Vlasta Papcúnová

Prepis rozhovoru

Ako sa dostala k štúdiu baníctva?

Viac-menej o tom rozhodli rodičia. Mamka prišla z nejakého stretnutia a oznámila, že Vlasta bude robiť v bani. Tak som išla na Technickú univerzitu v Košiciach – bolo to fakt zážitkové štúdium. Že sa posuniem ďalej na podzemné stavby, geotechniku a tunely, to už bolo silné aj na mňa.

MODERÁTORKA: Dobrý deň. V našom dnešnom podcaste vítame Vlastu Papcúnovú – sales manažérku, riaditeľku odboru kontroly a prvú dámu výstavby slovenských diaľnic na Slovensku. Vlasta, vitaj.

VLASTA: Ďakujem pekne, ďakujem za pozvanie. Veľmi si to vážim, že môžem takto byť s vami.

MODERÁTORKA: Ty máš takú zaujímavú históriu. Začalo to študijným vekom a pokračovalo to cez podzemné komunikácie, podzemné stavby a tunely, prácu v bani, stavebný dozor. Prosím ťa, ako sa ti to stalo?

VLASTA: Stalo sa to tak, že – poviem – viac-menej o tom rozhodli rodičia. Pamätám si, že mamka prišla z nejakého stretnutia: „Vlasta bude robiť v bani.“ A Vlasta išla na Technickú univerzitu v Košiciach, ktorá je fantastická, to bolo fakt zážitkové štúdium. Ale že sa posuniem na podzemné stavby, geotechniku a tunely – to už bolo silné.

Čo obnášal jej Erasmus v baniach?

Vo štvrtom ročníku som sa dostala na Erasmus a každé tri mesiace sme prechádzali do iného štátu, na inú univerzitu – tá adaptácia v cudzom jazyku bola výzva. Dva mesiace sme chodili každý deň o piatej ráno dva kilometre pešo cez pole a potom dva kilometre pod zem, s dýchacími prístrojmi. Robili sme výskumy, nakladali semtex a odpaľovali horniny.

VLASTA: A v rámci tohto štúdia som mala vo štvrtom ročníku možnosť dostať sa na Erasmus. Vtedy to bolo trošku iného charakteru ako teraz, bolo to naozaj veľmi náročné, pretože sme každé tri mesiace prechádzali do iného štátu, na inú univerzitu, a tá adaptácia bola tiež výzvou – v cudzom jazyku. A v rámci toho sme mali napríklad dva mesiace každý deň ráno o piatej: išli sme dva kilometre pešo cez pole a do bane. Tam sme išli v plnej výstroji – dýchacie prístroje, helma, čokoľvek – dva kilometre pod zem. A tam sme robili aj výskumy, nakladali sme semtex, odpaľovali sme horniny. Takže všetko, ako si viete predstaviť možno v tých filmoch, tým sme prechádzali. Poviem, že to bolo naozaj náročné.

Aký pocit mala dva kilometre pod zemou?

Nevedela som úplne, čo idem zažívať, ale našťastie som to ustála. Ten pocit si pamätám dodnes – ideš v tme niekde dva kilometre pod zemou, nikde nikto, lebo nás nechali ísť aj samých, a absolútne nevieš, kde si. Ten pach, oleje, vlhkosť. Bolo to v Nemecku, vo Freibergu, a v obrovských soľných baniach v Poľsku.

MODERÁTORKA: A nemala si klaustrofóbiu? Dva kilometre pod zemou.

VLASTA: Nevedela som úplne, čo idem zažívať, čo idem robiť, ale našťastie som to ustála. Ale poviem, že ten pocit si pamätám dodnes – ako ideš priamo v tme niekde dva kilometre pod zemou, nikde nikto, lebo nechali nás ísť aj naozaj samých, a absolútne nevieš, kde si. Ten pach, oleje, taká vlhkosť… Proste malo to svoje špecifiká. Bolo to naozaj silné.

MODERÁTORKA: A to bolo v ktorej krajine konkrétne?

VLASTA: O čom hovorím, to bolo v Nemecku – Freiberg je banícke mesto. A hodne sme prechádzali v Poľsku, sú to obrovské soľné bane. To by som si v živote nevedela predstaviť, čo sú to za priestory dole pod zemou. To niekedy nabudúce detailnejšie.

Prečo skončila práve na tuneloch a podzemných stavbách?

Ja som stále inklinovala k cudzine, zaujímali ma iné krajiny a cudzie jazyky. Rodičia rozhodli o Technickej univerzite a baníckej fakulte BERG; prvé dva roky sú všeobecné technické a v treťom sme si vyberali. Aby sme školu skončili, vyzbierali sme sa ako skupina, aby nám ten odbor vôbec vytvorili – tak sme sa dostali na tunely.

MODERÁTORKA: A ty si si sama vybrala túto špecializáciu, alebo ťa tam hodil Erasmus, že tam bolo miesto?

VLASTA: Ja som stále inklinovala k cudzine, mňa zaujímali iné krajiny, cudzie jazyky. A tak nejak v tej kombinácii – ako rodičia viac-menej vtedy rozhodli, že to bude tá Technická univerzita a fakulta BERG, čiže banícka. Prvé dva roky sú také všeobecné technické a v treťom roku sme si už vyberali. Aby sme tú školu skončili, tak sme sa vyzbierali ako skupina, aby nám vytvorili naozaj odbor, a tak nejak sme sa dostali na tie tunely. Čo je fakt špecifické, na Slovensku za nami už nový odbor tuším ani dlhodobo neotvorili. Ako v Taliansku by to dávalo zmysel, ale na Slovensku sa nám stále smejú, či pracujeme v banke.

Aké to bolo byť ženou v baniach a na stavbách?

Erasmus ma pritiahol práve tým, že bol v zahraničí – pre mňa je inakosť fascinujúca. Ako žena v tomto odbore to však boli naozaj výzvy. Diplomovku som robila v bani Nováky, kde som zažila zával; prišla som domov úplne poškriabaná na tvári aj na tele. V našom odbore tunelov nás bolo dvanásť, z toho štyri dievčatá.

VLASTA: Ale ten Erasmus ma práve preto pritiahol, že to bolo v zahraničí – ja som chcela niečo iné. Pre mňa je tá inakosť fascinujúca, celkovo aj v živote. Takže tak to bolo aj na škole. A je z toho množstvo zážitkov, pretože ako žena v tomto odbore to boli naozaj výzvy. Diplomovú prácu som robila v bani Nováky, kde som zažila aj zával. Prišla som domov úplne poškriabaná – tvár, telo. Takže nebolo to stále sranda; teraz sa z toho tak posmievam, ale boli to dobrodružné, fantastické veci, s odstupom času.

MODERÁTORKA: Bola si jediná žena?

VLASTA: Nie, bolo nás viac, asi štyri dievčatá sme boli. Ten odbor tunelov – bolo nás dvanásť všetkých spolu. A na Erasme sme boli namiešaní študenti, skupina pätnástich študentov. Boli tam Nemci, Poliaci, Maďari, Slováci a Holandsko sme ešte dávali. Takže krásny remix rôznych kultúr.

Kadiaľ viedla jej kariéra od Košíc cez Prahu späť do Bratislavy?

Ja som srdcom diaľničiarka. Začala som v Košiciach, stala sa zamestnancom roka, presťahovala som sa s firmou do Prešova a štyri roky bola na stavbe. Keď stavba končila, chceli ma odložiť, a ja som bola dravá – odišla som do Prahy skúsiť americký korporát. Tri roky obchod s oceľou, potom Johnson & Johnson a návrat do Národnej diaľničnej.

MODERÁTORKA: A zotrvala si tam dlho?

VLASTA: Ja som srdcom diaľničiarka, to ide so mnou, a je to veľmi špecifická téma. Začala som v Košiciach, kde som po škole nastúpila, potom som bola zamestnanec roka, presťahovala som sa s firmou do Prešova a potom na tú stavbu – štyri roky. A potom, ako končila stavba, ma chceli nejak tak odložiť. A ja som bola vtedy taká dravá, tak som sa rozhodla ísť do Prahy. Presťahovala som sa do Prahy, pretože som chcela skúsiť americký korporát – opäť tá angličtina a taký väčší svet, väčšie možnosti, mať prehľad, ako to ide v iných firmách.

VLASTA: Takže tam som pôsobila tri roky ako obchodná manažérka, obchodovali sme so švédskou oceľou, a potom som prešla do finančníctva – Johnson & Johnson, veľká spoločnosť. To mi dalo naozaj veľa. A potom prišla ponuka vrátiť sa do Bratislavy do Národnej diaľničnej, už na tú kontrolu a prípravu stavieb. Takže všeho všudy je to asi sedemnásť rokov s touto veľmi špecifickou spoločnosťou.

Čo pre ňu ako manažérku znamenali úcta a rešpekt?

Mám v živote dôležité priority a jednou z nich je úcta a rešpekt. S vysokým rešpektom sa stále snažím vystupovať voči ľuďom a tí muži to cítili, aj za to poďakovali. Keď tam bola skupina mužov, správali sa voči sebe inak; akonáhle som tam bola ja, nedovolili si ani tie lietajúce slovíčka a aj vyjednávanie bolo miernejšie.

MODERÁTORKA: A ako si sa ty vyvíjala ako manažérka? Čo boli také míľniky tvojho líderského vývoja?

VLASTA: Mám v živote dôležité priority a jednou z nich je úcta a rešpekt. S vysokým rešpektom a úctou sa stále snažím vystupovať voči ľuďom, a tí muži to tam cítili a aj za to poďakovali. Pretože ak tam bola skupina mužov, tak aj oni sami voči sebe sa inak správali. Akonáhle som tam bola ja – aspoň jedna žena – tak si už nedovoľovali ani voči sebe, či už nejaké tie lietajúce slovíčka, alebo aj to vyjednávanie bolo cítiť miernejšie.

Prečo pre ňu koučing znamenal zmenu profesie aj vzťahov?

Pre mňa je to srdcová téma, lebo koučing znamenal zmenu profesie – veľmi mi zmenil život. Naučila som sa rozumieť svojim emóciám, čo bolo zásadné, a postaviť sa sama za seba: pri odchode z firmy, pri vyjednávaní aj vtedy, keď prišla choroba. Zrejme mi to aj zachránilo život. A menia sa mi aj vzťahy, prichádzajú úplne iní ľudia.

MODERÁTORKA: A čo si začala robiť inak, keď si absolvovala ten koučing? Čo tebe priniesol, ak niečo?

VLASTA: Pre mňa je to obrovská téma, srdcová téma, pretože koučing pre mňa znamenal zmenu profesie. Takže mne to veľmi zmenilo život. Po prvé tá profesijná zmena. Po druhé – pre mňa veľmi dôležitá oblasť sú vzťahy, či už vzťahy na pracovisku, rodinné, priateľské, partnerské. Toto je jedna obrovská téma. A naučila som sa rozumieť svojim emóciám, čo bolo pre mňa zásadné. Naučila som sa postaviť sama za seba – či už pri odchode z firmy, alebo pri vyjednávaní, mojou obľúbenou témou je vyjednávanie. Ale poviem, že je to taká široká časť, že aj v rámci zdravia, keď príde choroba, tam to bolo veľmi dôležité.

VLASTA: A poviem, že zrejme mi to aj zachránilo život, že som sa vedela postaviť sama za seba. A v neposlednom rade je to aj súkromný život, pretože partnerské vzťahy – mnohé dámy vedia, že ženy vo vyšších pozíciách s mužskou energiou to majú náročné udržať a budovať si aj nejaký zdravý partnerský vzťah. Ale teším sa z toho, že aj to sa mi mení, úplne iní ľudia mi prichádzajú do života.

Prečo bolo také ťažké povedať o sebe, kto vlastne je?

Naozaj som zmenila prvú dámu prípravy diaľnic na expertku na strategickú komunikáciu, koučku a mentorku. Bolo pre mňa náročné povedať o sebe, kto vlastne som – dvadsať rokov tam boli bane, betón, asfalt a zrazu si vymyslím, že idem robiť niečo iné. Nebola to jednoduchá transformácia, aj keď si každý povie: „No tak teraz to zmením.“

MODERÁTORKA: Takže najprv urob niečo so sebou a potom sa aj to okolie bude meniť okolo teba. A hovorila si, že si zmenila prácu – čo vlastne teraz robíš?

VLASTA: Teraz som rada, že sa ako žiačka trošku približujem k tej profesii, kde vy ste už ďaleko, ďaleko a ste pre mňa neskutočnou inšpiráciou.

MODERÁTORKA: To je taká roztomilá pokora.

VLASTA: Ja to aj tak cítim. Naozaj som zmenila tú prvú dámu prípravy diaľnic na expertku na strategickú komunikáciu, koučku a mentorku. Ale mám naozaj rada tú pracovnú oblasť, pretože tam sa dá dobre odovzdávať na základe skúseností – aj ten prechod rôznych firiem, štruktúr, kolektívov. Tú expertízu ti už nikto nikdy nezoberie.

MODERÁTORKA: Presne tak.

VLASTA: Bolo pre mňa naozaj náročné povedať o sebe, kto vlastne som, keďže nejakých dvadsať rokov tam boli bane, betón, asfalt – a zrazu si tu vymyslím, že idem robiť niečo iné. Nebola to jednoduchá transformácia, aj keď si každý povie: „No tak teraz to zmením.“ Nie, nie je to úplne jednoduché, povedať o sebe…

Ako dlho jej trvalo rozhodnúť sa odísť z vrcholu?

Prísť k tomu rozhodnutiu mi trvalo rok a pol. Mala som svoju koučku a tá ma otázkami viedla k tomu, čo všetko sa mi môže zmeniť – kým vlastne budem, keď nechám dvadsať rokov praxe. Rozhodla som sa sama a výpoveď som dala sama. Niektorí si aj ťukali na hlavu, že idem robiť niečo také abstraktné.

MODERÁTORKA: A v čom to bolo náročné? Čo bola tá vec, ktorá tebe dovolila prepnúť – uveriť tomu sama, že môžeš byť iná alebo že môžeš byť niekto iný?

VLASTA: Presne tak, presne tak. Pretože u mňa bola ďalšia výzva ubrať tlak na dokonalosť.

MODERÁTORKA: To si pamätáme, to je naozaj tvoje. Ale vlastne to je také veľké umenie – vzdať sa niečoho, keď si na vrchole. Lebo keď človek padne, tak to sa zariadi, tam už nemá inú možnosť a ide inam. Ale keď si na vrchole a robíš také rozhodnutie, že sa vzdám toho, kde som ako „niekto“ v úvodzovkách, tak to je náročné. A zároveň tam treba odvahu pustiť sa týchto svojich bezpečných mantinelov, kde to viem.

VLASTA: Presne, presne. Teraz si trafila všetky tie podstatné body. Pretože ja som sa rozhodla sama. Prísť k tomu rozhodnutiu mi trvalo rok a pol. Mala som svoju koučku, ako som spomínala, a tá ma svojimi otázkami viedla k tomu, čo všetko sa mi môže zmeniť – ako vlastne odísť z toho, kým ja budem, keď nechám tých dvadsať rokov nejakej praxe. A keď som sa rozhodla, dala som výpoveď sama. A bolo veľmi milé, že tá firma alebo ten odbor mali záujem o to, aby mi ponúkali ďalšie pozície, tak sa mi odchádzalo príjemnejšie.

VLASTA: Ale niektorí si aj ťukali na hlavu, že asi nie je úplne normálna, že táto ide robiť niečo tak abstraktné, my to nepoznáme. Predsa ten koučing a mentoring na Slovensku ešte nie je tak uchopený, aj keď osobne registrujem, že za posledný rok to riadne stúplo. Takže presne to bolo – prísť k tomu. A ja tú odvahu mám.

Odkiaľ brala odvahu na takú zmenu?

Môj veľký sen. Zamestnanie ma stále fixovalo k jednej budove, prípadne k diaľniciam na Slovensku, a ja veľmi rada cestujem a milujem teplé krajiny. Snívam o tom žiť šesť mesiacov na Slovensku a šesť v teple, v Karibiku – to sú moje dobíjače energie. A mojou top hodnotou je sloboda: pohybu, myslenia, vo vzťahu.

MODERÁTORKA: A čo ti pomohlo nabrať tú odvahu? Tá odvaha bola tvoja – a čo bola tá inšpirácia, že sa oplatí odvážiť?

VLASTA: Môj veľký sen. Pretože aj keď bol ten svet nejaký čas online, počas tých dvoch rokov, keď sme všetci mali obmedzenia, moje zamestnanie bolo stále fixované k jednej budove, prípadne k tým diaľniciam na Slovensku. A ja tým, že veľmi rada cestujem, lietam, milujem teplé krajiny – tak som chcela tak ako napríklad môj brat alebo známy, ktorí môžu pracovať z domu. Ja som tú možnosť veľmi nemala, naozaj nie.

VLASTA: A mojím snom je žiť pomerne šesť mesiacov na Slovensku a šesť mesiacov v teplých krajinách. Milujem Karibik alebo proste kde sú tie – pre mňa dobíjače energie. Mám vtedy perfektné pocity, nápady. Takže pre mňa je toto zdroj energie. A keďže som mala ten sen a mám ho, tak som hľadala cestu, ako sa k nemu dostať.

MODERÁTORKA: Aby si mohla odlietať na zimu do teplých krajov?

VLASTA: Tak, aby som mala aj niečo ako vtáčik, aby som mala niečo, čo môžem kombinovať. Neviem, či to budem mať hneď, o rok, o dva, o päť, ale som na ceste. A to bolo pre mňa veľmi dôležité. A keďže mojou top prioritou a hodnotou v živote je sloboda – naozaj v rôznych formách, či je to sloboda pohybu, sloboda myslenia, sloboda vo vzťahu, nie iba to, že človek je slobodný a sám, ale naozaj tá sloboda – tak to celé ma tam ženie, to celé ma k tomu hnalo. A dosiahla som v tej spoločnosti bod, kedy už v tej budove naozaj nebolo nič, čo som chcela. Čiže tie moje sny boli mimo tejto budovy, mimo tohto odboru.

VLASTA: Čiže to „pre a proti“ bolo pre mňa jasné, už bolo treba iba nabrať tú odvahu a stratégiu, ako to urobiť, ako čo najelegantnejšie ukončiť túto svoju etapu a posunúť sa ďalej.

Ako sa ocitla sama v Paname?

Deje sa mi to takto odvážne: v pondelok som si pozrela ponuku, bola možnosť odletu do Panamy, a v stredu som už sedela v lietadle. Sama. Nedošlo mi, že je to dosť nebezpečná krajina, ale mám šťastie na ľudí a na domácich, ktorí mi vždy pomôžu. Práve tam sa učím pokore, nadhľadu aj empatii.

MODERÁTORKA: A čo si robila v tej Paname? To si išla len tak na výlet, alebo ako?

VLASTA: No takto sa mi to nejak odvážne aj deje: ja som si v pondelok pozrela ponuku, nejak bola možnosť odletu do Panamy, a v stredu som už sedela v lietadle. Sama. Nejak mi nedošlo, že je to celkom nebezpečná krajina, ale mám šťastie na ľudí, keď cestujem. Naozaj som išla sama, prešla som si Panamu sama.

MODERÁTORKA: Sama si sa vybrala.

VLASTA: A mala som šťastie na domácich, ktorí mi vždy nejako pomôžu. A ja si to vychutnávam, tie nové krajiny. A práve tam sa učím napríklad tej pokore, tomu nadhľadu. Aj tá empatia tam silno funguje, pretože vidím, že nie je samozrejmosťou, že máte svetlo, vodu, že máte čo jesť. Tam ma to naozaj veľa učí.

VLASTA: Nažívam si tam s domorodcami a zároveň si vychutnám aj to svoje bohémske užívanie si – ten paradox toho bohatstva a toho asketického spôsobu života. Ja veľmi rada otváram kontext vnímania v ktorejkoľvek oblasti, či je to pracovná, že fakt idem od tej verejnej správy do súkromnej sféry, alebo napríklad latino – ja milujem latino, hudbu. Pre mňa sú dve hodiny latina úlet. Ako žena – latino sú také skôr ženské veci, ale napríklad ja milujem rýchle autá a pach benzínu, spanilé jazdy, rýchlu jazdu, čokoľvek. Čiže aj tu je ten kontext vnímania možností adrenalínu a toho, čo ma udrží v takej dobrej energii. A šírenie entuziazmu, lebo toto je celkom moja silná téma – ja prídem a chcem, aby tam bol život, kdekoľvek prídem.

Čo ju naučil betón?

Mám hlbokú úctu k ľuďom, ktorí pracujú v tom prostredí, to mi napadne prvé. A zistila som, aké dôležité je pre mňa mať životný priestor – pozrela som sa a povedala si: toto nechcem. Videla som neskutočné priestory pod zemou, obrovské dampery, pri ktorých je človek maličký. Naučil ma aj lepšie rozumieť svetu v mužskej energii.

MODERÁTORKA: Keď si tak rozprávala, spomenula som si na Siddhárthu, ktorého učila voda. A teba čo naučil ten betón?

VLASTA: Mám hlbokú úctu k ľuďom, ktorí pracujú v tom prostredí, to mi napadne prvé. A ten pocit, ako je pre mňa dôležité mať životný priestor, pretože tie priestory pod zemou sú fakt niekedy výzvou. A zistila som aj to, že – ďakujem, pozrela som sa, ale toto nechcem.

VLASTA: A aj to bolo pre mňa obrovské, keď som videla tie neskutočné priestory, čo všetko pod tou zemou existuje. Keď si viete predstaviť obrovské auto, volá sa damper, kde človek je iba takýto malinký pri kolese – a to auto je tam takéto malinké, tie priestory sú šialené. Čiže čo ma naučil betón, je aj to, aký je ten svet v mužskej energii, že aj tam som mala možnosť nahliadnuť a lepšie im rozumieť. Aby aj tie dámy, aj páni mali lepšie pochopenie medzi sebou.

Prečo ju prekvapilo, ako manažéri pracujú s intuíciou?

Intuícia prevažne vychádza od žien, býva vnímaná ako niečo ženské. Ja som si však robila taký prieskum medzi manažérmi a bola som veľmi milo prekvapená, že aj vysoké percento vysokých manažérov funguje na intuíciu. Mnohí to majú ako ezo, hovoria, že potrebujú fakty a čísla – a pritom ju počúvajú pri veľkých obchodoch aj pri prijímacích pohovoroch.

VLASTA: A toto sa mi už darí dostávať medzi ľudí. Čo ma veľmi teší: napríklad také slovo intuícia. Intuícia prevažne vychádza od žien, že to je také ženské. Ale ja som si robila taký prieskum aj medzi manažérmi a bola som veľmi milo prekvapená, že aj vysoké percento vysokých manažérov funguje na intuíciu.

MODERÁTORKA: Mňa nenapadlo, že to patrí ženám.

VLASTA: Myslím si, že mnohí to majú ako ezo, hej, že to slovíčko intuícia – „my potrebujeme fakty, čísla“. A práve že aj oni robia tie rozhodnutia, či už je to veľký biznis, obchody, alebo len taký prijímací pohovor. Tak to mi potvrdili, že áno, že počúvajú tú intuíciu aj muži.

MODERÁTORKA: Že toto sú také zvláštne rodové generalizácie, čo idú tak ďaleko okolo nás, že niekedy im aj nerozumieme. A keby si sa tak obzrela späť na svoj život, do svojich čerstvo dospelých rokov, čo by si si poradila alebo odkázala, ak ťa niečo tak napadá?

Čo by odkázala sebe v čerstvo dospelých rokoch?

Prvé, čo mi vyskočí, je počúvať viac samu seba. Dlhé roky som plnila to, čo chceli ostatní, a išla som cez svoje sily – so zlomeným lakťom som cvičila, lebo treba, lebo ja to dokážem. Netreba stále dokazovať, že sme dosť takí, akí sme. A plniť si viac to, čo chcem ja.

VLASTA: Prvé, čo mi hneď vyskočí, je počúvať viac sama seba. Lebo ja som dlhé roky plnila to, čo chceli ostatní, a išla som cez svoje sily, cez svoje možnosti. Keď si spomeniem, že so zlomeným lakťom som cvičila, pretože treba, pretože ja to dokážem… A že nie je potreba stále dokazovať, že sme dosť takí, akí sme.

VLASTA: A plniť si viac to, čo chcem ja. Určite to by som poradila tej Vlastičke. A som rada, že to prišlo teraz. Bola by som rada, keby to prišlo o desať rokov skôr – to, čo viem teraz alebo čo zažívam teraz. Ale každý máme svoju cestu a zase je fajn, že to prišlo teraz a nie až o desať rokov.

MODERÁTORKA: Presne tak. Čiže: počúvaj viac samu seba a choď za tými svojimi vecami, pretože vyhovieť nevyhovuje všetkým. Ale aj tá odvaha.

VLASTA: Má to svoje. Mne šéf hovoril, že tá odvaha ma raz zabije – nie že sa púšťam do niektorých vecí, s ktorými možno niekto dlhšie otáľa, ale mne to prináša výsledky. A rátam aj s tým, že nie stále to vyjde, samozrejme, že dostanem aj ja poza uši. No tak si poviem: OK, skúsila som.

MODERÁTORKA: Ďakujeme ti, že si sa s nami podelila o svoje skúsenosti – s odvahou, s radosťou. Veľmi krásne.

VLASTA: Ďakujem ešte raz za pozvanie. Bolo mi cťou.