajú na jednotlivé etapy toho tréningu, a potom je kouč, ktorý do toho vstupuje nad to, ako taký head coach, ktorý ti dáva tú taktiku a to celkové smerovanie tímu. A ten mentálny koučing – tam väčšinou býva ešte niekto v tom športovom realizačnom tíme, kto je za toto zodpovedný. Nie je to osoba dva v jednom, málokedy.

MODERÁTORKA: A vlastne preto sa v športe začalo hovoriť o mentálnom koučovi, aby sa odlíšil od toho kouča – toho taktického a odborného, ktorý robí iný druh práce. A niekedy sa ma ľudia pýtajú, aký je rozdiel medzi koučom a mentálnym koučom. Takže mentálny kouč v športe je to, čomu inak hovoríme kouč.

RENÁTA: Presne tak.

MODERÁTORKA: Lebo stále hovoríme: robíme s istým nastavením mysle.

Čo pre ňu ako hráčku znamenala dôvera trénera?

Keď som hrávala ako vrcholový športovec, s týmto som mala problém – bála som sa zlyhania. Akonáhle ti tréner dá najavo, že ti verí, hrá sa ti ľahšie; aj keď sa niečo nepodarí, vieš sa cez to preklenúť. Ale keď podvedome cítiš, že nie si jeho liebling, je to ťažké – navyše v kolektívnom športe bojuješ aj o svoj post.

RENÁTA: Presne tak. A je to veľmi dôležité. Musím povedať, že keď som hrávala ja ako vrcholový športovec, tak som s tým mávala presne problém: bála som sa zlyhania. Mala som veľmi rada trénerov, ktorí… akonáhle ti tréner dá najavo, že ti verí, tak sa ti hrá omnoho ľahšie. Keď cítiš dôveru trénera, tak aj keď sa ti niečo nepodarí, tak sa vieš cez to preklenúť. A takým opakovaním dospeješ k nejakej automatizácii tej danej činnosti a potom už nad tým nerozmýšľaš – a máš ten absolútny fokus, keď si na zápase, a vtedy to ide skvele.

RENÁTA: Ale ak cítiš tak podvedome, že u toho trénera nie si práve ten jeho veľký liebling, tak vtedy je to ťažké. Lebo vstupuješ na to ihrisko – a hlavne v tom kolektívnom športe je tam, samozrejme, aj taká interná konkurencia v rámci toho tímu, pretože bojuješ aj o ten svoj vlastný post. A ty sa chceš ukázať v tom danom zápase v čo najlepšom svetle – a nie vždy to tí športovci dajú. Takže mentálny koučing je skvelá vec a som veľmi rada, že je to v dnešnej dobe omnoho viac známe ako v minulosti.

MODERÁTORKA: Keď je tréner aj vyštudovaný kouč, tak vlastne dáva dôveru zverencovi – a to podporuje jeho vlastnú sebadôveru. To je ako keď rodičia dôverujú svojmu dieťaťu: netlačia naňho, že musíš to dať, ale ani to nemajú tak, že „no, tak keď sa ti podarí, tak dáš“ – proste dívajú sa s dôverou a s fandením na to dieťa a tomu dieťaťu rastie sebadôvera. A presne táto paralela je z rodiny aj v tom športe: nie je tam toľko tlaku a stresu, ale zároveň je tam vášeň a odvaha.

RENÁTA: Určite. Ja úplne chápem a rešpektujem to, že my ako rodičia vnímame to svoje dieťa úplne inak ako niekto zvonku. Je to proste tak. Moji synovia hrali obaja hokej a viem, čo to bolo, že ja ako rodič… Minule som sa stretla s trénerom zo Žiliny, so Stanom, a hovorím mu: „Stano, daj mi feedback na rodiča, aká som bola.“ Tak sa začal smiať a radšej nepovedal nič.

RENÁTA: Takže ono je to tak. A ja to chápem, ja to úplne rešpektujem – teraz, keď som z tej druhej strany ako tréner, tak to chápem, lebo som to prežila. Akonáhle sa obujeme do topánok toho človeka – lebo to vieme, lebo sme to zažili – tak to omnoho ľahšie chápeme a vieme sa k tomu postaviť: aj tie strachy, aj tie tlaky, aj tie obavy.

Prečo je pre klub kľúčová partia rodičov okolo tímu?

Okolo tímu, ktorý trénujem, sa dala dokopy úžasná skupina rodičov, mnohí bývalí športovci. Chvíľu trvalo, kým pochopili, že tým deťom chcem to najlepšie, aj keď viem byť tvrdá a priama – potom ich zase pohladkám. Šport je o sebaobetovaní a disciplíne a bez ľudí, ktorí sa s tým stotožnia, to nemôže fungovať. Chodia všade, fandia, atmosféra je úžasná.

RENÁTA: A čo som veľmi rada: v rámci toho tímu, ktorý konkrétne teraz trénujem, je taká úžasná skupina rodičov, ktorá sa dala dokopy. Mnohí sú aj bývalí športovci z rôznych športov a chvíľku to trvalo, kým to medzi nami tak sadlo – pochopili, že ja tým deťom chcem najlepšie, ako sa dá, ale proste viem byť niekedy aj veľmi tvrdá, priama; zase ich potom pohladkám.

MODERÁTORKA: Že aj dobrá, aj prísna – aj cukor, aj bič používaš okrem koučovania.

RENÁTA: Presne tak, je to tak – lebo pri tom športe je to o nejakej sebadisciplíne a o tom sebauvedomení. V tom klube sa naozaj stretla veľmi dobrá partia ľudí, ktorí s nami teraz chodia, a oni pochopili, čo chcem vybudovať u tých dievčat. Lebo šport je naozaj o sebaobetovaní, o tej disciplíne – a dnešná mladá generácia podľa mňa toto stráca. Mám z toho taký pocit, že pokiaľ rodičia nevedú deti k tomu, že nedostaneš v živote nič len tak zadarmo, že musíš pre to niečo urobiť, aby si to získal – pokiaľ nemáš takúto partiu ľudí, ktorí tomu rozumejú a stotožnia sa s tým celým, tak to potom nemôže fungovať.

RENÁTA: A u nás sa to, chvála Pánu Bohu, takto stalo a tí ľudia sú naozaj veľmi obetaví: pomáhajú, chodia všade, fandia, chodia so zástavami, nakúpili si šály, tričká – atmosféra je úplne úžasná, všade dostávame pochvaly. Takže robiť potom v takej atmosfére je skvelé.

MODERÁTORKA: Že cítiť takú komunitu.

RENÁTA: Presne tak, taká hádzanárska komunita – tí ľudia to proste berú a chápu, že je to dobré. A takto máme aj ďalšie kategórie, tí rodičia naozaj chcú, vytvorili tam takú skvelú partiu.

MODERÁTORKA: Spomínala si, že tvoji synovia hrali hokej. A tam ti čo fungovalo ako trénerke a matke súčasne?

Čo odovzdávala vlastným synom, keď hrali hokej?

Vtedy som s hádzanou skončila a venovala som sa chalanom – vozila na tréningy, chodila na každý zápas a turnaj. Keď mali pocit ublíženia alebo ich tréneri nepochopili, snažila som sa im to vysvetliť a rozprávať sa, ako to cítia a čo pre to môžu urobiť. Viedla som ich: hľadajte riešenia, nehľadajte problémy. Sú dospelí a stoja nohami na zemi.

RENÁTA: V čase, keď chlapci hrali hokej, tak ja som už skončila s hádzanou, nehrávala som a ani som sa hádzanej nevenovala ako tréner. Čiže to bola taká moja pauza – venovala som sa chalanom. Treba ich voziť na tréningy, potom sme chodili na zápasy. Takže ja som bola tiež taký rodič, že každý zápas, každý turnaj – užívala som si to.

RENÁTA: Bolo to iné ako mama: snažíš sa podporovať tie deti; ak mali nejaký pocit ublíženia alebo ich nepochopili zo strany trénerov alebo funkcionárov, tak sa im to človek snažil nejako vysvetliť, pomôcť im v tom individuálnom raste, rozprávať sa s nimi o tom, ako to cítia, ako by to mohli zmeniť, čo majú oni pre to urobiť.

RENÁTA: A hlavne som moje deti viedla k tomu: hľadajte riešenia, nehľadajte problémy. Sú situácie, kedy som aj ja zasiahla, keď sa mi už zdalo, že to bolo úplne cez čiaru – ale naozaj vždy som ich viedla k samostatnosti. A musím povedať, že sa mi toto oplatilo: obaja sú absolútne pevne nohami na zemi, sú už dospelí, majú svoj život a majú ho veľmi dobre zariadený. Takže som na nich pyšná.

Prečo považuje prehru za lepšiu školu ako víťazstvo?

Šport jednoznačne formuje osobnosť dieťaťa. Vyhrávať je úžasne ľahké, omnoho ťažšie je prehrať, poučiť sa z toho a uznať kvality súpera. Keď sme prehrávali s Dunajskou Stredou o dvadsať gólov, vždy som povedala: smekám, aké ste šikovné. Povedali sme si, že o rok ich porazíme – boli pre nás métou a vzorom. A podarilo sa nám to.

RENÁTA: A zároveň som veľmi rada, že robili šport, pretože šport jednoznačne formuje osobnosť dieťaťa. Lebo je veľmi ľahké vyhrávať – to je úžasne ľahké. Ale omnoho ťažšie je prehrať a poučiť sa z tej prehry, vedieť to prijať a uznať kvality súpera.

RENÁTA: Aj dnes sa nám to stáva: niektorý zápas vyhráme strašne vysoko a prídu niektorí tréneri a povedia ti: „Fú, Reni, fakt ste hrali výborne, gratulujem, boli ste skvelé.“ A stalo sa nám minule, že jedna trénerka sa otočila, nepodala ruku – a my že akože, čo to bolo? A vyhrali sme o veľa. Tak si povieš, že sa urazila, že ste ich porazili. Ja som to nepochopila, lebo mi to prišlo, že to by sa stať asi nemalo.

RENÁTA: A v minulosti, keď sme my prehrávali zápasy vysoko, o dvadsať gólov s Dunajskou Stredou, tak ja som vždycky: „Fú, smekám pred vami, aké ste šikovné, Bože, ja chcem, aby sme boli tiež takéto dobré.“ A my sme mali také heslo – to musím: pozdravujem všetky dievčatá a trénerky z Dunajskej Stredy – lebo my sme si v Žiline povedali, že dievčatá, o rok porazíme Dunajskú Stredu. Urobíme všetko preto. Lebo pre mňa to bol vzor, bola to méta, že chceme hrať rovnako dobre ako oni.

MODERÁTORKA: Že pre teba to bola motivácia – keď sa nepodarilo, tak sa podarí nabudúce.

RENÁTA: Presne tak: povieš si, vau, oni sú lepší, tak asi robia niečo lepšie ako my, tak to musíme aj my začať tak robiť, aby sme boli takí šikovní. A podarilo sa nám to. Ale oni sú úžasné, naozaj je to jeden skvelý klub so skvelými trénermi – takisto Šaľa, Michalovce – proste robia tú prácu v hádzanej skvele. A klobúk dole pred týmito ľuďmi v dnešnej dobe.

MODERÁTORKA: A tvoji synovia si vybrali ten hokej na základe čoho? Lebo ty si inklinovala ku kolektívnemu športu, oni tiež – čiže evidentne si bola ich rolový model.

RENÁTA: Áno, určite. To je to, čo sme si aj povedali: myslím si, že rodičia zohrávajú veľmi dôležitú úlohu v tom, či dieťa začne alebo nezačne športovať, pretože im dávaš vzor. My sme deti viedli k plávaniu, k lyžovaniu, bicyklovaniu a pomaličky im ukazuješ tie športy. Synovia najprv hrali futbal, potom mali futbal aj hokej – a vybrali si, že chcú hrať hokej. Dcéra – to bolo to isté: prešla niekoľkými športami, aj cez hokej, aj cez krasokorčuľovanie, cez tenis, cez plávanie. Dali sme jej niekoľko možností a potom ostala pri hádzanej, lebo sa jej to najviac páčilo.

MODERÁTORKA: Ale mohli ostať pri individuálnych športoch – a vidíš, vybrali si.

RENÁTA: Presne tak. Na to fakt musíš mať podľa mňa povahu: nebyť zameraný úplne na seba. Kolektívny šport je v tom pekný, že keď vyhráš, tak vyhráš spoločne, aj keď sa tebe nemusí práve dariť. A na druhej strane môžeš byť úplne úžasný – ale keď ten tím prehrá, tak načo to bolo. Že tam je naozaj dôležitý individuálny výkon každého hráča, ale zároveň aj ten tímový: že jeden za druhého zabojuje, jeden druhému pomôže; ak si dole, tak ťa spoluhráč potiahne za ruku: „Poď, neboj, dáš to nabudúce.“ A ideš. Takže toto je krása na kolektívnom športe.

MODERÁTORKA: Takže si na nich musela nejako zapôsobiť a zaujať ich niečím – lebo keby si ich do toho motivovala alebo nútila, tak by to nerobili. Ale nejakým spôsobom si musela pôsobiť zvnútra, keď si vybrali niečo, čo si ty zažívala a prežívala.

RENÁTA: Rozmýšľam, ako som to tak nejako prirodzene… asi to išlo tak.

MODERÁTORKA: A keď nešportuješ, keď nemanažuješ, nepracuješ a nespíš – čo robíš?

RENÁTA: Čítam. Rada čítam.

MODERÁTORKA: Čo?

RENÁTA: Jednak rôzne marketingové knihy mám rada, ale takisto motivačné, aj také ezoterické.

MODERÁTORKA: A aj psychodiagnostiku si robila?

RENÁTA: Áno, áno. Toto ma vždy lákalo. Dokonca – vieš, to je také podvedomé – ja som mala diplomovú prácu venovanú práve takej sociologickej téme. Nepamätám si presný názov, mám to niekde na diplome napísané, ale ja som vlastne merala tú spoluprácu medzi funkcionármi, trénermi a hráčmi. A dokonca sme tam merali takú tú preferenciu: ak som kamarátka s niekým mimo ihriska, či budem preferovať prihrávku tej hráčke aj v rámci zápasu.

MODERÁTORKA: Zaujímavé zistenia?

RENÁTA: No, naozaj boli takéto výsledky, že niektorí to proste urobili: máš v protiútoku dve hráčky – tú mám rada, tú nie – tak prihrám tej. Bohužiaľ, niekedy sa to deje. Ale to je povýšenie osobných cieľov nad kolektívne. Ale aj tá spolupráca a tá komunikácia ma vždy zaujímala – medzi trénermi, funkcionármi – aby bolo všetko jasné, zreteľné, zrozumiteľné. Aby to nebolo také zahmlené a tie podpásovky, to som nikdy nemala rada: že budeme sa na seba usmievať a zozadu bum – to nie.

Čo jej dali psychometrické nástroje Insights a Lumina?

S psychometrikou som sa stretla vo farmaceutických firmách. Najprv Insights – bolo to na mňa vau, zistila som, kto som a ktoré energie sú pre mňa typické, tie vedomé aj nevedomé. Neskôr ma ešte viac oslovila Lumina, ktorá meria každú kvalitu osobnosti, takže je presnejšia a pochopíš aj svoje paradoxy. Sebauvedomenie je podľa mňa kľúčové aj pre manažéra.

RENÁTA: Takže to ma zaujímalo, a tým pádom som sa venovala aj tej psychometrike – teda stretla som sa s ňou práve vo farmaceutických firmách. Najprv som sa stretla s Insights a to bolo na mňa: vau, to je aké dobré, že som zistila, kto som, čo som, ktoré energie sú pre mňa typické – tie vedomé a potom aj nevedomé.

RENÁTA: A neskôr som sa stretla aj s Luminou a tá ma oslovila ešte viac. Tam sa mi zdá, že tým, že merajú každú kvalitu osobnosti, tak sú presnejšie – že človek pochopí aj tie paradoxy. A to je to, čo si presne hovorila, Denis: že som aj-aj. Áno, som aj-aj, niekedy to vo mne tak vrie, že teraz idem tu alebo tu.

MODERÁTORKA: Tie nekonečné dialógy vnútri.

RENÁTA: Presne tak. A tých paradoxov som zistila, že mám zopár, takže už chápem, prečo niekedy…

MODERÁTORKA: A ako ti tie psychodiagnostiky pomohli ako manažérke, ak teda pomohli?

RENÁTA: Určite áno. Lebo to sebauvedomenie je podľa mňa kľúčové – keď človek chce si uvedomiť sám seba: v čom je dobrý, v čom sú jeho slabšie stránky alebo nejaké skryté poklady, ktoré máš a nepoužívaš.

MODERÁTORKA: A merala si aj svojich ľudí?

RENÁTA: Áno, boli meraní aj ľudia. Teraz, tým, že som nastúpila do novej firmy, tak ešte nie – ale pokiaľ budú chcieť a pokiaľ tomu budú naklonení, tak, samozrejme, je to možné zrealizovať. Ale v prvom rade tam nesmie byť taký efekt, že ľudia majú strach z toho, že ak sa zistí, akí sú, že to môže byť použité proti nim. A toto je veľký problém: ak tí ľudia zažili v minulosti, že bolo nimi manipulované alebo bola tá psychometrika použitá proti nim, tak oni majú okamžite zábranu sa vôbec otvoriť a o tomto komunikovať. A je to veľmi smutné a veľmi pochopiteľné.

MODERÁTORKA: Presne toto funguje aj čo sa týka koučingu: vo firme, kde je strach, nefunguje koučing – pretože nikto nie je naozaj úprimný v tom rozhovore. A iba keď sa tí ľudia cítia bezpečne, tak sú ochotní naozaj sa zamýšľať nad skutočnými vecami, ktoré ich trápia a v ktorých sa cítia trochu zraniteľní.

Prečo sa ľudia vo firmách boja otvoriť a ako jej s tým pomohol koučing?

Na školení mi povedali: „Pani Bartková, a vy vždy musíte povedať, čo si myslíte? Chcete skončiť na kríži?“ Vtedy som si uvedomila, že svojou priamosťou som čitateľná a že to niekto môže zneužiť – a stalo sa. Niektorí ľudia sú tak stiahnutí do seba, že sa k autentickému rozhovoru nedostaneš. Keď som začala používať techniky, videla som, ako sa otvárajú.

RENÁTA: Stretla som sa v niektorých firmách… pre mňa to bolo nepochopiteľné – alebo je to pre mňa nepochopiteľné preto, lebo ja som taký otvorený, priamy človek. Neraz mi na jednom školení povedali – nebudem hovoriť meno, teraz je to zbytočné: „Pani Bartková, a vy vždy musíte povedať, čo si myslíte? Veď vy ste ako terč, veď vy sa tam postavíte… čo chcete skončiť na kríži?“

RENÁTA: A ja som si vtedy uvedomila, že fúha, že tou mojou priamosťou a otvorenosťou som naozaj čitateľná – a ja som nikdy nerozmýšľala nad tým, že to niekto môže zneužiť proti mne. A stalo sa to, samozrejme, stalo sa to. Ale neviem, či to bola aj taká dávka naivity u mňa – ja som bola odchovaná na rozprávkach, že vždy dobro zvíťazí a keď konáš dobro, tak sa ti to aj vráti. A ono to tak v živote nie vždy funguje.

RENÁTA: Ale stretla som sa skutočne s tým, že niektorí ľudia sa tak boja, nie sú schopní sa otvoriť. A mne to bolo nepochopiteľné, lebo ja by som to neurobila, nezneužila by som tých ľudí, tie informácie. My sme iní a preto tak otvorene komunikujeme. Ale niektorí ľudia sú tak stiahnutí dovnútra do seba a tak veľmi sa chránia, že sa nedostaneš hlboko do autentického rozhovoru.

RENÁTA: A to som napríklad pochopila aj tým koučingom. Toto mi veľmi pomohlo – aj všetky tie techniky, ktoré sme spoločne preberali. Uvedomila som si to, a aj keď som to potom realizovala počas toho polroka a hlavne v závere, keď som už mala ďaleko viacej informácií od vás – za čo vám veľmi pekne ďakujem, obom – tak keď som to začala používať, tak som až videla, ako to s niektorými ľuďmi úplne zamávalo, keď začali rozprávať, keď sa začali otvárať. Že to bolo pre nich ťažké.

MODERÁTORKA: Reni, a chystáš sa teraz implementovať koučing na tvojom novom pôsobisku?

RENÁTA: Veľmi rada by som to. Ale, samozrejme, je to o tom, nakoľko sa spoznáme – aby to nebolo umelé, také artificial, lebo to potom skončí zle. Pokiaľ to ľudia nezoberú fakt pozitívne, že je to pre ich dobro a že si tým sami pomôžu – lebo hľadáme ich zdroje, ich vlastné rozhodnutia a nič im nechceme podsúvať – tak by som to rada použila. Ale keď to nepochopia, keď tomu nebudú otvorení…

MODERÁTORKA: Tak ako ponuku.

RENÁTA: Tak áno, veľmi rada by som. Mne to veľmi pomohlo v mnohých veciach. Aj to Insights takisto uľahčí tú komunikáciu medzi ľuďmi v tíme.

MODERÁTORKA: A aj nejaký šport ešte teraz robíš, keď máš voľno? Čítaš si, vravela si – a ešte aj nejak inak sa hýbeš?

RENÁTA: Jednak, samozrejme, na tých tréningoch s dievčatami, keď im niečo ukazujem. Ale ja si potrebujem ísť zabehať alebo ísť do posilňovne, lebo potom sama cítim, že som nervózna, keď nešportujem. Nehovorím, že to robím nejako extra pravidelne, lebo už aj pri mojej typológii je veľmi ťažké robiť niečo veľmi pravidelne – ale potrebujem šport určite. Ja som taká odsúdená na športovanie celoživotne. Cítim sa lepšie, keď sa hýbem.

MODERÁTORKA: A keby si mala poradiť niečo takej osemnásťročnej sebe samej – čo by si si poradila?

Čo by poradila osemnásťročnej sebe?

Aby som viac ľudí počúvala, omnoho viac – skôr, ako niečo poviem. A menej byť terčom. Niekedy jednoducho nepovedať, čo si myslím: nemusím to povedať, nič sa nestane, ak to nepoviem. Tieto dve veci by som si povedala. A veľmi rada by som ešte získala medzinárodný certifikát – urobím preto všetko.

RENÁTA: Aby som viac ľudí počúvala, omnoho viac – skôr, ako niečo poviem. A menej byť terčom. A niekedy nepovedať, čo si myslím: proste nemusím to povedať, nič sa nestane, ak to nepoviem. To asi tieto dve veci by som si povedala.

MODERÁTORKA: Tak sme ťa tu veľmi radi videli, ďakujeme.

RENÁTA: Ja vám ďakujem za pozvanie, za rozhovor.

MODERÁTORKA: A želáme ti, nech hádzanársky klub dostane veľa dobrých sponzorov.

RENÁTA: Ďakujem veľmi pekne, ďakujem.

MODERÁTORKA: A takisto aj na novom pôsobisku nech sa ti darí a nech sa ľudia nadchnú – napríklad aj takýmito rozhovormi.

RENÁTA: Ďakujem vám veľmi pekne ešte raz. A budeme sa stretávať ďalej, pretože ja veľmi rada získam aj medzinárodný certifikát a budem preto robiť všetko – veľmi ma to zaujalo. A ďakujem ešte raz za všetko, dievčatá.