Zuzana a Martin Balážovci

07. 04. 2025

Zuzana a Martin Balážovci: Dva príbehy v jednom rozhovore: ako skupinový koučing metódou GROW pomohol druholigovému futbalovému tímu k šestnástim zápasom bez prehry – a ako sa hovorca mesta otvorene postavil k vlastnej úzkostnej poruche a čo mu z nej pomohlo von.

Prepis rozhovoru

Kto sú Zuzana a Martin Balážovci?

Martin je vedúci kancelárie primátora a hovorca mesta Žiar nad Hronom, venuje sa komunikačným tréningom a mentálnemu koučingu športovcov. Zuzana robila v kultúrnom dome festivaly a veľké eventy, dnes je na voľnej nohe – pracuje ako koučka a vedie semináre o sebasúcite, hlavne pre ženy.

MODERÁTORKA: Dobrý deň prajeme. Našimi dnešnými hosťami sú Zuzka a Martin Balážovci. Vitajte v našom podcaste.

MARTIN: Dobrý deň.

ZUZANA: Dobrý deň, pozdravujem všetkých.

MODERÁTORKA: Možno začneme aj nie veľmi tradične. Martin, ty si vedúci kancelárie primátora mesta Žiar nad Hronom a hovorca, však?

MARTIN: Áno, hovorca, a celkovo mám na starosti komunikačnú politiku mesta.

MODERÁTORKA: A robil si predtým aj soft-skillové a komunikačné tréningy, však?

MARTIN: Popri robote som sa takýmto veciam venoval. Teda ja sa im venujem stále, je to aj moja záľuba. Komunikácia ako taká je svojím spôsobom taký základ môjho bytia.

MODERÁTORKA: A Zuzka, ty si robila pre kultúrny dom v meste rôzne rozvojové festivaly a veľké eventy, riešila si marketing.

ZUZANA: Áno. Rôzne eventy od koncertov a festivalov až po takéto podujatia ako rozvojové festivaly.

MODERÁTORKA: A teraz si na voľnej nohe. Teraz sa venuješ téme súcitu. Robíš, čo som postrehla, semináre hlavne pre ženy.

ZUZANA: Áno. Myslím, že táto téma najviac zasahuje ženy. A zároveň sa venujem aj koučingu, štandardne pracujem ako kouč.

MODERÁTORKA: Takže vás ešte raz pekne vítame. Sú to zaujímavé a šťavnaté témy, ktorými sa dnes budeme zaoberať.

ZUZANA: Ďakujeme za možnosť, že tu môžeme byť a že sme sa do týchto priestorov po niekoľkých rokoch vrátili – už nie ako študenti, ale ako hostia.

MODERÁTORKA: A ty, Martin, robíš aj so športovcami koučing. Pamätám si, že si pred pár rokmi robil nejaké akcie. Bolo to vlastne v čase, keď som si robila výcvik kouča u vás.

Ako sa hovorca mesta dostal k mentálnemu koučingu futbalistov?

Do FK Pohronie sme v roku 2018 prišli ako nadšenci a dobrovoľníci. Mal som robiť mediálnu politiku, ale s vedením sme sa dohodli, že budem hráčom robiť aj mentálneho kouča – mal som skúsenosti a zároveň som si robil výcvik kouča. Potom som bol na rázcestí: profilovať sa v športovom koučingu, alebo ostať v zamestnaní.

MARTIN: Máme taký mestský alebo polomestský futbalový klub FK Pohronie, ktorý už niekoľko rokov hral aj najvyššiu futbalovú súťaž. Dnes je opäť v druhej lige, vtedy bol tiež v druhej lige. Ja som sa doňho nejako dostal – všetci, ktorí sme tam začali určitú etapu niekedy v roku 2018 robiť, sme prišli ako nadšenci a dobrovoľníci. Mojou úlohou bolo robiť mediálnu politiku, ale dohodli sme sa aj s vedením, že budem robiť niečo ako mentálneho kouča tým hráčom, pretože som mal nejaké skúsenosti a zároveň som si robil aj výcvik kouča u vás. Popritom som spolupracoval postupne s niekoľkými ďalšími športovcami, možno aj tímami. Nejako sa to vyvinulo, že som bol na rázcestí: buď sa začnem profilovať a venovať len tomu športovému koučingu, alebo ostanem na meste vo svojom zamestnaní. Nakoniec som zvolil tú istotu a v Pohroní som popritom pracoval hlavne ako mediálny manažér. Minulý rok sa mi ale stali

[00:03:36] udalosti v živote, keď som poprehodnocoval všetky priority – a tou prvou prioritou bolo ostať zdravý a ostať v pohode mentálne. Odvtedy robím len svoju prácu, do ktorej som sa vrátil, a tie ostatné veci som nechal bokom, aby som si trochu oddýchol.

MODERÁTORKA: Ako ti to fungovalo s tými športovcami? Mentálny koučing je teraz hodne moderné slovo a často sa využíva. Ako si s nimi pracoval? Ja si pamätám, že metódou GROW.

MARTIN: Áno, tú som použil. Mám takú malú krásnu prípadovku. Počas obdobia, keď som si u vás robil výcvik, mentoring a následne ten vyšší level certifikovania – bolo to obdobie zhruba dvoch rokov – sme spoločne s hráčmi robili nejaký koučing.

MODERÁTORKA: Akým spôsobom si pracoval ako mentálny kouč s tými športovcami?

Ako vyzerala individuálna práca s mladými hráčmi?

Mávali sme pravidelné individuálne sedenia, venoval som sa hlavne mladším hráčom. Potrebovali sa vyrozprávať, niekedy nakopnúť a vyrovnávať sa s tlakom, očakávaniami trénerov a so staršími hráčmi, ktorí v šatni pôsobili nátlakovo. Bolo to treba trošku vyladiť.

MARTIN: Mávali sme pravidelné individuálne sedenia. Venoval som sa v prvom rade mladším hráčom, ktorí sa jednak potrebovali vyrozprávať, na druhej strane potrebovali niekedy nakopnúť a takisto sa potrebovali vyrovnávať s vecami, ako je tlak, očakávania trénera alebo trénerov, symbióza so staršími hráčmi, ktorí zase pôsobili v šatni trochu nátlakovo. Potrebovalo sa to tam trošku vyladiť. Keď sme mali začiatkom druhej sezóny, ako sme to začali robiť, taký problém v tíme – tím sa zdal kompaktne vyskladaný aj z hľadiska osobností, lebo aj pri tom som spolupracoval, ako sa vyberali vhodné typy do rodiaceho sa tímu – tak mali problém vyhrávať zápasy. Myslím, že mali vtedy bilanciu dve výhry a štyri remízy, a tri remízy sa zrodili tak, že v posledných minútach zápasov, ktoré vyhrávali, dostali góly. Tak sme sa rozhodli, že

Ako metóda GROW zmenila výsledky futbalového tímu?

Tím nevedel dotiahnuť zápasy – dve výhry, štyri remízy, góly v posledných minútach. Skupinový koučing som postavil na metóde GROW. Padli tam bariéry: starší hráči priznali, že aj oni majú problémy so sebavedomím. Najbližší zápas sme vyhrali 4:1, potom šestnásť zápasov bez prehry a postup do prvej ligy.

[00:05:44] spravíme skupinové sedenie. A tu ma Deniska priamo nabriefovala, pretože tú metódu som ešte nepoznal. Cez telefón mi ju v zrýchlenom konaní vysvetlila a ja som ten skupinový koučing postavil na metóde GROW, ktorú považujem za geniálnu – pomerne jednoduchú, ale geniálnu metódu. Tam sme začali riešiť najväčšie problémy tímu, prečo nevyhrávame. Fascinujúce bolo, že sme sa postupne prelúskali cez riešenie toho problému k niečomu, čo nebolo na programe, ale čo som ja považoval za kľúčové z hľadiska mentálneho pokroku toho tímu v tej sezóne: padli tam bariéry a padla jedna najzávažnejšia vec – tí mladí hráči, ktorých bola väčšina, si zrazu priblížili viac tých starších, ktorých sa niektorí dokonca báli. Lebo tí starší začali rozprávať, tí tridsiatnici, že aj my máme problémy so sebavedomím, aj my niekedy potrebujeme počuť, že si dobrý. Začali sa tam medzi sebou také diskusie robiť, že nejaký starší hráč, matador, povedal tomu

[00:06:48] mladému: „Keď ja ti poviem, že si taký a taký, tak ja si to nemyslím. Ja ťa mám skutočne rád. Ja ťa chcem len potiahnuť.“ Sám som bol prekvapený z tej diskusie, ktorá tam nastala. Neskutočne sa prelomili ľady a najbližší zápas vyhrali 4:1. Odvtedy začali vyhrávať a spravili sme s FK Pohronie dosiaľ neprekonaný rekord druhej ligy – chalani neprehrali 16 zápasov. A zhodou okolností vtedy ako outsider... nie že outsider, ale v podstate neboli ani náhodou braní ako favorit na výhru druhej ligy. Sezónu predtým skončili desiati alebo jedenásti – a tú druhú ligu vyhrali a postúpili do prvej ligy.

MARTIN: Samozrejme, v prvom rade kvalitný tréningový proces, výborní hráči, výborne vyskladaný tím. Ale niekde tam v tom súkolí je práve aj tá práca s mentalitou hráčov, hlavne s tými mladými – to ich upokojovanie, hľadanie vlastného sebavedomia, a potom aj skupinové sedenia, kde napríklad metóda GROW v tomto prípade veľmi dobre zaúčinkovala. Našli odpovede na to, prečo nedokážeme vyhrať: pretože nie sme dosť dobrý tím. A oni sa tým dobrým tímom stali v priebehu krátkeho času a tým dobrým tímom ostali až do konca.

MARTIN: Toto je môj osobný príklad, ktorý som zažil, pri ktorom som bol zhruba jeden rok, a kde som videl, že koučing – keď sa robí, samozrejme, aj na základe nejakých štruktúr a na základe nejakého know-how, nie že si niekto povie „ja som kouč a idem robiť“ – dokáže robiť divy s ľuďmi aj so skupinami.

MODERÁTORKA: Takže cez tú metódu GROW ste si zadefinovali, ako byť dobrý tím?

MARTIN: Prvý problém, ktorý si skupina zadefinovala, teda tí hráči, bolo, prečo nedokážeme vyhrávať. Presnú formuláciu si už nepamätám. Išlo o to, že mali niekoľko po sebe stratených zápasov, ktoré síce skončili remízami. Boli síce v čele tabuľky, do piateho miesta, s bilanciou dve výhry, štyri remízy, nula prehier, ale mohli mať dajme tomu dve remízy a viac prehier. Nedarilo sa im dotiahnuť tie zápasy do víťazstva, boli z toho nervózni, nevedeli strieľať góly. Takže oni si toto zadefinovali. A z toho potom vznikli tie ďalšie veci –

Čo je tímové desatoro a ako vzniklo?

Vypadlo zo skupinového sedenia a hráči ho mali celú sezónu v šatni – zadefinovali si sami, ako sa majú správať ako tím. Ja som bol len moderátor a facilitátor. Tréner potom nechápal, prečo si hráči na tréningu tlieskajú: bolo to ich tajné gesto pre spoluhráča, na ktorého išiel priveľký tlak.

[00:09:07] že chceme byť dobrý tím. Vypadli z toho také výstupy ako napríklad naše tímové desatoro, ktoré potom mali celú sezónu v šatni a ktoré sme si spoločne... ja som bol samozrejme len moderátor a facilitátor, oni sami si krásne zadefinovali, ako sa majú správať ako tím. Bolo fascinujúce, keď potom tréner po čase povedal, že nerozumel, prečo si tí hráči cez tréning tlieskajú a podávajú chrbát. To bolo ich tajné gesto: keď mali pocit, že tréner robí väčší tlak, že nejaký mladý hráč ide dolu mentálne počas tréningu, že ho kritizuje, tak tí starší mu zatlieskali alebo ho len poťapkali a on vedel, že stoja pri ňom. A to všetko robili tí hráči sami, len stačilo ich do toho trošku pokopať tými otázkami a spôsobmi, ako sa to dá.

MARTIN: Nehovoriť im, čo majú robiť, ale oni sami na to prišli, čo majú robiť. Zrodil sa tam veľmi zaujímavý príbeh takzvaných underdogs, ako je to dnes často medializované. Keď priemerný tím – nechcem povedať priamo outsider – bez nejakých osobností v druhej lige, bez kanonierov, bez hráčov, ktorí mali reprezentačné skúsenosti, dokázal vyhrať tú ligu. Myslím si, že to bolo v prvom rade silou toho kolektívneho ducha, toho tímu, ktorý sa tam stvoril a ktorý dokázali udržať. Napríklad o dva roky na to prišiel veľký príbeh, ktorý medializoval dokonca New York Times, a bol to príbeh rovnakých underdogs z nórskej ligy – Bodø/Glimt – ktorý bol tímom, ktorý celý čas buď vypadával z prvej ligy, alebo postupoval do prvej ligy. A opäť to bolo tak, že veľmi tam začali pracovať s mentalitou hráčov, najali si mentálneho kouča, a oni v jeden rok ako neznámy tím vyhrali nórsku ligu a

Čo je sebasúcit a čím sa líši od ľútosti?

Ľudia vieme ľahšie prejaviť súcit druhým, ale k sebe sme tvrdí a sebakritickí. Ľutovanie je stavanie sa do role obete. Súcit je prijímanie nepríjemného pocitu a zotrvávanie s ním – neutekanie od neho preč a neprekrývanie ho inými zážitkami. Ja som sa k sebasúcitu dostala preto, že to bolo pre mňa nevyhnutné.

[00:11:04] následne aj v európskych futbalových súťažiach urobili nejaké dobré výsledky. Tých príbehov je dosť, len stačí hľadať. A ja si osobne myslím, že za väčšinou z nich, ak nie za všetkými, je, že robia niečo inak – a robia niečo s mentalitou ľudí alebo s mentalitou skupiny ako tímu. To je cesta aj aktuálne pre každý kolektívny šport.

MODERÁTORKA: Zuzka, a ty teraz žiješ témou súcitu. Môžeš nám povedať, ako to vlastne vyzerá v praxi, čo ponúkaš svetu a cieľovkám?

ZUZANA: Áno. Gro môjho záujmu smeruje k sebasúcitu, pretože my ako ľudia sme väčšinou naučení, alebo ide nám oveľa ľahšie prejavovať súcit k druhým ľuďom, ale sami k sebe sme často veľmi tvrdí, sebakritickí a jednoducho nevieme zahrnúť aj seba do toho súcitu. A častokrát si ešte mýlime súcit s ľútosťou, čo je úplný rozdiel.

ZUZANA: Ľutovanie je stavanie sa do role obete, kdežto súcit je len prijímanie nejakého nepríjemného pocitu a zotrvávanie s ním – neutekanie od neho preč, neprekrývanie ho rôznymi inými zážitkami a podobne. Zistila som aj vďaka tomu, k čomu sa ešte asi dostaneme, čo sme minulý rok prežili spolu s Maťom – vďaka tomu som sa k tomuto sebasúcitu dostala, lebo to bolo pre mňa nevyhnutné kvôli prežitiu. A zistila som, že je to veľmi funkčný nástroj. Nie je to niečo, s čím sa rodíme alebo nerodíme.

Dá sa sebasúcit naučiť?

Nie je to niečo, s čím sa rodíme alebo nerodíme – je to zručnosť, ktorú sa učíme. Keď ho dokážeme vybudovať, získame nepriestrelnú mentálnu odolnosť: prestaneme sa báť robiť chyby a vieme si udržať hranice. Priekopníčkou je Kristin Neff a téme sa venuje už vyše tisíc štúdií, takže je to podložené faktami.

ZUZANA: Je to niečo, čo sa učíme, je to tiež len nejaká zručnosť. A keď dokážeme vybudovať sebasúcit, tak získame – ja to volám – nepriestrelnú mentálnu odolnosť. Prestaneme sa báť robiť chyby, vieme si udržať svoje hranice, a má to strašne veľa benefitov, aj na motiváciu a podobne.

MODERÁTORKA: A ako pracuješ s tým súcitom? Robíš kurzy, alebo pracuješ s jednotlivcami, alebo akým spôsobom?

ZUZANA: Začala som viac-menej cez sociálne siete prezentovať tieto informácie, že vôbec niečo takéto existuje. Taká priekopníčka je Kristin Neff, ktorá napísala aj nejaké knihy, a uskutočnilo sa už aj veľa štúdií – vyše tisíc – ktoré sa venujú tejto téme. Nebolo to ešte prebádané na vedeckej úrovni, ale v dnešnej dobe už je, čiže je to aj podložené faktami, že naozaj je to veľmi účinná metóda. A ako som to prezentovala cez sociálne siete, vznikol aj nejaký záujem, obzvlášť

[00:13:45] od žien, ktoré, myslím, často majú trošku väčší problém s tým byť sebasúcitné. Tak som začala robiť nejaké workshopy pre verejnosť a má to úspech, veľmi sa nám to páči. A na individuálnej úrovni, keď ma oslovia, že by potrebovali, tak v tom momente kombinujem koučing a kvázi nejaký mentoring, ak sa to dá tak nazvať, kde im dávam nejaké know-how, ako sa ten sebasúcit buduje, a zároveň koučovacími otázkami vediem k tomu, čo vlastne chcú a čo potrebujú.

MODERÁTORKA: Takže sú nejaké postupy, ako sa človek stane súcitným voči sebe samému?

Aké sú tri piliere sebasúcitu?

Láskavosť, všímavosť a vzájomná ľudskosť. Všímavosť znamená všimnúť si bez posudzovania, ako mi práve je – veľmi často si ani nevšimneme, že trpíme. Láskavosť je tón, akým k sebe prehovárame. A vzájomná ľudskosť je uvedomenie, že som len človek a každý zažíva ťažkosti – vtedy sa prestávame izolovať.

ZUZANA: Áno. Dá sa povedať, že veľmi jednoduché. Sebasúcit obsahuje tri základné piliere.

MODERÁTORKA: Jednoduché, ale nie ľahké.

ZUZANA: Jednoduché, nie ľahko uplatniteľné. Vyžaduje si to prax a tréning ako čokoľvek, čo chceme nové do života zaviesť. A tie tri piliere sú láskavosť, všímavosť a vzájomná ľudskosť. Máme si všimnúť, ako nám je v ktorej situácii. A všímavosť znamená, že si to všimneme bez posudzovania. To je strašne dôležité – neposudzovať, či je niečo dobré alebo zlé, len aktuálny pocit: cítim sa zle, niečo ma bolí, niečo ma trápi, som smutná, nahnevaná a tak ďalej. Len si to všimnúť, zvedomiť si to, lebo nám to veľmi často uniká. My si strašne veľakrát ani nevšimneme, že trpíme, že nás ako ženy často bolí chrbát. Ja to viem z vlastnej skúsenosti, pretože mám pred niekoľkými rokmi odoperovanú platničku, a tú bolesť som častokrát prekrývala. Toto treba, tamto treba. Tú bolesť som úplne

[00:15:28] potlačila a nevnímala. Čiže často nevidíme alebo si nevšimneme, že nás niečo bolí, že nás niečo trápi. To je tá naša mentálna odpojenosť od vlastného tela. Prvá zložka je začať si všímať, čo sa v nás deje, ako to máme, čo prežívame.

MODERÁTORKA: A ešte keď si aj všimneme, tak to niekedy aj potlačíme. Lebo sú iné priority. Treba urobiť toto.

ZUZANA: Áno, presne tak. My samých seba nemáme za prioritu, ale jediný, s kým žijeme celý život od narodenia až do smrti, sme my sami. A keď nebudeme my funkční, tak je to veľký problém. No a potom je to tá láskavosť – akým tónom vlastne sami k sebe prehovárame. Lebo častokrát je to „ty krava, to si mala vedieť“ a podobne, „ja som sprostá, ja sa to nikdy nenaučím“, alebo „toto som zase zle spravila“. Tá sebakritika je veľmi často prítomná.

MODERÁTORKA: Alebo aj pocit viny.

ZUZANA: A pocit viny, áno, presne. Tých prejavov je strašne veľa, ako vieme k sebe byť neláskaví. Čiže učiť sa byť k sebe láskaví – a úplne jednoducho sa

[00:16:32] to dá tak, že si predstavíme seba v pozícii niekoho, koho máme veľmi radi, na kom nám veľmi záleží, či už je to naše dieťa, dobrá priateľka alebo podobne. Čo by sme v tej situácii povedali tomu človeku, keď to nevieme povedať sami sebe? A začať hovoriť k sebe tým tónom, robiť tie gestá a podobne. Častokrát je veľmi dôležitý dotyk – vedieť sa dotknúť seba, napríklad sa objať, chytiť si tvár alebo akýkoľvek dotyk, ktorý je nám príjemný, lebo tam sa tá chémia v tele začne úplne inak správať, začnú sa vyplavovať iné hormóny. A potom tá vzájomná ľudskosť – naozaj si uvedomiť, že my sme všetci ľudia a ja som len človek, nedokonalý človek, lebo neexistuje dokonalosť. Je to strašne veľká ilúzia. A tam nastáva to prepojenie, že sa prestávame izolovať. Že „ja trpím a všetci sa majú tak dobre, prečo je každý taký šťastný a mne je tak zle“. To je to ľutovanie sa. Ale keď si uvedomíme, že všetci sme

Ako ľuďom ide učiť sa byť k sebe súcitní?

Vravia mi, že to nie je ľahké, a súhlasím – vyžaduje si to pozornosť a je to ako akýkoľvek iný tréning. Ale keď už tú vedomosť máme, môžeme sa k nej vracať: nemôžeme vyliečiť niečo, o čom nevieme, že existuje. Dôležité je netrestať sa za to, že sme k sebe ešte stále kritickí.

[00:17:34] ľudia, že ty máš problémy v živote, ty máš problémy, ja mám problémy, proste každý človek zažíva ťažkosti, tak vtedy sa prepájame navzájom a tá bolesť stráca tú intenzitu. Všimneme si ju, ona príde a môže odísť, a nemusíme ju potláčať, aby nám niekedy neskôr nevyskočila v nejakom horšom prevedení.

MODERÁTORKA: A ako to ľuďom ide, keď ich to učíš?

ZUZANA: Vravia mi, že to nie je ľahké, čo uznávam – áno, nie je to jednoduché. Vyžaduje si to našu pozornosť a je to ako akýkoľvek iný tréning.

MODERÁTORKA: A veľa sebadisciplíny, spomenúť si na seba, nie?

ZUZANA: Áno, začať si to všímať. Ale už keď to vieme, keď máme tú vedomosť, tak sa k tomu môžeme vracať, lebo najhoršie je, že nemôžeme vyliečiť niečo, o čom nevieme, že existuje. Ak už vieme, že niečo existuje, tak máme tú šancu. A áno, ja viem, nie každý chce prevziať tú zodpovednosť.

ZUZANA: Ale o tomto to je. Ak prevezmeme zodpovednosť, tak máme možnosť s tým niečo urobiť, urobiť nejakú zmenu – a je to, samozrejme, postupný proces.

MODERÁTORKA: Čiže ty ich vlastne učíš vytvárať si nové subjektívne skúsenosti, ktoré si oni ukladajú ako nejaké spomienky, a môžu si spomenúť, že takto sa môžem k sebe správať.

ZUZANA: Áno, presne tak. Oni mi často povedia, že „ja som v tej chvíli nevedela inak zareagovať“. A to je v poriadku, aj to je tá ľudskosť – v tej chvíli si to nevedela. A ide o to, netrestať sa za to, že sme k sebe ešte kritickí. To je časté: „a zase som sa na seba nahnevala“, že ešte aj za to sa kritizujeme, že sa kritizujeme. To je strašný paradox. Stačí, keď si niečo uvedomíme, aj keď sa to už stalo – nevadí, uvedomím si to potom. A čím viackrát sa mi to stane, čím viac sa to začne opakovať, že si to uvedomím aj potom, ako sa nejaká vec udiala, tak aj to je ten tréning. A potom sa nám ten čas bude skracovať: už to nebude dva dni po niečom nepríjemnom, ale už to bude len deň po,

[00:19:41] potom to bude v ten deň, potom to bude po hodine, až dôjdeme do toho bodu, že si to uvedomím tu a teraz. Na to, aby sme niečo v živote menili, nám nestačí vedomosť. Taký citát som minule čítala: urobila si to najlepšie nie tak, ako si mala vedomosti, ale ako bol tvoj nervový systém schopný to spraviť. A to je veľký rozdiel, lebo vedomosti môžeme mať, ale druhá vec je, čo máme vnútorne vžité a integrované. Čiže áno, najprv sa naučíme, ako funguje súcit a sebasúcit, ale druhá vec je postupne to zažívať a integrovať.

MODERÁTORKA: Máš spätné väzby od ľudí?

ZUZANA: Postupne, ako to trénujú, je im to ľahšie. Prináša im to oveľa väčší kus slobody.

MARTIN: Podľa mňa aj to, že my prinášame cez náš príbeh to, že aj my sme len ľudia, aj my sme zraniteľní, aj my prežívame rôzne ťažkosti. Obidvaja veľmi badáme na druhých ľuďoch, že sú potom oveľa viac otvorení, že sa začíname viac správať autenticky.

ZUZANA: Aj to je pridaná hodnota toho sebasúcitu – že sa nemusíme stále držať v tom napätí, ako vyzerám, čo všetko viem, aby som si udržala tú fasádu. A čím viac to povoľujeme, že sme ľudskí, omylní, nedokonalí, tak aj tí druhí ľudia sa pri nás tak cítia a začínajú sa nám viac otvárať, prinášať to, že aj oni sú zraniteľní. Takže toto je tiež veľmi veľká pridaná hodnota.

MODERÁTORKA: A ty si viackrát spomenula aj váš príbeh. Aj sme sa pýtali, či sa môžeme opýtať na to. Povedali ste, že

Ako sa u Martina prejavila úzkostná porucha?

Na prelome februára a marca som sa – ako to zvyknem hovoriť – zbláznil. Išlo o úzkostnú poruchu: časté nekontrolovateľné návaly úzkostných atakov počas dňa, niekedy až dvanásť za deň. Racionalita vtedy prestáva fungovať. Nič ťažšie som v živote neprežil, aj keď dnes sa na to už pozerám s humorom.

[00:21:30] ste s tým v poriadku, a veľmi odvážne o tom hovoríte aj na sociálnych sieťach. Toto možno ľudí bude aj hodne zaujímať, pretože dodnes je to ešte tabu téma a stále sa dejú mýty, že prejaviť zraniteľnosť alebo nejakú úzkosť je prejav slabosti. Aký máte vy ten príbeh, ak sa môžete podeliť?

MARTIN: Začnem ja, lebo potom je zaujímavý pohľad toho, kto pri mne stál. V podstate tu ide o mňa. Niekedy na prelome februára a marca minulého roku – poviem to tak, ako to zvyknem hovoriť – som sa zbláznil. A keď to pred niekým poviem, tak ostane a nevie, ako má reagovať. Ja to, samozrejme, zľahčujem, lebo už som to prežil. V danom období to bolo veľmi, veľmi ťažké. Nič ťažšie som v živote neprežil ako to, čo som prežil.

MARTIN: Dnes sa na to už pozerám s humorom, aj vtedy som to svojím spôsobom, keď sa dalo, trochu zľahčoval. Išlo o úzkostnú poruchu, aby som to presne charakterizoval – to „zbláznenie“ je vlastne nejaká neuróza alebo takáto porucha. Ak niekto nevie, čo je úzkostná porucha: sú to časté nekontrolovateľné návaly úzkostných atakov počas dňa. To znamená, že niečo mi je, niečo sa mi môže stať. Racionalita vtedy prestáva fungovať. Vtedy vám partner alebo ktokoľvek môže hovoriť: „Nie, ale ty nemôžeš mať mozgovú porážku, lebo keby si mal mozgovú porážku, na tom CT by to videli.“ Aha, jasné, jasné, máš pravdu. A za chvíľu je to tam znova. Ten váš systém je dajme tomu tak preťažený. Tých dôvodov, samozrejme, môže byť viacero.

MARTIN: Prečo sa to aktivuje do poruchy? Stratíte kontrolu nad tými úzkosťami. Lebo úzkosti má v podstate takmer každý človek, alebo keď to zjednodušíme, má ich každý človek. Úzkosť, ako ju vnímam ja – a nielen ja – je jednoducho povedané nejaký výstražný signál. Niečo sa ti v tele deje, niečo sa deje v organizme, niečo nás ohrozuje. A to je v poriadku, tak to má byť – keď ju vnímame, keď ju vieme identifikovať, vyhodnotiť a nejakým spôsobom zareagovať. Lenže my ľudia si, samozrejme, všetko komplikujeme naším myslením. Čiže úzkosti mávame počas dňa aj bez toho, aby sme vedeli, že sú to úzkosti. V mojom prípade som ich mával celý život a myslel som si, že je to len nejaký strach. Vedia sa z toho robiť rôzne špirály myšlienok. Až to raz môže prepuknúť tak, že – ako sa vraví – uletí dekel a jednoducho už neviete, kde je sever. To sa dialo mne. Zrazu som začal mať panický strach – podobné ako panická porucha, preto poviem „panický“, ale je to trošku iné – že zomieram alebo

[00:24:22] som chorý na nejaké veci. Možno práve preto, že som mesiac a pol predtým prekonal svoju prvú operáciu, kde som bol aj prvýkrát v anestéze. Mal som ešte aj nejaké iné problémy dajme tomu pol roka predtým – zistil som, že som alergický na osu, začínal mi anafylaktický šok po uštipnutí, musela prísť záchranka. Takže to spolu s celkovou preťaženosťou, ktorú som mal dlhé roky, keď som absolútne zanedbával sám seba. Jednak nielen svoju mentálnu stránku, ale v prvom rade svoje telo, pretože takisto naša spoločnosť, západná spoločnosť, je veľmi odpojená, disociovaná od vlastného tela, od prežívania. A toto som sa musel prvé týždne po tom, ako som sa začal liečiť... lebo som sa začal liečiť viacerými metódami naraz. Povedal som si, že všetko, čo je dostupné, čo viem obsiahnuť a čo dokážem spraviť, musím robiť. Ja som si myslel, že sa z toho dostanem za týždeň. Lebo keď som sa už zbláznil, tak riadne.

Čoho sa v úzkostiach bál a ako to zasiahlo jeho prácu?

Bál som sa o svoje zdravie. Ako pravý úzkostlivý človek som všetko čítal na Googli a netušil som, koľko autoimunitných ochorení existuje. Ôsmeho marca som ešte rozdával kolegyniam kvetinky a už som bol ako v bubline – tomu sa vraví depersonalizácia. V ten deň som išiel domov, lebo som vedel, že to nezvládam.

MODERÁTORKA: A obsahom tých úzkostí bolo, že si sa bál o svoje zdravie?

MARTIN: O zdravie, v prvom rade o seba. Sú to choroby, ktoré človek môže mať – a ako pravý úzkostlivý človek som všetko začal čítať na Googli. Ani som netušil, koľko rôznych autoimunitných ochorení a svalových dystrofií existuje. A zrazu: aj toto môžem mať. Dnes sa mi z toho ľahko smeje, ale vždy som prišiel za Zuzkou: „Prosím ťa, nemyslíš, že by som mal aj tú sklerózu multiplex?“ Lebo som čítal a čítal. Našťastie to u nás netrvalo dlho, trvalo to niekoľko týždňov, možno dva týždne, že som tie ataky dostával, potom zase chvíľu bol pokoj a potom zase prišiel. Ja som ich možno aj dvanásť dostal za deň, čo je strašne veľa.

MODERÁTORKA: A pracoval si vtedy?

MARTIN: Pracoval. Keď prišli tie prvé dni – 8.

[00:26:22] marca si pamätám, že som ešte rozdával vo vedení mesta kvetinky kolegyniam a už som to mal úplne zahmlené, bol som ako v nejakej bubline, tomu sa vraví depersonalizácia. V ten deň som išiel domov, lebo som už vedel, že toto nezvládam, že nezvládam byť v práci. Nemôžem fungovať s ľuďmi, musím sa izolovať. Lebo už to prepuklo. A ďalšiu veľmi silnú úzkosť, ktorú som mal – tiež to možno trvalo týždeň, dva – prichádzali úzkosti, že sa zabijem, že si niečo spravím, že ma to ako keby zomelie. Tak ako som videl rôzne veci v médiách, že sa niekto postaví na rímsu a hodí sa dolu. A predstavoval som si, čo bude robiť moja rodina, moja žena, moje malé dve dcéry a tak ďalej. Čiže všetko sú to abstraktné veci.

MARTIN: Poviem to vulgarizovane: bullshity, ktoré mi jednoducho prerástli cez hlavu a diali sa v mojej hlave. Len nič z toho vlastne nie je realita. To už dnes viem, samozrejme, vtedy som to nevedel. Lebo úzkosť vzniká z toho, čo sa môže stať – z budúcnosti. Tým sa vlastne líši úzkosť od strachov a rôznych stresov. Nemal som strach, dajme tomu, že stratím prácu a čo bude potom, nejaké finančné záležitosti. Ja som mal strach o seba a jedine o to, že keď ja nebudem alebo sa zo mňa stane doživotný invalid „na hlavu“ v úvodzovkách, čo budú robiť oni. A že prídeme o dom a tak ďalej. Tie špirály sa už potom vytvárajú a jednoducho na to nie je kontrola – stratíte kontrolu. Potom som prestal spávať, dajme tomu za dve noci som naspal tri hodiny. Jednoducho sa mi nedalo spať, neustále ma to budilo v noci. Našťastie Zuzka bola pri mne a hneď to identifikovala, lebo máme

Ako vyzerala jeho liečba a čo mu pomohlo?

Liečil som sa viacerými metódami naraz: antidepresíva od psychiatrie, tradičná čínska medicína, čchi-kung, meditácie, relaxácie. Bol som na PN-ke a niekoľko hodín denne som venoval sebe. S terapeutkou sme identifikovali moju pôrodnú traumu, o ktorej som netušil. Celé mi to dozrelo za mesiac, päť týždňov.

[00:28:13] v okolí priateľku, ktorá má už dlho problém s panickou poruchou. Takže mi povedala: „Ty to máš ako ona, vyzerá to, že to máš.“ A ja: „To neexistuje.“ Ale, samozrejme, postupne som zisťoval aj ja, že tie prejavy sú. A zhodou okolností – fakt mám v živote šťastie na ľudí okolo mňa, nielen na svoju manželku, ktorá je moje najväčšie šťastie, a nehovorím to preto, že to ide teraz na kameru – dokázal som si nejakým spôsobom vybaviť, alebo ma zobrala pani primárka z psychiatrickej nemocnice v Kremnici pomerne rýchlo.

MARTIN: Nemusel som čakať mesiac, bol som aj akútny prípad. Ale najprv mi na dispečingu povedali, že ak by som chcel rýchlo, tak si musím zavolať záchranku. Nejakým spôsobom mi ale dala ten termín, neviem, či to bolo za týždeň alebo tak. A zhodou okolností som sa dostal – neviem povedať, či k najlepšej, ale fakt k legende tradičnej čínskej medicíny na Slovensku, ktorá už ani neberie pacientov: je vo Zvolene, pani Monika Kampošová. Bolo to dokonca v jeden deň. Najprv som bol na diagnostike na tradičnú čínsku medicínu a stadiaľ som išiel rovno na psychiatriu.

MARTIN: Dostal som liečebný postup, fytoterapiu a rôzne ďalšie huby a tak ďalej z tradičnej čínskej medicíny, a zároveň som dostal antidepresíva aj s Xanaxom, aby som to vedel prežiť.

MODERÁTORKA: A huby si dostal aké? Nie halucinogénne?

MARTIN: Bohužiaľ nie. Bohužiaľ nie – lebo dnes už viem, aj vďaka ďalšej edukácii, že napríklad halucinogénnymi hubami alebo týmito látkami, samozrejme za asistencie odborníka, sa dá veľmi dobre liečiť aj úzkostná porucha, depresia a tak ďalej. To je ďalšia širšia téma. Medzičasom, ako som sa liečil, som taký, že keď už niečo robím, tak potom chcem o tom vedieť takmer všetko, čo sa dá.

MARTIN: Takže som začal študovať, prečítal som asi všetky relevantné knihy, ktoré vyšli v slovenčine a v češtine, hlavne čo sa týka traumy, psychoterapie alebo tých moderných postupov psychoterapie, aby som to pochopil. Mňa už nezaujímalo to, čo robiť, keď dostanem úzkosti, ale čo je za tým. Hľadať príčinu, prečo vlastne tie úzkosti sú. A tak som sa jednak samovzdelával, jednak som stretol skvelú terapeutku. Že je terapeutka na tento model, som zistil až vtedy, ale poznám ju možno dvadsať rokov – viac-menej len cez internet, lebo ona je z Bratislavy, aktuálne už žije v Banskej Štiavnici, a už medzičasom, samozrejme, aj osobne. To bola tiež zhoda okolností, že začala pracovať s našou dcérou a následne pár týždňov na to sa mi stalo toto, takže som sa stal aj ja jej klientom. A tam som začal robiť viacero druhov terapií, kraniosakrálnu terapiu, ktorá viac-menej pracuje s telom. Vďaka nej sme identifikovali moju traumu,

[00:31:15] pôrodnú traumu, o ktorej som ani netušil, a potom ešte nejaké ďalšie traumatické udalosti z môjho detstva, kde vznikli tie úzkosti – a následne sme na tom mohli začať pracovať. Pre mňa sa otvoril úplne nový vesmír sebaspoznávania. Okrem toho študujem tibetskú psychológiu, respektíve tibetský budhizmus, aj ho praktizujem – teda meditácie, najmä meditáciu jednobodovej pozornosti – a prehodnocujem aj cez tento filter svoj život. A zrazu sa to tak spojilo, lebo keď to začnete študovať, je tam strašne veľa spojitostí toho, čo má moderná psychoterapia, s tým sebapoznávaním a s tým, ako sa dá dotknúť svojho skutočného ja. A ten budhizmus vám potom povie, že skutočné ja neexistuje, ale to teraz nie je dôležité – je to strašne podobné a mne to začalo dávať zmysel, prepájalo sa mi to. A ten posledný rok je taký... teraz, ako to natáčame v máji, je to rok od toho, ako mi už bolo dobre, lebo zabrali mi aj antidepresíva, aj

[00:32:19] tradičná čínska medicína, čchi-kung, ktorý som každý deň cvičil, meditácie, ktoré som robil, relaxácie na telo. Ja som niekoľko hodín denne venoval sebe, lebo som bol na PN-ke. Povedal som si: ja sa musím vyliečiť za každú cenu, lebo je to aj moja úloha – a zároveň som aj chcel. Čiže mne to celé dozrelo za mesiac, päť týždňov, a začal som sa zase cítiť až extrémne dobre, lebo tam prišiel taký výkyv. A odvtedy sa starám o seba. Snažím sa stravovať podľa tradičnej čínskej medicíny, respektíve dietetiky. Nie je to už úplne stopercentné, ale princípy sa snažím dodržiavať. Pravidelne medituje. Mám oveľa intenzívnejší kontakt s vlastným telom, ako som ho mával kedykoľvek predtým. Respektíve predtým som ho možno nemával – lebo keď hovorila Zuzka tie veci o sebasúcite, tak mnoho vecí ako keby hovorila o mne.

MODERÁTORKA: A ako tebe pomohla podpora Zuzky? Zuzka, ako si to ty zvládala s

Ako to prežívala Zuzana ako partnerka?

Všetku pozornosť som venovala jemu a bola som pri ňom – počúvať a byť prítomná je z koučingu neoceniteľný tréning. A potom, keď sa už jemu polepšilo, zosypala som sa ja. Veľa matiek to pozná: keď sú deti choré, ideme a všetko zvládneme, a potom všetci vyzdravejú a na mamu to doľahne.

[00:33:22] Maťom?

ZUZANA: Ja som tiež zo začiatku nevedela úplne, čo nás čaká. Síce tú priateľku, ktorú spomínal, na základe ktorej som vedela, čo sa jemu deje – povedala som mu, že ty hovoríš cez tvoje ústa presne tie isté slová, ktoré ona používa. Čiže vtedy som si to spojila, že toto bude úzkosť, že prežíva úzkosti. Lenže toto bola šialená fáza, čo mal on. Ona to má dlhodobo a nie tak akútne, lebo u neho sa to úplne... vravím, že sa zosypal ako domček z karát. On mi stále vravel: „Ja som sa zbláznil, ja som sa zbláznil, ja sa už z toho nikdy nedostanem.“ A ja som to stále brala tak, že moja viera, že všetko dobre dopadne, ma držala. Všetci mi hovorili: „Ale dávaj si pozor na seba, staraj sa o seba, lebo toto je beh na dlhé trate.“ Len ja som si to tiež nevedela predstaviť v tom danom momente, keď to začalo. Čiže všetku moju pozornosť, všetko som venovala jemu a bola som pri ňom. Počúvala som – to je napríklad z koučingu neoceniteľný tréning, byť v prítomnosti a počúvať, dať priestor.

ZUZANA: Takže myslím, že bolo dôležité byť prítomná. A potom, ako prechádzal cez tie terapie, keď už bolo lepšie, tak sa to zasypalo na mňa. Čo tiež veľa žien, veľa matiek veľmi dobre pozná: keď sú deti choré, tak ideme, ideme, ideme, všetko zvládneme, a potom zrazu všetci vyzdravejú a na mamu to doľahne.

MODERÁTORKA: Áno, presne, a vtedy sa zložíme.

ZUZANA: To na mňa strašne doľahlo presne vtedy, keď sa už mal dobre. Lebo ja som nejakým spôsobom držala našu rodinu nad vodou, aby deti cítili bezpečie, aby sme nejako zachovali fungovanie, aby som to držala pohromade. A potom, keď sa už začalo Maťovi lepšie, vtedy som sa ja zosypala. Začala som aj ja chodiť na terapie. A v tom čase – veď aj zmyslom terapie ako takej je budovanie sebasúcitu.

ZUZANA: Len sa to tam tak explicitne nehovorí, nerozpráva sa o tom, že teraz robíme toto a takou metódou, ale tiež je to na tom princípe: byť k sebe súcitný. A do

[00:35:19] toho mi presne zapadlo to, že som absolvovala taký workshop presne od tej Kristin Neff, kde som cez praktické cvičenia riešila sebasúcit. A cez tie dotyky – presne si spomínam, že keď som si chytila tvár do rúk tak, ako to robím mojim deťom, tak sa mi uvoľnila neskutočná energia. Ja som si vtedy prvýkrát uvedomila, že to mám fakt ťažké. Lebo aj keď som chodila na tie terapie, tá terapeutka mi stále vravela, že to je veľmi preťažujúce, čo ty zažívaš. A ja: „Nie, veď to je normálne, to je život, však nie som žiadna padavka, ja to znesiem.“ A stále a stále na každej terapii sme sa k tomu vracali, že to je preťažujúce. Ja som to stále popierala, že to nie je také zlé. A vtedy prvýkrát, keď sa mi cez ten dotyk tak uvoľnilo, som si priznala, že

[00:36:21] aj ja to mám ťažké – že nielen on to má ťažké, ale aké je to strašne ťažké aj pre mňa. Prvýkrát som si to precítila, strašne som sa vyplakala. A naozaj, čo to prinieslo, bola obrovská chuť a motivácia pozdvihnúť sa hore. Vôbec ma to nenechalo v tých emóciách dole, že ja to mám ťažké, že sa ľutujem, že ja som tá chuderka, ktorá s tým trpí. Práve naopak, neskutočne mi to dodalo energiu: idem ďalej, je to dobré, ja to zvládnem. Čiže ten súcit so sebou vtedy veľmi pomohol.

MODERÁTORKA: Čiže Zuzka ťa počúvala, bola pri tebe prítomná – to bol v podstate pilier – dala validáciu tvojmu prežívaniu.

MARTIN: Tak, to bol základný pilier. Na rovinu vám poviem: neviem si predstaviť, aké to musí mať človek, ktorý sa ocitne v podobnej situácii a nemá po boku takého partnera, akého mám vďaka Bohu ja. Alebo má partnera, ktorý mu naopak dáva úplne inú spätnú väzbu, ešte ho za to

[00:37:25] nejakým spôsobom zhadzuje: „Sprav so sebou niečo“ alebo „daj si nejaké lieky“. Ona mi v prvom rade vždy dala najavo, že so mnou súcití. Vždy dala najavo, že rozumie tomu, ako sa cítim, aj keď to nevie, lebo to neprežila – to môže vedieť fakt len ten, kto niečo také prežil. A zároveň, keď vedela, že to potrebujem – lebo ja som zároveň aj potreboval vedieť, že dajme tomu nemám tú chorobu, alebo že to bude dobré, že neostanem v takomto stave celý život – bola skvelá. Za to jej, samozrejme, budem vďačný celý život. Ale my to máme medzi sebou vysporiadané tak, že takto to má byť, že si to navzájom dávame. Myslím si, že to tak má byť pre každého, kto žije v nejakom zväzku, či je to manželstvo alebo sú pár. Lebo už sme takmer ako keby jedno, ten jin-jang, takže sa musíme navzájom o seba starať. Ale tá vďačnosť k tomu, samozrejme, patrí a

Prečo sa rozhodol hovoriť o tom verejne?

Žijem v malom meste, kde ma každý pozná, tak či tak nejaké reči budú – šírilo sa, že mám rakovinu, lebo som schudol. Povedal som si, že bude uvoľňujúcejšie povedať, čo mi vlastne je. A keď sa aspoň pár ľudí inšpiruje, že treba konať – úzkostná porucha aj depresia sa dajú vyliečiť.

[00:38:28] budem jej vďačný celý život, lebo to bol základný pilier. Bez nej by som to zvládol možno úplne inak, nejako by som to zvládol – trvalo by to dlhšie a možno aj s nejakými inými následkami. Ja žijem v malom meste. Žijem tam a v podstate každý ma tam pozná, pretože sa roky objavujem niekde v televízii ako hovorca, predtým ako novinár. Ľudia ma poznajú, som vo vedení mesta. Niektorí ma majú radi, niektorí ma nemajú radi. Niektorí by sa potešili, že sa mi niečo takéto deje, niektorí nie. Čiže ja som si od začiatku povedal, že tak či tak nejaké reči budú.

MODERÁTORKA: Tri mesiace sa stratí odvšadiaľ, je na PN-ke.

MARTIN: Áno, reči už išli, že mám rakovinu, lebo som zároveň aj schudol.

MARTIN: Schudol som kvôli strave z tradičnej čínskej medicíny 10 kg za mesiac aj niečo. Odporúčam to všetkým. Samozrejme, väčšiu časť som už za ten rok nabral, ale to je o inom. Tak som si povedal: po prvé, bude to uvoľňujúcejšie, keď poviem, čo mi vlastne je. A na druhej strane som si počas toho uvedomil – neviem, ako vám to mám povedať – niečo o skutočnom utrpení tým, že som ho prežil. Ja som do tohto momentu v skutočnosti nikdy nič ťažké neprežil. Uvedomil som si, aký som mal vždy ľahký život. A súvisí to aj s tou tibetskou psychológiou, lebo tam vlastne trénujeme súcit, to je jeden zo základov. Súcit k ľuďom, nie ľútosť – ale cítiť, že všetci trpia. Všetci trpíme. Ide len o mieru utrpenia. Pre niekoho je rovnaké utrpenie trieska pod nechtom ako pre niekoho ťažká pokročilá rakovina. Aj keď to znie veľmi sprosto, čo som povedal – ten, kto je úplne v pohode, sa zaoberá drobnosťami, ktoré ho štvú tak, ako niekoho, kto musí riešiť

[00:40:08] vlastný život. Ale všetci trpíme. A vtedy som si to tak naplno uvedomil cez svoje utrpenie. Tak som si povedal, že ja chcem o tom hovoriť, ja chcem o tom písať – lebo keď sa len niekoľko ľudí inšpiruje, že treba konať, že sa to dá, že úzkostná porucha, panická porucha, depresie, všetky sa dajú vyliečiť. Dnes viem, že sa dajú vyliečiť aj bez liekov. Napriek tomu sa snažím pomaly robiť tú osvetu, aby sa ľudia nebáli ani antidepresív. Sú to ľahké antidepresíva, mám to, samozrejme, vysvetlené od odborníkov, načítané – ktoré sa nemetabolizujú cez pečeň, ktoré nezanechávajú žiadne zdravotné stopy. Nie som odborník, ale možno poviem, že lieky proti bolesti, ktoré jeme častejšie, majú väčší dopad na náš organizmus ako tie antidepresíva.

MODERÁTORKA: A je super zároveň, keď niekto prejaví vôľu a má mechanizmy, že to ide zvládnuť aj bez nich.

MARTIN: Poznám ľudí, ktorí sa z toho dostali bez nich. Antidepresíva spôsobia to, že vám ako keby vyrovnajú hladinu serotonínu, neurotransmitera, ktorý je základom toho, ako sa cítime – ten „hormón šťastia“, ako sa tomu vraví. Zvýši sa alebo ostáva viac v tele, a tým pádom sa možno dostaneme z tých zlých stavov, posilní sa vôľový systém a človek má viac sily konať.

ZUZANA: Áno. A zároveň si ho vie ale sám vytvoriť, keď začne viac makať, dáva si do tela – niekto viac posilňuje, behá, cvičí jógu, začne sa zdravšie stravovať, začne si robiť čas na seba a svoje veci. A treba vydržať nejaké týždne. Začne meditovať, výborná vec.

MARTIN: Treba vydržať týždeň alebo niekoľko mesiacov a ten serotonín sa postupne zvýši. Píšu o tom ľudia ako Bessel van der Kolk a podobní autori, ktorí sa dajú kúpiť už aj v slovenských alebo českých prekladoch. Takže

[00:41:59] tie informácie tu sú. Sú skvelé podcasty na Slovensku o duševnom zdraví, ktoré som si vypočul všetky niekoľkokrát. Takto som sa zedukoval a povedal som si, že toto chcem hovoriť aj druhým ľuďom, minimálne v tom mojom okolí, kde fungujem, lebo ma tam poznajú. Je mi jedno, koľkí ma za to budú hejtovať alebo si z toho robiť srandu. Viem, že sa nájde aspoň malá skupinka ľudí, ktorým to teoreticky môže pomôcť.

MODERÁTORKA: A čo to tebe dalo, že si sa takto odvážil vystaviť?

MARTIN: Bola to súčasť aj môjho terapeutického procesu, tej terapie, ktorú som hneď začal, keď mi bolo veľmi zle. Dostal som sa do štádia, že sú veci, ktoré chcem prekonať – ale už nie tak ako zo začiatku, že zbaviť sa úzkosti, zbaviť sa tohto, ale jednoducho vedieť, že som taký. Vždy mi vadilo... nejakú fasádu som si, samozrejme, budoval, aj dodnes ju ešte mám, už možno nie je taká. Čiže masku, ako ma majú vnímať ľudia. A jasné, že mi vadilo, ako ma hodnotia druhí, čo mi hovoria, keď niekto napíše sprostý komentár a tak

[00:43:03] ďalej. A toto bola súčasť toho, čo som si povedal: ak zvládnem toto, že poviem všetko o sebe, úplne veci, za ktoré sa iní ľudia hanbia, a že si zo mňa budú robiť srandu, že som blázon alebo že som jedol lieky alebo že som bol na nejakých antidepresívach – pričom oni ani nevedia, čo sú to tie lieky. Tak je to aj súčasť toho môjho očistného procesu, že si na to nie že zvyknem, ale prestane ma to zaujímať. A skutočne ma to prestalo zaujímať. Potreboval som si niečo takéto vyskúšať a mňa to veľmi osobnostne posunulo ďalej. Toto mi pomohlo, že som našiel tú silu a odvahu to pustiť von. A čo mne to prinieslo? Ešte druhú vec chcem povedať: tú neskutočnú spätnú väzbu, ktorú som ani nečakal. Ani nie že lajky – lajky boli, aj to sa mi, samozrejme, páčilo, som normálny človek, keď ľudia lajkujú, vyjadria vám podporu, dobre vám to padne. Ale mňa začali zastavovať cudzí ľudia a začali sa mi zverovať s týmito vecami. Začali mi písať. Spoznal som ľudí vo svojom okolí,

[00:44:06] ktorých poznám dlhé roky, a ani vo sne by mi nenapadlo, že majú takéto problémy, takéto utrpenie. Tým, že som sa ja obnažil, zrazu mnohí ľudia nemali problém obnažiť sa predo mnou s tým, že „prosím ťa, nikto to o mne nevie“. Dokonca som mal aj takých, že „ani rodina to o mne nevie“. A ja, samozrejme, nikomu nepoviem, že niečo také povedal, lebo je to jeho intímna záležitosť. A možno tá dôvera bola preto, že ja s tým nemám problém hovoriť. A pýtali si odo mňa rady.

Kedy pomôže terapia a kedy koučing?

V prvej fáze, keď je človeku zle a dostane úzkostnú poruchu, koučing ani neskúšať – tam sa ako kouč nemáte čoho chytiť. Ale potom, keď už je človek oddýchnutý a rieši, čo ďalej so svojím životom, tam sa rada kouča veľmi dobre zíde. Terapia a koučing sa vedia v určitej fáze aj prelínať.

MARTIN: No tak to, čo viem. Ja, samozrejme, nie som nejaký terapeut ani odborník, nemôžem im povedať, ako to je – ale hovorím im to, čo som prežil, čo si myslím, lebo som to našiel v tých knihách. Nech si ich prečítajú: Peter Levine, dajme tomu, alebo van der Kolk, Gábor Maté. To sú vlastne všetky tie odborné súčasné moderné trendy v psychoterapii. Alebo nájdite si dobrého terapeuta. Terapia je cesta. To je skutočne cesta, ako sa oslobodiť mentálne, pokiaľ máte problémy. Dobrá terapia. V prvej fáze, keď je človeku zle, keď dostane napríklad takúto úzkostnú poruchu, tam koučing ani neskúšať, lebo tam sa nemôžete chytiť ako kouč. Ale už potom, keď riešime také veci, ako ďalej – napríklad už som v pohode, už som oddýchnutý na nejakej PN-ke a čo teraz ďalej so svojím životom – tam sa rada kouča môže veľmi dobre zísť. Mám sa vrátiť do roboty, idem rozbiehať niečo, idem hneď do rizika alebo idem oddychovať?

MODERÁTORKA: Keď máš aktívny prefrontálny kortex, tak vtedy sa obrátiš na kouča. Vtedy už sa dá aj pýtať.

ZUZANA: A ja tým, že aj ja chodím na terapie stále pravidelne, musím povedať, že aj v

[00:45:49] rámci terapie sa používajú koučovacie otázky. Čiže ono sa to vie aj prelínať v určitej fáze. Podľa mňa je veľmi dobré, ak človek, ktorý prekonal nejakú traumu a doľahne to naňho – lebo ono sa to spustí niekedy, keď je príliš veľká záťaž – tak je fajn, keď sa to kombinuje: terapia a potom nastupuje koučing, už na takéto zameranie sa na kroky, ciele a ako postupovať.

MODERÁTORKA: Ja by som sa ešte vrátila k tomu: keď mal niekto nejakú hejtovaciu poznámku, ako si s tým pracoval, ako si to spracovával? Čítal si ich alebo si ich nečítal?

MARTIN: Aj dodnes ich čítam, keď na niečo také narazím. Prečítam si to práve preto, že je to súčasť mojej cesty – lebo pre mňa je cieľom už cesta. Nemám už ciele zbaviť sa úzkosti, zbaviť sa poruchy a tak ďalej, čo bolo. Ja som na nejakej ceste. Ja

[00:46:52] som sa z tých najhorších vecí dávno dostal a zároveň to sebapoznávanie smeruje niekam, kam by som sa rád dostal – a ja ešte ani neviem kde. Tak po tej ceste idem. A práve to, že takéto veci, hejt alebo nejaké ohováranie od druhých, mi v minulosti spôsobovalo... vlastne som ani nevedel, že sú z toho úzkosti. To boli úzkosti: čo si o mne druhí budú myslieť, ako mi kazia meno a tak ďalej. Teraz je to oveľa slabšie a ono to najprv začne pracovať v tele. Presne viem, ako ide tá energia, ja ju pozorujem a viem, že je to otázka minút, maximálne hodín – už to netrvá do druhého dňa, kedy to odíde. Sú to v podstate myšlienky, ktoré sa dlhšie zdržia a práve preto vyvolajú pocit, emóciu. A tá emócia je tiež podobne ako myšlienka dočasná, prchavá, pretože všetko, čo sa deje v našom bytí, je len dočasné a prchavé. A keď je téma silná, že opäť idem do

[00:47:55] špirály myšlienok, tak viem, že už je to tá špirála, a viem, že to odíde. To je veľmi silná zbraň. Zbraň, ktorú som sa naučil. A preto som osobne presvedčený, že mne sa už nemôže vrátiť úzkostná porucha. Aj keď, samozrejme, o budúcnosti nikdy nehovor nikdy. Ale práve preto, že už viem, čo sa deje vo mne, v mojom tele a v mojom prežívaní. Takže to pozorujem a dávam si čas na to, aby to odišlo. Viem, že to odíde, a zároveň to trénujem tým, že moje meditácie sú o tomto – o tom, že privádzam všetko len k dychu, nádych, výdych. Lebo jediné, čo reálne existuje, o čom som presvedčený, je to, že dýcham. A to ostatné sú len myšlienky. A tie myšlienky nechám plávať. To trénujem v meditáciách: nech trvá hodinu, tak hodinu privádzam svoju myseľ len k tomu svojmu dychu, k jednému bodu, a koncentrujem sa na ten bod.

MODERÁTORKA: Ľudia si aj také mýty myslia, že kouči a terapeuti sa nehnevajú, sú dokonalí, majú všetko vysporiadané a

[00:48:59] nemajú problém.

MARTIN: Túto ilúziu som mal aj ja istý čas o mojej terapeutke, pretože som tam zo začiatku prichádzal aj niekoľkokrát do týždňa. Celý zle. A ona bola taká fantastická, vždy kamenná tvár, budovala to bezpečie medzi nami. Až potom, keď sa vybudovalo, sa otvárala. Možno to nie je profesionálne, ale my sme priatelia, boli sme priatelia aj predtým. Takže som ju zrazu začal ešte viac poznávať a spoznal som, že je to normálny človek – že okrem toho, že je pre mňa dokonalá aj so svojimi pocitmi, zrazu zisťujem, že ona má aj iné pocity, ona má aj problémy, má veľké problémy. Ako každý človek máme veľké problémy. Tak som zrazu zistil, že áno, aj terapeuti sú rovnakí ľudia. Dokonca musia chodiť na terapiu.

ZUZANA: Oni aj musia chodiť na terapie, aby sa udržali.

MARTIN: Ale to, čo oni pre nás, keď ich potrebujeme, pre klientov robia, je, že vytvárajú ten pocit bezpečia a to, že „som tu pre teba“. Takže to je tiež dôležité pre všetkých ľudí, ktorí napríklad stretávajú vás, že ste skvelé koučky, že ste hviezdy – ale takisto ste

[00:50:04] v prvom rade ľudia, ľudia, ktorí majú rovnaké problémy. Ako to aj Zuzka povedala a ja som to už spomenul: čo nás jediné spája, čo je na sto percent isté – všetci sme rovnakí preto, lebo pociťujeme utrpenie. Máme problémy a tie problémy sú väčšinou v našej hlave. Všetkým ľuďom, ktorí majú s tým problém: edukujte sa. To je cesta k tomu, aby ste spoznali seba cez informácie, ktoré tu sú. Mne to napríklad dobre robí knihami alebo aj počúvaním podcastov.

MARTIN: Niekto má možno iné formy poznávania, ale treba zistiť, čo sa vo mne deje – a potom môžem s tým začať skutočne niečo robiť.

MODERÁTORKA: Keby si mal poslucháčom odporučiť nejaké knihy aj v tomto kontexte, čo tu zaznelo – knihu a autora – ktoré by to boli?

MARTIN: Pokiaľ sa ľudia chcú zoznámiť, určite by som odporúčal nejaké knihy od Gábora Matého. Veľmi populárna je teraz jeho najnovšia kniha Mýtus normálnosti. Fantastická kniha, tam je všetko, dalo by sa povedať. A pre ľudí, ktorí majú trošku aj viac odvahy, nech si prečítajú prelomovú knihu Keď telo povie nie. Ak ste ju niekedy čítali: za všetkým, s čím sa borí v súčasnosti naša spoločnosť, akými rakovinovými, autoimunitnými a podobnými civilizačnými ochoreniami, je vlastne trauma a s ňou spojené veci, ktoré v našom

[00:51:41] vnútri, v našej psychike rastú a potom vedia ovplyvniť telo tak, že sa začne správať nesystémovo, nelogicky, a vznikajú rôzne ochorenia. To zatrasie každým. Neodporúčal by som to ľuďom, ktorí akurát prekonávajú nejakú úzkostnú poruchu alebo niečo podobné alebo trpia panickými atakmi, lebo si to môžu prehĺbiť. Skôr takí, čo majú problémy tohto typu, nech si prečítajú napríklad Petra Levina – Levine sa to píše. Tiež prelomový psychoterapeut a autor, ktorý napísal napríklad Prebúdzanie tigra.

MARTIN: Minimálne pochopia súvislosti, prečo sú veci v nás také, aké sú. Prečo je tam možno nejaká zamrznutá energia, ktorá sa možno niekomu aj celý život pýta von, len nevie, ako ísť von, tak sa snaží ísť von nejakými úzkosťami alebo podobnými stavmi. A keď sa im dokáže nejaký terapeut pomôcť prebudiť, tak jednoducho pocítia tú slobodu. Mne sa to osobne stalo. Prežil som to pomocou mojej terapeutky a odvtedy, ako som mal nejaké tri sedenia, kde som vypustil tú energiu, prišiel veľký prielom v mojom prežívaní. A odvtedy je mi fakt skvele.

MODERÁTORKA: Tak vám ďakujeme za rozhovor a radi sme vás opäť videli.

ZUZANA: My ďakujeme za pozvanie.

Chcem získať viac informácií
Seminár o koučovaní Zadarmo

Prihlásiť sa

Naši klienti

Slovnaft
VUB banka
ESET
OMW
IBM
DELL
Tatra Banka
BILLA
ČSOB banka
Samsung
J&T Banka
Volkswagen
Tesco
Telekom SK
Slovenské elektrárne
Accenture
Koala Tours
GSK
SLSP banka
ENEL
ZSE
Swiss Re
VUB Banka
Sberbank/Primabanka
Generali
Mary Kay
Fiserv / First Data
Procare
Slovanet
UPC
VSE
VSE
ŠUKL
Rochling
PwC / PricewaterhouseCoopers Slovensko
NIKE
Allianz
Metlife
Assesment Systems Slovakia
CFH
Consilium Consulting
Axson
ČSOB Leasing
Dentsu
Develor
Edenred
Erste Group
Globsec
referencie-business-coaching-college-032
Hyundai Dymos
Faurecia
IKAR
Lyreco
Menkyna
Milk Agro
OPTEAM
Schnellecke Logistics
Semicron Innovation Service
SEW EURODRIVE
Lionbridge
Softec
referencie-business-coaching-college-056
Telekom
Soitron
Unit Cargo Wien
Úrad vlády SR
Transcat
Vaillant
Oracle
Visteon– klient Business Coaching College
Telekom– klient Business Coaching College
Zobraziť viac

Skôr ako začneme: nahliadnite do spracovania vašich osobných údajov

Súbory cookies používame najmä na anonymnú analýzu návštevnosti a vylepšovanie našich web stránok. Ak si nastavíte blokovanie zápisu cookies do vášho prehliadača, je možné, že web sa spomalí a niektoré jeho časti nemusia fungovať úplne korektne. Viac info k spracúvaniu cookies.