Zuzana Šebo Bartová

Prepis rozhovoru

Prečo vo firme premenovali „human resources“ na „human relations“?

Mám rada názov našej pozície – human resources sme zmenili na ľudské vzťahy. Lepšie to odpovedá na otázku, čím sa zaoberám: aby sa vzťahy nepokazili, a keď sa pokazia, aby sme ich skúšali opravovať. To je základ mojej práce, popri administratíve a nutnostiach, ktoré musím robiť.

MODERÁTORKA: Naším dnešným hosťom je Zuzana Šebo Bartová, dlhoročná HR manažérka vo farmácii, v spoločnosti Viatris. Zuzka, vitaj.

ZUZANA: Ďakujem krásne za pozvanie.

MODERÁTORKA: Vitaj u nás. A čím všetkým sa ty zaoberáš?

ZUZANA: Teraz momentálne som v takej situácii… Ja mám rada názov našej pozície – v našej firme sa to volá „ľudské vzťahy“, že to human resources sme zmenili na human relations.

MODERÁTORKA: Pekné.

ZUZANA: A to fakt lepšie odpovedá na otázku, čím sa zaoberám: zaoberám sa tým, aby sa vzťahy nepokazili. A keď sa pokazia, tak aby sme ich skúšali opravovať. To je naozaj taký základ mojej práce – okrem takej tej administratívy a takých tých nutností, čo musím robiť.

ZUZANA: A teraz žijem tým, že sme boli Československo a teraz sme sa v rámci spoločnosti rozdelili na Česko a Slovensko. Mám dvoch country manažérov a každý je úplne iný.

MODERÁTORKA: A ty si ten, kto ich spája?

ZUZANA: Nemusím ich spájať, ale mám sa o každého inak starať a nájsť to…

MODERÁTORKA: Ale zastrešuješ Československo.

ZUZANA: Ja som HR-istka pre Československo.

MODERÁTORKA: No tak dobre som teda povedala „HR manažérka“, aj keď za tým je veľmi atraktívny názov.

ZUZANA: Áno, ale názov je takýto.

MODERÁTORKA: Čiže si manažérka ľudských vzťahov.

ZUZANA: Áno. Takže sa dá ku mne chodiť sťažovať, keď to nefunguje.

Ako presadiť tému ľudí vo firme, kde sa všetko prepočítava na čísla?

Je to extrémne biznisovo orientovaná firma – Excel, business intelligence, všetko sa prepočítava. Začala som hovoriť, že náš zákazník je náš reprezentant, a keď bude spokojný on, bude fungovať aj ďalej. Jeden kolega sa vtedy postavil: „Prepáčte, vy ste aká pozícia? Vy ste tu za odbory?“ Dnes je môj hlas už počuteľný.

MODERÁTORKA: A ako sa staráš o týchto dvoch ľudí – to sú takí tvoji línioví, najbližší – a potom aj o tých ďalších?

ZUZANA: To je strašne biznisovo orientovaná firma. Keď som prišla, tak to je naozaj Excel a rôzne – business intelligence, ktorý produkt ako nám ide, porovnania a tak ďalej. Všetko sa u nás prepočítava na čísla, úplne všetko. Keď som tam nastúpila, začala som im rozprávať o tom, že náš zákazník je náš reprezentant, ktorý potom chodí za tými externými zákazníkmi – a keď bude on tu spokojný, tak potom bude ďalej fungovať.

ZUZANA: Keď som toto na management mítingoch rozprávala, tak si pamätám, že jeden kolega sa postavil: „Prepáčte, vy ste aká pozícia? Vy ste tu za odbory?“ Takže ja tam vnášam taký iný pohľad do toho sveta, ktorý je úplne orientovaný na čísla. Som tam myslím piaty rok a myslím, že ten môj hlas je už taký počuteľný. Zo začiatku to bolo také, že „čo táto tu, z akej galaxie pristála“, ale teraz už je to tak, že chodia tí people manažéri na hocijakej úrovni za mnou opýtať sa, poradiť.

Akú rolu má HR medzi zamestnancami a manažmentom?

Ja som taký most. Keby boli ľudia na manažérskych pozíciách totálne zruční, HR-istu nepotrebujú. Zamestnanci bývajú s veľa vecami nespokojní a treba to prečítať a vytiahnuť z toho podstatu – keď sa sťažujú na desať vecí, väčšinou je za tým niečo konkrétne. A opačne: pozrime sa na to aj z perspektívy ľudí.

ZUZANA: Ja som taký most – tak vnímam HR. Ak by boli ľudia na manažérskych pozíciách totálne zruční, tak HR-istu nepotrebujú. Takže ten HR-ista je tam na to, aby upozorňoval alebo ukazoval veci, keď až tak nefungujú, a vytváral taký most. Lebo zamestnanci zvyknú byť s veľa vecami nespokojní a treba to nejako prečítať a odovzdať to tak, aby som z toho vytiahla tú podstatu – že o čo vlastne ide. Keď sa sťažujú na desať vecí, väčšinou je za tým niečo konkrétne a podstatné.

MODERÁTORKA: Že vlastne očistíš ten fakt od tých emócií, s ktorými prichádza – lebo tých zaujímajú čísla.

ZUZANA: Áno. A potom zase z tej druhej strany: častokrát manažment vymyslí niečo úžasné, ako budú ľudia nadšení, keď to urobíme takto. Tak ja sa zase snažím: dobre, ale pozrite sa na to z perspektívy tých ľudí, či by vás to potešilo. Viem, že do toho investujete peniaze, chcete, aby to malo dobrý výsledok – ale ešte aj tá komunikácia a možno sa aj opýtajme tých ľudí, či to chcú. Také niekedy banálnosti možno – ale ja to tak neberiem, že sú to banálnosti.

MODERÁTORKA: To vôbec nie sú banálnosti. Však si vravela, keby tí manažéri robili úplne dokonale všetko, tak by nepotrebovali HR. Ale tie ľudské vzťahy, ktoré máte na starosti, sú tak neuchopiteľné a tak premenlivé, že vlastne nikdy nebudete nepotrební – vždy budete potrební, aby som to preložila. A je to dosť ťažká práca, najťažšia: lebo práca so systémami je veľmi prehľadná a bezpečná, tam sa v tom mechanizme dajú opraviť chyby, na ktoré sa poukáže. Ale táto chaoticky usporiadaná práca, čo sa týka psychiky, to je náročná vec.

ZUZANA: Áno. A pre človeka, ktorého to baví – to som ja. Ja nie som na detaily orientovaná, mňa by zabilo robiť s tabuľkami; a mňa baví skúmať, prečo sa niekto práve tak správa a prečo tak reaguje, ako reaguje. Čiže nepociťujem to ako náročné – aj keď potom niekedy z toho zabudnem na psychohygienu a zistím, že bolo to náročné, keď to prichádza z každej strany.

Podľa čoho sa pozná, či vo firme funguje dôvera?

Dôvera sa nedá dokázať, ale dá sa cítiť. Sledujem klímu: či ľudia otvorene komunikujú, či chodia iba za mnou, alebo to, čo povedia mne, dokážu povedať aj svojmu nadriadenému. Keď som prišla na míting do novej akvizície, manažér niečo povedal a všetci protestovali – až taká anarchia, ale úžasné výsledky. Tam ma nepotrebujú.

MODERÁTORKA: Akým spôsobom sa teda o tie ľudské vzťahy tak možno aj rukolapne staráte, ak sa to dá nejak vyjadriť?

ZUZANA: Úplne rukolapne? Neviem, či to viem povedať. Je také pekné video, ktoré som nedávno videla – myslím, že to bol Simon Sinek – kde má taký rozhovor: „Ľúbiš svoju ženu? Povedz mi, čo robíš, a daj mi dôkaz toho.“ No a toto je presne to. Skôr akoby tú klímu vo firme: vidím, či ľudia otvorene komunikujú, či chodia iba za mnou, alebo to, čo povedia mne, dokážu povedať aj svojmu nadriadenému.

ZUZANA: A viem si porovnať tie skupiny rôzne. Poviem to na príklade: prišla k nám taká nová časť – my stále robíme nejaké fúzie, akvizície – nejakú firmu sme takto kúpili. A keď som tam išla na míting, tak to bol neuveriteľne otvorený míting: manažér toho oddelenia niečo povedal, všetci začali protestovať, že vôbec takto to nie je. Úplne otvorená, až taká anarchia miestami – ale výsledky úžasné, silné osobnosti, ktoré sa tam dokázali pohádať.

ZUZANA: A tam si hovorím: no, tuto ma veľmi nepotrebujú. Keby potrebovali nejaký špeciálny tréning alebo niečo, tak rada im pomôžem – ale toto len nepokaziť. A možno toto ťahať aj ďalej do firmy: ako si to tam urobili, že sa môžu pohádať, že je to bezpečné, že stále zostávajú spolu a že dokážu aj tie výsledky prinášať.

MODERÁTORKA: A vlastne tvoja rola je aj taká pozorovacia – pozoruješ, kde to funguje, a tam sa snažíš robiť toho viac alebo to ešte aj inde implementovať; a tam, kde to nefunguje až tak, tam zase dávaš iný druh intervencií.

Ako koučovací rozhovor pomohol manažérke, ktorej z tímu odchádzali ľudia?

Mala som veľmi šikovnú obchodníčku, ktorá sa dostala na riadiacu pozíciu, ale v tíme bola fluktuácia. Z koučovacieho rozhovoru vyplynulo, že keď ide s podriadeným na návštevu ku klientovi, zacíti obchodnú príležitosť a ide po nej – a zabudne, že vedľa nej sedí obchodník, ktorého má ťahať. Nie je to ničia chyba.

ZUZANA: Áno. Napríklad teraz – snažím sa to rozprávať tak, aby tí ľudia, keby si to náhodou pozreli, neboli úplne rozpoznateľní. Mám napríklad veľmi šikovnú obchodníčku, ktorá je geniálna v tom, ako funguje, a je už na riadiacej pozícii. A nie vždy to tak funguje – do tej manažérskej pozície sa nie až tak vžila, respektíve je tam trošku fluktuácia a vidieť, že tí ľudia tam až takí spokojní nie sú.

ZUZANA: Takže moja úloha bola zistiť, čo sa deje. A z toho rozhovoru – bol to taký koučovací rozhovor, ako som sa aj u vás naučila – som sa snažila povyťahovať, ako teda ona funguje a čo považuje za dôležité. Tak vyplynulo, že keď ide s nimi na také double návštevy ku klientovi, tak ona je taký obchodník, že zacíti obchodnú príležitosť a ide po nej – a zabudne, že tam vedľa nej sedí ten obchodník, ktorého by mala ťahať.

ZUZANA: A toto sú napríklad také momenty – kde ten koučing používam. Keď sa snažím prísť na to, čo sa tam deje: tí ľudia individuálne fungujú super, a keď ich dám dokopy, zrazu tam niečo haprí. A nie je to nikoho chyba, ale skôr nájsť, čo tam trošičku posunúť, aby sa všetci v tom cítili dobre.

MODERÁTORKA: Že tá rola pozorovateľa je veľmi kľúčová – nie prebrať zodpovednosť za ten biznis, ktorý sa tam črtá, ale ostať v tej roli pozorovateľa, lebo tam sa vie viac vypátrať.

ZUZANA: A ja som taký aj povahovo – ja som taký pozorovateľ, ja najprv musím zistiť, kam som prišla, či je to tu bezpečné.

MODERÁTORKA: Áno, ty si aj na výcviku veľa pozorovala a veľa vecí si navnímala, aj keď si to nekomentovala.

ZUZANA: Tak to využívam potom aj v práci. Niekedy sú ľudia zo mňa nervózni, tak viem, že už musím vystúpiť a niečo im k tomu povedať, aby som nezostala úplne nebezpečná.

MODERÁTORKA: Ale vlastne to, čo si hovorila o vašej firme – na základe tých pozorovaní, kde komunikácia ako funguje, kde sú nejaké jemné náznaky niečoho a nedá sa to dokázať, tak ako si sa odvolala na Sineka: nedá sa dokázať dôvera, ale dá sa cítiť. Takto vlastne ty to mapuješ.

ZUZANA: A tam, kde to nefunguje, sa väčšinou snažím pracovať s tým lídrom oddelenia alebo s tým manažérom. A vždy to robím tak, aby sa on necítil ohrozený – že teraz tu nejaká HR-istka skúma, či to robím dobre alebo nie, a niekde bude písať posudky. Ale skôr naozaj v tom rozhovore sa snažím, aby si on prišiel na to riešenie, aby si zachoval tvár, aby dokázal predstúpiť pred tých ľudí a začal s nimi možno malými zmenami nejako to posúvať niekam inam.

Prečo koučovacia kultúra vo firmách často zlyhá?

V Slovenských elektrárňach sme ju zavádzali masovo a slovo koučing sa stalo profanovaným, až takou nadávkou. Firma chcela dať všetkých iba na štvorhodinový tréning, takže technika koučovacích otázok predbehla pochopenie, o čo v koučingu ide. A manažéri sa namiesto rozkazov začali pýtať: hádaj, čo si myslím. To berie ľuďom dôstojnosť.

ZUZANA: Mám takú skúsenosť z predchádzajúcej práce: robila som v Slovenských elektrárňach a tam sme zavádzali koučovaciu kultúru – tam sme sa aj zoznámili – a tam to bolo také masové. Bolo to také „vau, z Ameriky prišlo“ – a teraz ten starý socialistický, ruský zvyk. Ideme tam teraz masovo naniesť americké správanie a tam sa ten koučing stal veľmi profanovaným slovom, až takým, že to bola trošku nadávka.

MODERÁTORKA: Až nadávka. A ľudia tomu neuverili.

ZUZANA: A možno nie všetci to dokázali potom adekvátne používať. Takže naozaj to slovo ani nepoužívam teraz, ale skôr sa snažím… To, čo sa mne na koučingu páči, je, že dáva takú slobodu a zodpovednosť: to je môj život, to je moja pozícia, to je moja vec, ako vystupujem – ale potom si za to musím brať aj zodpovednosť a ten kouč ju za mňa nezoberie, ani to za mňa nepôjde vybaviť. Ťažko sa mi to popisuje.

MODERÁTORKA: A v niektorých firmách to boli aj také kobercové nálety – všetkých naučíme koučovať, a najlepšie za štyri hodiny alebo za desať. A potom tí ľudia vlastne nenadobudli tú zručnosť, pretože tá zručnosť vyžaduje viacej času. To, čo urobilo koučingu zlé meno, je, keď sa povie: direktívny štýl je už zastaralý, vy potrebujete, aby sa aj ľudia zapájali, takže nedávajte im rozkazy, ale sa ich pýtajte. A ľudia sa začnú pýtať tak, že: „Hádaj, čo si myslím. Už to vieš aj ty? Ja už viem.“ A to je veľmi urážajúce a veľmi to poškodilo meno toho koučingu – keď sa manažéri namiesto dávania rozkazov pýtali: hádaj, či už aj ty vieš to, čo ja už dávno viem. Že vlastne ten človek bol skúšaný a zároveň posudzovaný, či dal správnu odpoveď – že mu to vlastne berie tú ľudskú dôstojnosť.

ZUZANA: Ja by som k tomu povedala, že tá technika koučovacích otázok – „a dávajme teraz otvorené otázky“ a tak ďalej – tým, že to bolo zhustené a firma chcela dať všetkých iba na štvorhodinový tréning, tak to predbehlo pochopenie, o čo v tom koučingu ide. A tým sa to celé pokazilo.

Kde vo firme koučovací prístup funguje a kde nie?

V obchodnej časti je to dlho zavedené – area sales manažéri majú svoj koučovací formulár a niektorí si spravili aj dlhé výcviky. Vieme, že na konci dňa je reprezentant sám s klientom a jediné, čo môžeme urobiť, je dodať mu sebavedomie. V manažmente mi to zatiaľ tak nefunguje. Darí sa, ale nie na sto percent.

MODERÁTORKA: A vám sa to ako darí v tej firme – tak plošne, mimo teba – pracovať možno s takýmto druhom postoja?

ZUZANA: Ono je to veľmi dlho už zavedené v tej obchodnej časti, by som to nazvala. Tam, kde sú takí tí area sales manažéri a ten má pod sebou reprezentantov, oni majú svoj koučovací formulár, ktorý musia vypĺňať. A mám dokonca takýchto „areákov“, ktorí si spravili dlhé koučovacie výcviky, že ich naozaj tá metóda chytila.

ZUZANA: Potom, samozrejme, mám aj takých, ktorí idú tým spôsobom vypočúvania a tú direktivitu si tam stále nechávajú. Ale je to niečo, čím tá firma akoby žije – že vieme, že na konci dňa je ten reprezentant sám s tým klientom a jediné, čo my môžeme urobiť, je dodať mu to sebavedomie. Lebo on si musí nájsť tú svoju cestu, ako ten rozhovor vedie a aké vzťahy nadobudne. Čiže darí sa, ale nie na sto percent.

Čo naučila pandémia manažment o počúvaní vlastných ľudí?

Zrazu sme nemohli nikam chodiť a v kontakte s klientmi zostali iba reprezentanti. Museli sme sa aj v manažmente naučiť oveľa viac ich počúvať – čo máme robiť, ako postupovať, nenútiť lekárov spájať sa cez Teams. Feedback musel ísť zdola, a keď zhora išla iba direktíva, tak sa to nedarilo.

MODERÁTORKA: Máte nejakú dlhodobú víziu projektov, kam sa chcete dostať ohľadom zavedenia koučovania do leadershipu?

ZUZANA: Teraz sme skôr v takom, že v tej komerčnej časti mi to funguje a v tom manažmente mi to úplne tak nefunguje. U nás to nie je celkom tak, že ryba smrdí od hlavy – lebo niekedy tá ryba je lepšia ako tá hlava, ako by som to opísala.

ZUZANA: Určite situačné riadenie je niečo, čo je pre nás zaujímavé. To znamená mať šéfa, ktorý vzbudzuje dôveru, ale ktorý zároveň vie byť v istých situáciách razantný a rozhodnúť, keď nie je jasné, kam ideme. A korona nás veľa naučila: zrazu tým, že sme nemohli nikam chodiť, v kontakte s našimi klientmi zostali iba tí reprezentanti. Takže sme sa museli naučiť aj v manažmente oveľa viac počúvať tých reprezentantov – čo vlastne máme robiť, ako postupovať, nenútiť lekárov, aby sa s nami spájali cez Teams a podobne. Ten feedback musel ísť zdola, a keď zhora išla iba direktíva, tak sa to nedarilo.

MODERÁTORKA: Že je to také zážitkové učenie, by som povedala, aj pre ten manažment – zistili, že aha, veď to je pre mňa potom aj ľahšia práca, ja nemusím toľko vymýšľať, veď oni prídu s nápadmi, ja to možno trošičku skorigujem a to je celé, čo potrebujem s tým urobiť. A zároveň mi tí ľudia rastú, naberajú sebavedomie – a tým číslam sa na konci dňa darí.

Ako fungujú agilné skupiny naprieč hierarchiou?

Ľudia si vyberú tému, ktorá ich trápi, a zostavíme skupinu na dva-tri mesiace naprieč hierarchiou – podstatná nie je hierarchia, ale diverzita. Prvá bola o spravodlivejšej bonusovej schéme. Spočiatku to bolo „načo je toto, aj tak nič neprejde“ – ale keď nič nepredložíme, nič neprejde. Niečo sa podarilo a ľudia zase ožili.

MODERÁTORKA: A aké boli odozvy od tých obchoďákov, keď s nimi takto začali inak komunikovať?

ZUZANA: Bolo to také veľmi živelné – tí ľudia mi tak ožili. Keď sa nevedeli presadiť so svojimi návrhmi, alebo možno už aj prestali podávať, lebo predtým to nešlo, tak toto bolo práve také obdobie, že sme zistili: vau, tuto to funguje.

ZUZANA: Keď si sa ma pýtala, či koučovaciu kultúru – my sa snažíme zavádzať také prvky agilnej kultúry. To znamená, že ľudia si vyberú nejakú tému, ktorá ich trápi, že keby sme toto u nás vylepšili, tak by sa nám tu všetkým žilo lepšie. A potom zostavíme takú skupinu, ktorá funguje nejaké dva-tri mesiace a je naprieč hierarchiou – tá hierarchia nie je podstatná, skôr je podstatné, aby tam bola zabezpečená diverzita, že sú tam všetci možní.

ZUZANA: A pamätám si, že prvé také bolo o bonusovej schéme: poďme spraviť lepšiu, spravodlivejšiu a transparentnejšiu bonusovú schému, akú máme. A tie prvé sedenia boli také: „A Zuzi, načo je toto? Aj tak nič neprejde. Prečo sa tu teraz stretávam, ja mám aj inú robotu.“ Čiže aj tí ľudia zdola sa museli naučiť – zmotivovala som ich: počúvajte, keď nič nepredložíme, tak nič neprejde. Keď niečo predložíme, máme aspoň nejakú šancu, že niečo prejde – a keď to ešte aj dokážeme odargumentovať, tak o to väčšia šanca. A to bola taká prvá lastovička.

ZUZANA: Niečo sa podarilo a zase ožili a zase si všimli, že aha, ide to.

MODERÁTORKA: Ale že sa cítili počutí.

ZUZANA: Áno. Ale to očakávanie asi treba mať také, že okamžite mi tu nezačnú ľudia chrliť nápady – pretože sú aj z minulosti nejako naučení fungovať a tiež neveria tomu, že „jáj, dobre, bola na koučovacom kurze, tak sa stal zázrak“. Že aj tú dôveru si ten manažér musí znovu získať, že naozaj to takto myslím vážne a chcem vás počúvať. To je tiež nejaký proces.

Prečo bez atmosféry dôvery koučovací štýl nezaberie?

Ľudia neveria, že sa stal zázrak len preto, že manažér bol na koučovacom kurze. Tú dôveru si musí znovu získať – že to myslí vážne a chce ich počúvať. Môžu vzniknúť aspoň ostrovčeky: nemusí to ísť cez celú firmu, ale s vlastnými ľuďmi môžem pracovať svojím spôsobom. Cez malé víťazstvá to funguje.

MODERÁTORKA: Že vlastne bez tej dôvery to nejde a že akokoľvek by aj tí manažéri boli dobre naučení, ak v tej firme nie je atmosféra dôvery, tak im to až tak dobre nebude slúžiť.

ZUZANA: Ja myslím, že áno. A môžu byť potom také ostrovčeky, že niekde ten manažér – a tam to funguje; že to nemusí byť cez celú firmu, ale môžem s mojimi vlastnými ľuďmi pracovať svojím spôsobom.

ZUZANA: Keď som bola mladšia a plná energie, ja som stále chcela každú firmu zmeniť, a už aj tam niečo – a narážala som a sama som sa zdemotivovala, že načo ja tu tie múdra hádžem a snažím sa, a nič sa nedeje. Aj mňa vek a skúsenosť naučili, že treba začať od seba, treba začať pomaly meniť to okolie okolo seba. A potom aj tie malé víťazstvá mi dodávajú takú silu, že chce sa mi ďalej. Lebo keď si zoberiem príliš veľký náklad naraz a nepodarí sa, tak viem, že som sa v tom vedela aj sama zamotať. Takže cez malé odmeny to funguje.

Ktorá jediná otázka zmenila manažéra so 150 ľuďmi?

Prišiel za mnou vysokopostavený manažér, že ide okamžitým direktívnym nariadením a s bičom v ruke. Spýtala som sa iba: keď tu budeš o desať rokov končiť, čo chceš, aby o tebe ľudia rozprávali? Ukončil rozhovor a o týždeň sa vrátil, že nad tým celý týždeň rozmýšľal a či mi môže ukázať svoj koncept.

MODERÁTORKA: A spomenieš si na nejaký taký príklad, kde si ako líder použila nejaké koučovacie intervencie – možno len nejaký fragment rozhovoru – kde ti to tak zafungovalo? Aby aj ľudia videli, že naozajstní lídri používajú koučing nie ako hodinové rozhovory, ale ako bežný líderský štýl.

ZUZANA: Pamätám si, že som mala takého vysokopostaveného manažéra, ktorý mal pod sebou možno 150, 200 ľudí, a prišiel za mnou s tým, že toto a toto sa mu nepáči a on ide okamžite direktívnym nariadením, že takto to už ďalej fungovať nebude – a ja ako HR-istka mu mám pomôcť: kto nebude počúvať, tak prvé napomenutie, druhé… Naozaj okamžitá zmena a s bičom v ruke.

ZUZANA: A pamätám si, že som iba položila otázku: dobre, ty si tu teraz manažér prevádzky – on bol vtedy nový na tej pozícii a ten pred ním, to bolo také veľké meno, to bol taký pojem a všetci ho tam skloňovali – tak keď tu budeš o desať rokov končiť, čo chceš, aby tí ľudia o tebe rozprávali? Tak ako o tom predchodcovi teraz niečo rozprávajú – čo chceš, aby rozprávali o tebe?

ZUZANA: On ukončil rozhovor so mnou, prišiel za mnou o týždeň, že týždeň rozmýšľa nad tým, čo som sa ho opýtala, a či by mi mohol ukázať taký koncept, ako nad tým rozmýšľal a čo by chcel. A to bolo jedno z takých pekných odklonení od bežného režimu, v ktorom fungujeme, k takému: načo som ja vlastne tu a čo tu mám dokázať. A to bola taká prelomová otázka.

MODERÁTORKA: Niekedy jedna taká stačí a človek odíde – aj si zachová tvár, ale zároveň si to potrebuje ozaj dôkladne premyslieť.

MODERÁTORKA: Tu ma napadlo, že som nedávno s niekým hovorila o profesijnej slepote – že netreba s niekým viesť celý veľký rozhovor a pomáhať mu sformulovať, čo chce vlastne riešiť; stačí upriamiť jeho pozornosť niekde, kde sa vôbec nepozerá. A keď je to pre neho dôležité, významné, tak tá jedna otázka stačí. Najmä keď sú to ľudia, čo preberajú zodpovednosť okamžite – ako vyšší manažéri, ktorí majú zodpovednosť vždy vo svojich rukách.

Prečo býva manažér vo firme sám?

Manažér musí držať nejakú rolu, nejako sa tváriť a vzbudzovať rešpekt – alebo si to aj sám nahovára. A ešte prinášať čísla, čo je obrovský tlak. Snažím sa byť pre nich sem-tam taká psychohygiena. Keď valí a valí, len sa ho z boku spýtam, či vieme, kam utekáme – lebo niekedy len utekáme.

ZUZANA: Pamätám si, že mi nejaký manažér hovoril: „Tebe je tak dobre na tej pozícii, čo máš – to je žiadna zodpovednosť. Len takto nám radíš, alebo ani nie že radíš, ale len máš tú diskusiu so mnou – ale ja to musím urobiť. Keď sa mi to podarí, tak som hrdina; keď sa mi to nepodarí, môj problém. A ty si tam tá šedá eminencia, čo sa tu tak usmieva a chodí okolo.“

ZUZANA: Ale ten pojem „šedá eminencia“ mi na toho kouča sedí – že ja nepotrebujem byť nikde vystavená ani nič také. Ja by som to ani nevedela robiť, tie veci, ktoré tí manažéri robia. Ale niekedy mám taký pocit, že manažér je na svete taký sám, alebo v tej firme je taký sám, lebo tam musí držať nejakú rolu a nejako sa tváriť a vzbudzovať ten rešpekt – alebo si to niekedy aj sami nahovárajú, že takto to musí byť. A ešte čísla prinášať a čísla prinášať, a ten tlak je tam obrovský.

ZUZANA: Takže ja sa snažím byť taká psychohygiena sem-tam pre nich. A možno presne tak, ako Zuzka povedala: keď on tak valí, valí, valí, tak sa ho len tak z boku opýtať, či vieme, kam utekáme. Že niekedy len utekáme – ale či sme nezabudli, kam.

MODERÁTORKA: A vlastne keď manažér príde za tebou, má veľa čísel, veľa zodpovedností, veľa ľudí pod sebou, a začne na teba tak trošku chrliť všelijaké prúsery, že „však tebe je tak dobre, ty na tom HR oddelení“ – tak nesklznúť do tej pasce, že „však aj ja mám tú robotu“ alebo „ja mám veľa zodpovednosti“, ani ho nezačať ľutovať. Ale: a čo ty vlastne potrebuješ, aby sa tebe ľahšie žilo v tejto zodpovednosti? Že vlastne mu dať rešpekt v tom jeho biznisovom živote. A: čo je vlastne tvoj zámer, keď si tú rolu bral – čo chceš tej firme priniesť, alebo čo by si potreboval premiesť, aby sa ti ľahšie žilo v tejto zodpovednosti? Že táto otázka vlastne zmení tok celého rozhovoru a ten človek začne rozmýšľať nad svojimi dilemami – a nie sa porovnávať, že „ježiš, ako dobre tebe“.

MODERÁTORKA: Lebo tiež to nie je tak, že na HR – keď prídu ľudia a dvadsať ľudí sa ti denne vysťažuje, vyhodí kontajner – tiež to nemusí byť úplne fajn psychohygiena, nie?

ZUZANA: Mám takých vnímavých kolegov, že mi hovoria: „Ježiš, dobre, že ty to robíš, lebo keby som toto mal celý deň počúvať…“ Takže nie je to úplne tak. Ale tým, že za tých pár rokov sa niečo podarilo – tie malé ostrovčeky, zmeny – tak sa tak vzájomne rešpektujeme.

ZUZANA: Tak by som to povedala: že ma volajú oni. A to je pre mňa úplne najväčšia poklona: „Zuzi, prosím ťa, poď so mnou a poď sa na to pozrieť, niečo sa ma opýtaj alebo niečo so mnou urob, lebo ja už sa cyklím.“ Tak to je pre mňa také „vau, na niečo v tej firme som“.

Ako sa z psychologičky stala HR manažérka?

Vždy som sa chcela venovať psychológii, spraviť si psychoterapeutický výcvik a mať klientov. Zistila som ale, že je to finančne náročné – pri tom, že som sa tvárila, že pomoc od rodičov nepotrebujem. Tak som začala ako researcher v headhunterskej firme a výcvik som si robila popritom. A postupne sa to skĺbilo do súčasnej pozície.

MODERÁTORKA: A ty si sa ako do tejto podoby vypestovala?

ZUZANA: Myslím, že náhodne. Keď som skončila psychológiu, tak som bola taká bujará, pubertálna a veľmi som chcela, že sama niečo dokážem a na nič nepotrebujem rodičov, tak idem ja do Bratislavy – lebo nie som z Bratislavy – a tu proste nikoho nepoznám, tu je život a tu sa mi buď bude dariť, alebo nebude. A vždy som sa chcela venovať psychológii, spraviť si psychoterapeutický výcvik a mať klientov a fungovať ako psychoterapeut.

ZUZANA: No ale potom som zistila, že je to finančne celkom náročné, toto všetko absolvovať – pri tom, že som sa tvárila, že ja pomoc od rodičov nepotrebujem. Takže som sa zamestnala v takej biznis oblasti, začínala som ako researcher v headhunterskej firme, potom som bola konzultant a lovila som manažérov. A popritom som si ten výcvik robila.

MODERÁTORKA: Aký si si robila?

ZUZANA: Psychodynamický, v Prahe. A to ma neuveriteľne bavilo. Ale čím viac tie roky išli, tak som zrazu zisťovala, že už neviem, či by som s takým naozajstným klientom, ktorý má naozajstnú psychickú poruchu, mala odvahu sa do toho pustiť. Čiže to sa tak postupne skĺbovalo do tej súčasnej pozície: dobre, však aj v tom manažmente rôzne poruchy stretneš, tak aj tam to môžeš robiť.

Čo jej dobíja energiu a čo by odkázala sebe na začiatku kariéry?

Mám chatu na samote, kde počujem iba stromy, relaxačne maľujem bez zámeru a chodím na latino pre ženy – niečo, čo by na mňa nikto v živote nepovedal. A sebe by som odkázala: menej sa báť. Tú dôležitosť si veciam pripisujeme sami. Môžeš aj odvážne zariskovať – najhoršie, čo sa stane, je, že sa naučíš.

MODERÁTORKA: A ty čím vlastne žiješ? Ako žiješ, keď nepracuješ?

ZUZANA: Keď nepracujem, tak som mama, by som povedala, asi na prvom mieste, a snažím sa kompenzovať, keď to tak celkom nevychádza pracovne. Striedame to s mužom, takže nie som úplne sama; mám jedináčika, desaťročnú dcéru, takže tou tak žijem.

ZUZANA: Plus – tým, že som taká zahltená niekedy rôznymi príbehmi a stále riešim vzťahy – máme chatu na takej samote, na strednom Slovensku, tak tam s takou radosťou utekám v piatok večer, že iba stromy počujem. A v poslednej dobe, po korone, som začala tak relaxačne maľovať, že pri tom dokážem úplne vypnúť mozog a iba si niečo kreatívne robím na plátno.

MODERÁTORKA: A maľuješ so zámerom, alebo len tak, že uvidím, čo z toho bude?

ZUZANA: Mám tie také dve. Keď maľujem so zámerom, väčšinou to nevyzerá dobre; lepšie je to bez zámeru a potom niečo z toho vypadne. Ale musím si vedieť dobre vypnúť mozog – to sa tiež učím.

MODERÁTORKA: To je inak zaujímavé – to už si druhá tento mesiac, ktorá takto bola v podcaste a maľuje bez zámeru.

ZUZANA: Z tých farieb to tak niečo vznikne. Ale podľa mňa tá nálada do toho ide – podľa toho, akú mám náladu. Snažím sa len niečo vyrobiť, ale nejdem do toho, že idem teraz krásnu krajinku, aby som mohla niekoho chudáka obdarovať.

ZUZANA: Ten proces je pre mňa dôležitejší, možno vôbec nie ten obraz na záver – nemám to nikde vyvesené. Niečo som aj v nervoch zničila.

MODERÁTORKA: Ale ten relax je tá cesta k tomu.

ZUZANA: Od takej puberty, by som povedala, som chcela tancovať – ale ja nemám rytmus, nemám sluch, žiadne predpoklady na to, aby som mohla tancovať.

MODERÁTORKA: Vidím sa v tvojich slovách.

ZUZANA: Ale vždy sa mi zdalo, keď som sa na niekoho pozerala, aké je to úžasne uvoľňujúce, ako človek nemusí na nič myslieť. No a teda sme sa koučovali vo dvojici a prišla som k tomu, že však ten život plynie dosť rýchlo a načo čakám, minimálne to vyskúšam. Tak chodím na latino pre ženy.

ZUZANA: A naozaj to bolo pre mňa neuveriteľne objavné.

MODERÁTORKA: Latino pre ženy – to je bez mužov?

ZUZANA: Bez mužov. To bolo úplne úžasné. Viacero žien, fakt je to úžasné. Aj mi hlava pritom vypne – no, keď vidím tú tanečnicu a potom seba v zrkadle, tak sa to nedá veľmi porovnávať.

MODERÁTORKA: Ale toto by možno aj pre mňa bola cesta – keby mi tam ten partner nezavadzal.

ZUZANA: Najvtipnejšie je to, že po nás ide taká skupinka, kde sú aj tí partneri, a tam tí unudení, ufrfľaní, prevracajúci oči – a my odchádzame, tie ženy, také, že som nemusela nikoho prehovárať, prosiť, ďakovať mu, že bol taký láskavý a prišiel. Je to úžasné.

MODERÁTORKA: Aké máš plány do budúcna?

ZUZANA: Naozaj by som si chcela dokončiť váš kurz, lebo ma veľmi chytil. Už nejaké také kurzy mám, aj nejaký iný typ koučingu – ale to, čo mne vždy chýbalo: tam ma učili tie techniky, a jo, niečo som z tej psychológie vedela, niečo z tej psychoterapie, tak som si to vždy tak vyskladala niečo svoje. Ale ten transformačný u vás, to som aj zažila na sebe, to bolo pre mňa naozaj… ste taký iný výcvik. Nie že by som ich strašne veľa absolvovala, ale z tých pár, čo som absolvovala, tu ma to tak baví.

ZUZANA: A ste pre mňa taká inšpirácia – koľké roky už rozmýšľam, že veď si to vyštudovala, veď máš ten výcvik, veď máš aj spätnú väzbu, že ti to ide – a stále som sa nedokopala k tomu, aby som sa osamostatnila. A keď sa na vás dve pozriem, tak je to také „vau, dá sa to, a ešte aj na vysokej úrovni“. Tak to mám taký krátkodobý cieľ, že ten výcvik by som si už dokončila.

MODERÁTORKA: Radi ťa uvidíme zase.

ZUZANA: A tak zisťujem, ako starnem, že ja som v zásade flegmatik a ten pozorovateľ – ale všetkých kamarátov mám takých besných, že hľadám tú inú energiu asi.

MODERÁTORKA: A oni hľadajú teba.

ZUZANA: A oni zase mňa, že si tak pomáhame navzájom. A je dobré z toho tak vystúpiť – napríklad do toho tanca, to je niečo, čo by nikto na mňa v živote nepovedal. A je to strašne oslobodzujúce: aj z tej svojej – kde som sa ja sama dala do nejakých hraníc, že takto sa sama vnímam a takto sa prezentujem – zrazu si povedať: a čo keď nie? Tak možno ešte niečo také poskúšam.

MODERÁTORKA: A baterky ako dobíjaš – tým maľovaním a tým tancom?

ZUZANA: Tým maľovaním, tým tancom a tak s rodinou asi, že to je také bežné. Ale občas potrebujem si aj svedomiu pomôcť s tou dcérou, že sa o ňu dostatočne starám a nezanedbávam ju. A to dieťa – ja nie som taká matka, že by som celý život túžila, že raz budem matkou. A to ma tak zjemnilo, podľa mňa. Aj to, že som v takej inej polohe zrazu pri tej mojej dcére. Tak to mi tiež tak dobíja, že si tak dovolím byť iná.

MODERÁTORKA: A je niečo, čo by si odkázala do minulosti? Keď si bola taká mladučká, keď si vyštudovala tú psychológiu a mala si tie svoje sny, s ktorými si prišla do Bratislavy.

ZUZANA: Ja sa veľakrát obzerám naspäť a spravila som aj také prešľapy v živote, že som to mohla aj inak riešiť. A vždy si tak poviem: ale keby sa ti toto nestalo, tak Boh vie, aká by si bola teraz. Že vlastne nič by som nemenila. Každú tú skúsenosť, čo som mala, tak nakoniec som sa z nej našťastie poučila a nepokračovala som v tom ďalej.

ZUZANA: Ale možno: menej sa báť. To by som si tak odkázala – že však o nič vlastne nejde, tú dôležitosť tým veciam a situáciám si len sami pripisujeme. A keď sa tak pozriem na ten svet okolo, tak ľudia majú úplne iné problémy a ja sa dokážem zostresovať už teraz. Vekom sa mi to darí trošku kompenzovať, ale kedysi som bola taká trémistka, ustráchaná – a to by som si povedala: to nemusíš, to nerob. Môžeš aj odvážne zariskovať.

MODERÁTORKA: Čo najhoršie sa môže stať?

ZUZANA: Presne – že sa naučíš.

MODERÁTORKA: Tak ti ďakujeme veľmi pekne, že si sa zastavila, Zuzka. Na jeseň ťa očakávame zase u nás.

ZUZANA: Ďakujem krásne, bolo to veľmi príjemné. Zo začiatku som bola v takej svojej pozícii, s veľkým odstupom – ale ďakujem, zase nový zážitok pre mňa.