Ján Ďurica

15. 12. 2025

Bývalý futbalový reprezentant Ján Ďurica hovorí o tom, čo sa deje so športovcom po skončení kariéry, prečo sa v pätnástich rozprával sám so sebou do zrkadla – a prečo chce byť prvým mentálnym koučom slovenského futbalu.

Prepis rozhovoru

Kto je Ján Ďurica a čo dnes robí?

Bývalý slovenský futbalový reprezentant, dnes mentálny kouč a mentor. Hrával v Rusku aj v reprezentácii na majstrovstvách sveta, po kariére začal robiť vlastný podcast a absolvoval koučovací výcvik. Venuje sa mladým športovcom a chce im pomáhať posúvať sa v ich životoch.

MODERÁTORKA: Dobrý deň. Naším dnešným hosťom je Janko Ďurica, bývalý profesionálny športovec a dnes mentálny kouč. Janko, vitaj.

JANKO: Ďakujem za pozvanie.

MODERÁTORKA: Vitaj, Janko. Dobré holuby sa vracajú. A ty si nás privítal s tým, že sa tu cítiš ako u doktora.

JANKO: Áno. Ja som nečakal, či dnes budeme kontrolovať zuby alebo čo.

MODERÁTORKA: Dnes budeme vyšetrovať tvoje mentálne zdravie. Do bieleho.

MODERÁTORKA: Máme to tak, aby hosť svietil a aby sme my boli nenápadné.

JANKO: Ale ja inak milujem bielu farbu. Ja som taký, že bielu a čiernu – to sú dve moje obľúbené farby, takže do jednej ste sa trafili.

MODERÁTORKA: Dnes sa budeme rozprávať o tvojej kariére, hlavne o tej súčasnej, ale trošku sa môžeme mrknúť aj na to, čo bolo predtým. Možno začneme rovno tým, že ty si mal taký veľký zlom v kariére, prerod – od bývalého profesionálneho športovca si prešiel do role mentálneho kouča. Tá cesta asi nebola ľahká. Možno tam boli aj nejaké emócie alebo vnútorné procesy, ktorými si prechádzal. Aká bola tá prechodová fáza?

Aký bol prerod po skončení futbalovej kariéry?

Veľmi ťažký. Počas kariéry som zarobil peniaze, mal strechu nad hlavou aj na čom jazdiť – ale vnútorne som nebol naplnený. Rozbil som sa na fakt malé kúsky a hľadal som, kto som a čo budem robiť. Chýbal mi obdiv ľudí a plné štadióny. Na ten šok vás počas kariéry nikto nepripravuje.

JANKO: Fú, tá prerodová fáza bola, poviem, veľmi ťažká. Keď som skončil s kariérou, tak tie prvé mesiace vlastne začal aj covid, čiže to bolo obdobie, keď sme boli všetci zatvorení. Takže som ani nejako neriešil tú budúcnosť, čo budem robiť ďalej. Ale po nejakom čase som začal cítiť, že ma nič nenapĺňa. Lebo počas svojej kariéry som zarobil peniaze, mal som strechu nad hlavou, mal som na čom jazdiť – tieto veci som mal všetky. Ale vnútorne som nebol naplnený, niečo mi strašne chýbalo, taký ten zmysel života. Lebo ten šport ma strašne napĺňal. Bol to pre mňa nejaký zmysel, dávalo mi to energiu, dávalo mi to všetko, čo som chcel. Aj keď to bol strašný kolotoč. Ale po tej kariére som sa naozaj necítil naplnený. Rozbil som sa na fakt malé kúsky a hľadal som, rozmýšľal som, kto som, čo

[00:02:35] som, čo budem robiť. Chýbal mi, samozrejme, aj ten obdiv ľudí, tie plné štadióny. Strašne sa to vo mne bilo. Tak som začal uvažovať, ale nevedel som urobiť ten prvý krok. Stále som sa krútil dookola v takom začarovanom kruhu, čo budem robiť, ako budem. Ja som absolútne nič nevedel, lebo ani počas tej kariéry ťa na to nikto nepripravuje – na ten šok. Čiže čo po kariére? Nikto ťa neupozorní na to, aby si si urobil nejakú školu. Boli sme finančne negramotní, nikto ťa nepripravuje na to, kam investovať tie peniaze. Tak som ich väčšinou investoval do nehnuteľností.

Ako sa dostal k mentálnemu koučingu?

Vyhľadal som psychickú pomoc a na treťom či štvrtom stretnutí mi Elizabeth dala knihu. Zostala mi na poličke, potom som ju zobral, pozrel sa na ňu – mentálny kouč – a začal googliť kurzy. Vyskočila mi vaša stránka a prihlásil som sa. Neverím na náhody, všetko sa deje pre niečo.

JANKO: A potom som vlastne vyhľadal takú psychickú pomoc a stretol som sa s Elizabeth. Je to človek, ktorý robí s energiami. A pri nejakom treťom či štvrtom stretnutí mi dala knihu – vašu knihu.

MODERÁTORKA: Áno.

JANKO: Že proste zober si túto knihu. Ona to ako keby niekde cítila. A ja neverím na náhody, už som to veľakrát hovoril – všetko sa deje pre niečo. Ona mi povedala, že tú knihu jej potom vrátim. Dobre. A tá kniha zostala niekde na poličke. Neviem, čo sa potom udialo, ale zobral som ju, pozrel som sa na ňu – mentálny kouč, OK. Tak som si začal googliť, či by som sa dal na nejaký takýto kurz, na tento mentálny koučing. A vyskočili ste mi vy, vaša stránka, tak som sa prihlásil. Ale predtým som ešte urobil taký prvý krok: začal som robiť svoj podcast na YouTube. Potom sa mi ozvala Fortuna, s ktorou spolupracujeme. Čiže tie veci sa nejako pohli, ale aj tak ma to úplne nenapĺňalo, lebo to bola čisto len zábava. A ja som chcel robiť niečo naozaj zmysluplné a pomáhať ľuďom, lebo tá dráha života ma vždycky hodila na túto cestu. Preto som absolvoval aj váš kurz. A všetko,

[00:04:32] čo sa deje v mojom živote, ma vždycky ťahá a ťahá na túto cestu – byť takým mentálnym koučom a pomáhať mladým ľuďom, posúvať ich v ich životoch.

Čo mu pomohlo poskladať sa naspäť?

Vrátiť sa do minulosti a spomenúť si na ťažké chvíle, ktoré som zvládol. V pätnástich som sa ocitol na ulici bez rodiny a každé ráno som sa rozprával sám so sebou do zrkadla – „to zvládneš, máš v sebe tú silu“. Myslel som si, že som blázon. Dnes viem, že to bolo sebakoučovanie.

MODERÁTORKA: A čo ti pomohlo poskladať sa naspäť?

JANKO: Vieš čo, asi vrátiť sa do minulosti a spomenúť si na také ťažké chvíle, ktoré som zažil v živote. Keď som zvládol tie ťažké veci... Ja som si ani neuvedomil, že už v mladom veku som bol sám sebe mentorom a koučom. Lebo v pätnástich, šestnástich som sa ocitol, dá sa povedať, na ulici, bez rodiny, sám – a sám som musel čeliť tomu životu a tým výzvam. A hoci to znie blbo, ja som sa rozprával sám so sebou v zrkadle. Ráno som vstal a povedal som si – manifestoval, ak je to to správne slovo – proste som sám so sebou začal komunikovať. Myslel som si, že som blázon, že sa tu rozprávam so zrkadlom a hovorím si nejaké „to zvládneš, to dáš, máš v sebe tú silu“. A nebolo to len raz, bolo to stále, takto som musel každý deň sám so sebou hovoriť. A pritom mi to strašne pomohlo – taká tá

[00:05:44] komunikácia sám so sebou, tým vnútorným hlasom. Lebo nemal som sa s kým rozprávať, nemal som rodinu, nebola so mnou ani mama, ani otec. Mal som na nich, samozrejme, aj z určitého pohľadu taký hnev, bola vo mne aj hanba. A ani brat nebol pri mne. Čiže ja som nemal vedľa seba absolútne nikoho, len seba. Stratil som úplne všetko. Bol som len ja a nikto iný. Takže toto mi strašne pomohlo – že som sám so sebou komunikoval.

MODERÁTORKA: Ja a zrkadlo.

JANKO: Áno. Len ja a nikto iný. A tým som sa naučil, že keď mi je ťažko, tak sa viem po psychickej stránke pozdvihnúť: zvládneš to. Čiže aj toto mi pomohlo, že som sa musel vrátiť do minulosti a spomenúť si presne na tieto chvíle.

MODERÁTORKA: A že si si to vravel každý deň – to znamená veľa, veľa disciplíny. A to je to, čo teba aj tak trošku definuje. Lebo je veľa športovcov, ktorí niečo dosiahnu, ale ty si to udržiaval konštantne, bolo v tom veľa driny. Poznáme tvoj príbeh: „to nedokážeš, to nedáš“ – ale ty si tie vonkajšie hlasy nepočul, ty si išiel za tým a tvrdohlavo si to vybojoval, naozaj vydrel bez akejkoľvek podpory, čo je obdivuhodné. A keď si sa obzrel späť, tam si načerpal silu a zdroje.

JANKO: Hej. V mladom veku som musel prebrať zodpovednosť za svoj život. Myslím si, že to ma tak posilnilo – čo si aj teraz uvedomujem, že aj teraz musím zobrať zodpovednosť za svoj život a že sa dá všetko zvládnuť. Bolo to fakt náročné a chcelo to strašnú trpezlivosť. Ako vy robíte koučing už koľké roky, akú máte trpezlivosť – s tým mám možno niekedy aj teraz problém, že som netrpezlivý. Lebo keď potom hráte ten top šport alebo už ste na výslní, tak je to strašne rýchle, je to strašný kolotoč. Ale už v mladom veku som musel brať tú zodpovednosť za svoj život. A potom, keď som zarobil nejaké prvé peniaze, tak už tá zodpovednosť – že som dal aj rodine. Niečo som si síce kúpil, ale vtedy som to mal nejako takto nastavené. Takže som sa musel vrátiť do tej minulosti, aj keď sa hovorí, že by sme sa nemali vracať. Ale tá minulosť nás nejako formovala, aj tú osobnosť – mňa vyformovali presne tieto chvíle.

MODERÁTORKA: A mali by sme sa vracať,

[00:08:00] niekedy je dobré sa vrátiť práve pre tú silu.

MODERÁTORKA: V koučovaní sa vraciavame do minulosti len pre zdroje – a ty ich tam máš veľké množstvo.

Kedy športovec potrebuje mentálneho kouča?

Nemyslím si, že to slovo vtedy, keď som mal pätnásť, vôbec existovalo. Dnes je tu obrovská diera pre mladých športovcov, ktorí chcú niečo dosiahnuť a potom prídu do bodu zlomu: ako ďalej, ako čeliť prekážkam. Veľa športovcov to v tom bode vzdáva – a v športe nevieš oddeliť hlavu od tela.

MODERÁTORKA: A ak tomu správne rozumiem, vy ste nejakého kouča v tých časoch, keď si mal pätnásť, nemali.

JANKO: Ja si nemyslím, že vôbec také slovo vtedy existovalo – nejaký mentálny koučing. V zahraničí určite, ale bolo to úplne v plienkach. Momentálne to už možno v plienkach nie je, ale myslím si, že tu je obrovská diera pre tých mladých športovcov, ktorí chcú niečo dosiahnuť a potom naozaj prídu do nejakého bodu zlomu, kedy sa to láme: ako ďalej, ako čeliť tým prekážkam, ako ich prekonať. Myslím si, že v tomto potom veľa športovcov v nejakom bode vzdáva. Ale je to jedno, či je to šport alebo nejaká profesia. A tam už je veľmi dôležitá tá hlava, lebo v tom športe nevieš oddeliť hlavu od tela. Môžeš nabehať kilometre a kilometre, ale keď ideš na ten zápas, tak tá hlava je oveľa dôležitejšia ako tvoja fyzická pripravenosť na ten zápas.

JANKO: Čiže si myslím, že to je veľmi dôležité.

MODERÁTORKA: A čo sú vlastne tie témy alebo tie momenty v živote športovca, kedy potrebuje mentálneho kouča? Lebo sa mi zdá, že to nie každému je jasné, načo by mu bol.

JANKO: Myslím si, že v prvom rade sa už pred zápasom ten mladý organizmus musí mentálne pripraviť, čo ho napríklad čaká. Vy možno lepšie budete vedieť, ako pripraviť športovca na ten zápas – ako si vizualizovať, poviem príklad, ako by jeho výkon mal vyzerať. Každý si nájde ten svoj spôsob. Napríklad ja som mal taký spôsob, že keď som bol pred zápasom nervózny a bol som úplne rozhádzaný, tak som si predstavil rozbúrené more. Zavrel som oči a predstavil som si, ako to more utícha a tá hladina je úplne pokojná, že som na tej pláži, zapadá slnko. Úplne som upokojil svoje dýchanie, upokojil som svoju myseľ, a to mi strašne pomáhalo. Čiže každý športovec si vie nájsť nejaký nástroj, ako sa vie mentálne pripraviť na ten zápas a upokojiť si tie myšlienky. Myslím si, že toto je veľmi dôležité. Ale závisí to individuálne, každý hráč to má inak.

Ako sa športovec mentálne pripraví na zápas?

Každý si nájde svoj spôsob. Keď som bol pred zápasom nervózny a rozhádzaný, predstavil som si rozbúrené more. Zavrel som oči a videl, ako more utícha, hladina je pokojná, som na pláži, zapadá slnko. Upokojil som dýchanie aj myseľ. A hovoril som si: nech to skončí akokoľvek, skončí to najlepšie pre mňa.

MODERÁTORKA: Toto bola vizualizácia, to je vlastne prerámcovanie mysle, prenos pozornosti na niečo iné, kde prichádza kľud.

MODERÁTORKA: Len aby ľudia, ktorí to budú sledovať, vedeli, o čom hovoríme.

JANKO: Áno. Vždycky som hľadal to, čo mne pomáha, ten feeling: OK, teraz sa mi tep skľudnil, to dýchanie. A potom som si vždycky hovoril, že nech to skončí akokoľvek, vždycky to skončí najlepšie pre mňa.

MODERÁTORKA: Čiže si odišiel z hlavy do telového zážitku.

MODERÁTORKA: Takže pred športovým výkonom je nejaký priestor pre mentálneho kouča, ako môže s niekým pracovať, ako ho môže pripraviť. Nie každého napadne, ako sa sám vie skľudniť. Niekto to vie, ale veľa ľudí to nevie. A potom – aké sú ešte ďalšie momenty, kedy...

JANKO: Myslíš pred zápasom, alebo?

MODERÁTORKA: Nielen pred zápasom. Vôbec vo svojom vývoji, keď si pozrieš život športovca za rok – kedy by sa mu mohol zísť ten mentálny kouč? Alebo keby sa bol býval zišiel tebe, keď sa tak pozrieš?

JANKO: Vieš, jasné, keď robíš ten šport a vyhrávaš, tak sa ti zdá, že všetko je super. Ale tak to proste nie je. Nemôžeš stále len vyhrávať. Takže, samozrejme, prichádzajú tie ťažké chvíle. A ja som bol typ človeka, ktorý nikdy z boja neutekal. Keď som hrával v jednom klube, tak každý rok prišiel nový tréner, do klubu si doniesol nejakého nového hráča a väčšinou ma posadil na lavičku, čiže som nehrával. Ale ja som nebol ten typ, ktorý povie: OK, tak mením klub, odchádzam. Nie. Ja som sa k danej situácii postavil tak, že dobre, urobím maximum preto, aby som dokázal tomu trénerovi, že na to mám. Budem makať, budem trénovať, nevzdám sa, nebudem si nič zľahčovať. Prijímam tú situáciu takú, aká je, nebudem si ju prikrášľovať. A tým som urobil maximum. To bola tá moja osobnosť.

JANKO: Čiže som makal, trénoval. A keby už bola možnosť, že naozaj nebudem hrávať, že musím odísť, tak to by bolo úplne posledné riešenie. Ja som vždycky k tým veciam pristupoval tak, že teraz urobím maximum, a keď to nevyjde, tak idem. A vždycky mi to vyšlo. Vždycky som tomu trénerovi dokázal, že ja som ten hráč, ktorý musí hrať.

MODERÁTORKA: A vieš prečo? Lebo si si nehľadal skratky,

[00:12:57] tvrdo si to odmakal. Sú ľudia, ktorí si nájdu skratky, a to ich potom môže rozhodiť, zneistiť. Ale ty si išiel tvrdo. A keby si sa pozrel na nejakých iných hráčov, ktorých si mal okolo seba – aj boli namakaní, aj tvrdo pripravení, aj mali potenciál, a napriek tomu v tom zápase zlyhali. Čo boli tie momenty, keď by boli potrebovali toho mentálneho kouča?

Prečo športovci dusia problémy v sebe?

Šport vás naučí disciplínu typu „ja to zvládnem sám“. Každý sme športovec, ale žijeme svoje životy a máme svoje problémy – a väčšinou ich necháme v sebe. Potom to niekedy vidno na ihrisku, prejaví sa to na hre. Hráči by mali začať komunikovať a rozprávať sa o tom, čo ich trápi.

JANKO: Vieš, ako som už povedal, každý to má individuálne. Ja som, dá sa povedať – ako si povedala na začiatku – bol sám sebe koučom. Až teraz si to uvedomujem, ako o tom rozprávam. Ale máš pravdu, veľa mladých športovcov som videl, ktorých kariéry išli úplne iným smerom, veľa aj skončilo. Aj kvôli nejakým iným vplyvom: podľahli kamarátom, alkoholu, nevydržali ten tlak. A to sú potom tie chvíle, kedy potrebujú presne mentálneho kouča – ako ich v týchto ťažkých momentoch podržať. Tam si myslím, že už musí prísť mentálny kouč a pracovať s tou hlavou.

MODERÁTORKA: Ako ustáť tlak, ktorý je na nich vyvíjaný a je čoraz väčší. Čím viac rokov ideme dopredu, tým väčšie tlaky.

JANKO: Ako hovorím, ten šport je náročný hlavne na tú hlavu. Keď sa na to pozriem spätne, nabehal som kilometre, ale bez tej hlavy to nejde. Nevieš odrezať hlavu a nechať bežať len telo – to je proste prepojené, to sa nedá. Ale ja som sa vždycky pozeral na seba, ja som neriešil tých spoluhráčov. Lebo v tom športe ťa strašne veľa vecí naučí dusiť v sebe. Každý sme športovec, ale žijeme svoje životy, máme svoje problémy. A ten šport ťa naučí takú tú disciplínu: ja to zvládnem sám, ja som ten – a dusím to v sebe. A tie problémy potom niekedy vidno na tom ihrisku, prejavia sa, že zle hráš. Aj ja som mal také obdobie. Ale tí športovci to väčšinou nechávajú v sebe. Dusia to – a to je problém. Tí hráči by mali začať komunikovať, mali by sa rozprávať o tom, čo ich trápi. A ten šport je naozaj taký, že veľakrát to športovci majú len v sebe. Nechcú rozprávať o svojich problémoch,

[00:15:16] lebo na tom ihrisku sa cítia komfortne, tam je všetko v poriadku. Ja hrám futbal a to mi stačí.

MODERÁTORKA: Taká bezpečná rola, kde nemusí nič riešiť, len behať.

JANKO: Áno, toto bolo presne pre mňa. Veľa vecí som dusil v sebe. Keď som robil tieto veci, rozprával som sa sám so sebou. Ale na tom ihrisku som to bol ja, tam bola moja komfortná zóna, tam som bol šťastný. Ale keď som išiel mimo ihriska, tak tam som bojoval, dá sa povedať, s démonmi: ako ďalej, čo? A presne som robil to, o čom sme sa bavili – do zrkadla som sa rozprával, hovoril som si, že to zvládneš, že musíš prejsť takýmto obdobím. Čiže veľa vecí som v sebe dusil a nemal som sa s kým rozprávať.

MODERÁTORKA: Ale niektorých tí démoni potom navštívia aj na tom hracom poli. Na tom ihrisku.

JANKO: Áno. Tam sa ti to potom aj ukáže – v tých reakciách, ako reaguješ na ihrisku. Tie emócie, ktoré si možno dusil v sebe: ako reaguješ na nejakú situáciu, možno na protihráča, na spoluhráča, na rozhodcu. Keď to v sebe dusíš, tak to niekedy proste vyjde von.

Prečo má o sebe ako o koučovi pochybnosti?

Niekedy som na pochybách, či som dosť dobrý a či vôbec mám čo tým ľuďom dať. Je to niečo, čo mám z mladosti, a možno je to aj strach z niečoho nového. Ale viem, že ten strach prekonám. Chcel by som koučovať všetkých – športovcov aj ľudí, ktorým naozaj viem pomôcť.

MODERÁTORKA: A teraz, keď pracuješ ako mentálny kouč, keď si otváraš túto novú kariéru – kto sú tvoji klienti a kto sú tvoji vysnívaní klienti? Nielen tí, ktorých teraz máš, ale koho by si chcel mať?

JANKO: Ja by som chcel koučovať tých ľudí, ktorí si ku mne nájdu cestu. Ale ja som stále niekedy taký na pochybách o sebe, lebo to je presne tiež niečo z mladosti – či som dosť dobrý, či vôbec mám čo tým ľuďom dať. Niekedy mám také pochybnosti a možno je to aj nejaký strach z niečoho nového, z takej tej komfortnej zóny. Ale ja viem, že prekonám ten svoj strach, že sa cez to dostanem. Len stále niekedy viac rozmýšľam, či nejaká konkrétna kategória tých ľudí... Ale ja by som chcel koučovať všetkých. Či to budú športovci, alebo ľudia, ktorým naozaj viem pomôcť.

MODERÁTORKA: Kedy si sa odvážil nazvať sa mentálnym koučom a vyjsť s tým von?

JANKO: Ťažko povedať. Vy už s tým máte veľké skúsenosti. A ja sa stále niekedy nad tým zamýšľam, či mám dosť skúseností. Ale bez toho tréningu... Ako s tým futbalom, keď som začínal: všetko je to o takej trpezlivosti, ísť krok za krokom. Čiže niekedy ma drží toto: OK, tak som dosť dobrý pre tých ľudí, ktorým naozaj viem pomôcť. Ale myslím si, že sa musím dať do tej role, ako keď som bol mladý: zvládneš to, rob ten koučing, venuj sa tomu. Ale niekedy som na pochybách.

MODERÁTORKA: Ale je veľmi dobré mať pochyby. Ja by som si dávala veľký pozor pred tými, ktorí nikdy nemajú pochyby.

MODERÁTORKA: Je veľmi príjemné počuť aj tú pokoru, ktorú v sebe máš. Keď sa tak pozrieš – koho by si si vybral ako mentálneho kouča, keby si chcel ísť na štadión?

MODERÁTORKA: Okrem Janka Ďuricu.

JANKO: Ale ja pevne verím, že ma to vždycky ťahá na túto cestu. Keď náhodou s niečím strašne bojujem – podľa mňa keď človek s niečím strašne bojuje, tak to je práve pre neho. Myslím si, že len to treba prekonať, urobiť ten krok a posúvať sa. A niekedy mi trošku chýba tá trpezlivosť, takže aj na tom musím pracovať. Ale pevne verím, že som na dobrej ceste – a aj vďaka vám.

MODERÁTORKA: A je to veľmi ľudské, ako o tom hovoríš.

Čo ho naučil koučovací výcvik?

Hlavne počúvať ľudí. Veľakrát, keď som sa s niekým rozprával, zistil som, že on mi niečo rozpráva a ja som úplne niekde inde hlavou. Otvorilo mi to v tomto oči: treba vnímať ten svet a byť tu a teraz. To, čo bude potom, nie je také podstatné ako to, čo je teraz.

JANKO: Veľa vecí ma naučilo, keď som bol na vašom kurze. Hlavne počúvať ľudí. Lebo veľakrát, keď som sa s niekým rozprával, tak som zistil, že on mi niečo rozpráva a ja som úplne niekde inde hlavou. A myslím si, že aj preto som sa ocitol tu na vašom kurze. Strašne mi to v tomto otvorilo oči – že naozaj treba vnímať ten svet a byť tu a teraz. Lebo to, čo bude potom, nie je až také podstatné, ale to, čo je teraz tu.

MODERÁTORKA: A ty si si našiel svoje metafory, ktorými si sa upokojoval. A čo tebe pomáhalo zvládať tie pochybovačné hlasy?

JANKO: Myslíš tie športové?

JANKO: Myslím si, že tie princípy sú stále rovnaké, je jedno, čo človek robí – vždycky niečo riešime. Takisto ja som musel v športe. Ale ako som už povedal, neutekal som z boja. To bolo veľmi dôležité, myslím si, že ma to charakterizovalo – že som bol taký bojovník. A mal som vždycky tú pokoru, že veľakrát som radšej sklopil uši. Aj keď mi niekedy niekto niečo povedal, tak som radšej zaťal zuby a išiel som si tou svojou cestou. Aj toto ma nejako charakterizovalo.

JANKO: Nikdy som nešiel do nejakých konfliktov, radšej som to nejako... A to mi pomáhalo: OK, dobre, toto mi povedal – a vedel som to filtrovať, nedotklo sa ma to, stále som išiel svojou cestou a stále som tomu veril. Myslím si, že bolo dosť dôležité aj to, že som sa snažil k tej situácii vždycky postaviť tak, že je to najlepšie, čo sa teraz deje. Filtroval som aj to, čo mi hovorili ľudia, aj tú situáciu som vedel spracovať a prijať ju: takto to je, inak to asi nebude – a urob maximum preto, aby si s tou situáciou niečo urobil. Toto mi strašne pomáhalo aj v živote, aj v mojej futbalovej kariére.

Čo chce ako mentálny kouč ľuďom priniesť?

Svoje skúsenosti a iný pohľad – že nič nie je v živote také zlé, ako sa zdá, a že všetko sa dá zvládnuť. Keď som zvládol veci, aké som musel, keď som pomaly nemal čo jesť a dostal sa z toho dna. Ale aj pripraviť ľudí na to, že to nie je jednoduché: nepríde Harry Potter a nezamáva paličkou.

MODERÁTORKA: Ty si bol veľmi vytrvalý a veľmi veľa vecí si si vydrel. A vlastne teraz to máš tak aj v príprave na medzinárodnú certifikáciu – si v procese a tiež si tam nehľadáš skratky, ale poctivo si to odmakávaš. Čím môžeš ako osobný príklad inšpirovať tých svojich zverencov, ako ti tento prístup pomáha?

JANKO: Tak veľmi. Ja som hlavne hľadal tie nástroje, ako vôbec začať s nimi komunikovať. Lebo jedna vec je, že tie skúsenosti mám, ale nemal som žiadne skúsenosti s tým, čo to vlastne kouč je. Ako by mal ísť podľa nejakého kódexu alebo podľa pravidiel, ktoré sú koučingom určené. O tom som nemal žiadnu šajnu. Ale myslím si, že každý kouč je niečím výnimočný a niečo v sebe má. Čiže si myslím, že je veľmi dôležité dať do toho moju osobnosť, to, kým som – byť autentický.

JANKO: A z mojich skúseností mám po tej mentorskej stránke veľa. Čiže im určite dať taký iný pohľad, ako som sa ja staval k tým veciam – že nič nie je v živote také zlé, ako sa možno zdá. A ukázať tým ľuďom, že všetko sa dá zvládnuť. Že keď som ja zvládol také veci, aké som musel zvládnuť, keď som pomaly ani nemal čo jesť – vedel som sa dostať z toho dna. A všetko sa dá naozaj zvládnuť, len ako si nastavíme tú hlavu. A všetky odpovede na naše otázky máme v sebe. Čiže toto by som chcel do toho určite dať – aj tie svoje skúsenosti – a nakopnúť ich aj takým tým ľudským faktorom, dať im tú energiu. Ale pripraviť ich aj na to, že to nie je jednoduché. Nie je to tak, že príde Harry Potter a paličkou

[00:23:41] zamáva a zrazu sa všetko otočí. Ľudia musia na sebe pracovať tak, ako som musel pracovať ja, aký som musel byť trpezlivý v tom procese. Čiže ukázať im, že musia naozaj investovať čas, keď chcú zmeniť ten svoj život, a veriť v ten proces – naozaj to precítiť. Ja som to takisto precítil, takže možno im takto viem v ich životoch pomôcť.

MODERÁTORKA: Čiže tvoj postoj je, že ty si niekto, kto prešiel cestu, ktorá nebola ľahká, a kto môže byť inšpiráciou, kto môže dať praktické rady: mne fungovalo toto.

MODERÁTORKA: A za tým vlastne ty môžeš povedať: a čo ty vlastne chceš?

JANKO: Áno, áno.

MODERÁTORKA: Čo si ty potrebuješ premyslieť, aby si prežil ďalší týždeň? Čiže ty môžeš urobiť celé spektrum – od byť vzorom cez dať návod až po urobiť toho mentálneho kouča úplne špecificky na dnešný deň pre tohto konkrétneho človeka.

JANKO: Cristiano to raz povedal v jednom rozhovore, že on tu má návod na svoj úspech – ale kto si ten návod zoberie, chytí ho a bude tak robiť? Tak pekne to povedal. Veď je to najlepší futbalista v histórii, dá sa povedať – Cristiano Ronaldo. On tak pekne povedal v jednom podcaste: však návod je tu,

MODERÁTORKA: zoberte si ho,

JANKO: veď ja vám ho dávam. Pozrite sa, aký som úspešný – ale ten návod je tu. Čiže naozaj to tak pekne povedal a tak to aj je: ľudia sa musia ponoriť do toho procesu učenia sa a prekonávania tých prekážok. Mladým športovcom vždycky hovorí, aby si vždy vyberali ťažšiu cestu.

MODERÁTORKA: Lebo tá vás dovedie k tomu vysnívanému cieľu. A ako si povedal, veľa z nás si hľadá také tie uličky, nečelíme tým prekážkam, snažíme sa ich nejako obísť.

JANKO: A šport má takú peknú karmu, že koľko do toho športu dáš, toľko sa ti vráti. A myslím si, že to platí vo všetkom: koľko investuješ do sebarozvoja, do učenia, do toho, že sa naozaj ponoríš do procesu zlepšovania sa v tom živote, toľko sa ti v živote aj vráti. Aj v športe to tak platí.

JANKO: Keď som si niečo v živote alebo v tom športe zľahčil, tak mi to ten futbal hneď vrátil. Buď som urobil nejakú chybu, alebo som zle hral. Čiže som vedel, že som niekde urobil chybu.

MODERÁTORKA: Alebo keď si aj tvrdo odmakal tú vec a bol si na vrchole, tak potom stratiť pokoru – „ja už som ten majster, ja už som neviem kto“ – môže znamenať, že zuchneš dole. Čiže ostať aj v tej pokore, aj napriek tej tvrdej drine. To sú dve esencie, ktoré sú strašne užitočné.

MODERÁTORKA: Zuzka pred chvíľou spomínala, že ty si taký full package – že si porozprávaš, si vzor, ešte im dáš nejaký návod a potom ich pokoučuješ. To je tá celá mentálna príprava. Ale keby si mohol divákom vysvetliť, aký je rozdiel medzi mentálnym koučom a športovým trénerom? Lebo v športe sa to často zamieňa – že kouč, športový kouč, to je ten, kto hovorí „to dáš“.

Aký je rozdiel medzi mentálnym koučom a športovým trénerom?

Tréner trénuje človeka na výkon a na zlepšovanie pohybových zručností, mentálny kouč pracuje s jeho hlavou. Veľa trénerov sa stavia aj do pozície psychológa a vie mužstvo pred zápasom naštartovať. Ale na ihrisku si tú hlavu a tie myšlienky musíš veľakrát usporiadať sám.

JANKO: Tak ja som nikdy nemal skúsenosti s mentálnym koučingom, čiže som s tým nepracoval. Ale, samozrejme, veľa trénerov sa stavia aj do takej pozície psychológa a snažia sa naštartovať to mužstvo pred zápasom. Ale väčšinou sa aj ten samotný hráč musí sám... je to o ňom. Tréner ho môže akokoľvek naštartovať, ale na tom ihrisku si musíš tú hlavu, tie myšlienky veľakrát usporiadať sám. Čiže to je dosť individuálne.

JANKO: Podľa mňa v zahraničí to dosť funguje, že robia s mentálnymi koučmi, ale neviem, ako to je tu na Slovensku. Tréner je tréner. Preto som ani nechcel ísť takou tou trénerskou cestou, lebo šport mi veľa dal, ale aj veľa zobral.

MODERÁTORKA: Čo ti zobral?

JANKO: Čas.

JANKO: Čas od rodiny, veľa cestovania. Ale veľa mi aj dal. Čiže bolo to dobre vyvážené.

MODERÁTORKA: Čo ti dal?

JANKO: Čo mi dal šport? Aj vás mi do života priniesol šport. Šport mi dal veľa – otvoril mi veľa dverí, spoznal som svet, naučil som sa jazyky, videl som, ako to funguje v zahraničí, spoznal som veľa ľudí. A hlavne mi to dalo taký pocit, že aj v zahraničí ma ľudia naozaj majú radi

[00:28:43] za to, aký som človek. To má človek niekde tu – to tí ľudia cítili.

MODERÁTORKA: Aj my ťa máme radi, a to sme ťa nikdy na štadióne nevideli. My ťa máme radi za to, aký si človek.

JANKO: Aj ja vás mám rád. Som rád, že som sa ocitol práve tu u vás.

MODERÁTORKA: Rozdiel medzi športovým trénerom je teda taký, že ten trénuje toho človeka na výkon, na podávanie výkonu a na zlepšovanie zručností ohľadom pohybovej kultúry, keď to tak nazvem.

Prečo chce byť prvým mentálnym koučom slovenského futbalu?

Zamyslel som sa, či to niektorý top športovec robí – hokejisti, futbalisti, ani za Československa nikto. Tak som si povedal: budem prvý. Prečo nie? Keď všetci idú ako ovce na jednu stranu, ja pôjdem na druhú. Vždy som chcel byť iný – aj keď som v škole povedal, že budem futbalista, všetci sa smiali.

MODERÁTORKA: A mentálny kouč pracuje s jeho hlavou. To je ten základný rozdiel. A ty to teda môžeš mať v jednom balíku.

JANKO: Vieš čo, minule ma napadlo – zamyslel som sa, či vôbec nejaký top športovec robí alebo chce robiť mentálneho kouča. A zistil som, že aj keď bolo Československo, či to boli hokejisti alebo futbalisti, nikto to nerobí. Potom som sa pozrel na Slovensko – všetci top športovci, nikto to nerobí. Tak som si povedal, že tak ja budem prvý.

JANKO: Povedal som si: však prečo nie? Pôjdem úplne inou cestou. Keď všetci idú ako ovce na jednu stranu, ja pôjdem úplne na druhú.

JANKO: A som rád, že som sa vydal úplne iným smerom. Ja som bol vždycky taký, že som chcel byť iný. Bolo to tak aj v tom športe – keď som bol v škole a postavil som sa, že chcem byť futbalista, tak sa všetci smiali. A ja som si išiel za tým, že budem futbalista. Aj teraz to tak mám. Neviem ešte, čo ma čaká v živote na tej ceste mentálneho kouča, určite začiatky nebudú jednoduché – ale tak to má v živote byť. Na začiatku to treba prekonať. A tak som sa vybral touto cestou.

MODERÁTORKA: Takže budeš prvý – v učebniciach:

[00:30:25] prvý mentálny kouč slovenského futbalu.

JANKO: Uvidíme, uvidíme.

JANKO: Teším sa na túto cestu.

MODERÁTORKA: Tak to doprajme tým mladým ľuďom, aby im niekto poupratoval hlavu.

JANKO: Ja budem rád, keď sa stanem tým nástrojom na ich ceste alebo takou pomocnou rukou. A áno, myslím si, že aj v tom športe sa to láme okolo tých pätnástich, šestnástich rokov, kedy to veľa športovcov aj vzdáva. Vtedy nastupujú aj iné vplyvy. Poznám to aj zo svojho okolia – kamaráti, futbal ide bokom, potom nejaký ten alkohol. Čiže tam je dôležité to, že už pri prvých prekážkach zrazu „už mi to stačí“. Tam je vlastne tá hlavná otázka: kto som ja a čo v mojom živote alebo pre moju budúcnosť znamená ten šport – či to patrí ku mne, alebo to ku mne nepatrí.

MODERÁTORKA: Áno.

MODERÁTORKA: A kým sa vlastne chcem stať – pracovať s tou identitou a s tým, či sa mi oplatí namáhať sa.

JANKO: Áno. Podľa mňa je teraz taká doba, že tá mladá generácia chce všetko hneď a neuvedomuje si, že to tak hneď nepríde.

MODERÁTORKA: V športe ťažko hneď.

JANKO: A preto im hovorím, že si nič v živote nezľahčujte. Vieš, futbal je kolektívny šport, ale každý jeden futbalista, ktorý je na tom ihrisku, je zodpovedný za svoj výkon. Čiže na konci dňa je to aj taký – nechcem povedať individuálny – šport, ale ty musíš podať svoj individuálny výkon.

JANKO: Čiže ty si dôležitý na tom ihrisku, ako ty hráš. Lebo keď hráš zle, tak môžete prehrať. Ale ty si zodpovedný za ten svoj výkon: tvoja hlava, tvoje telo. A potom si, samozrejme, tím. Ale za ten tím zodpovedá tréner, za celkovú taktiku. Ale aj tak ty musíš podať ten výkon a musíš byť tak nastavený, aby si podal dobrý výkon.

MODERÁTORKA: A môžeš byť ty užitočný ako mentálny kouč aj pre trénerov?

JANKO: Určite. Myslím si, že hej. Lebo veľakrát je tam u trénerov aj otázka komunikácie – sú tam rôzne charaktery, rôzni hráči, tí hráči niečo prežívajú, a ty sa staráš, dá sa povedať, o dvadsať, dvadsaťpäť hráčov. Takže určite je aj pre trénera mentálny kouč veľmi dôležitý: ako prísť, ako im rozprávať, aký tón hlasu, ako reagovať, keď vyhrávame a keď prehrávame. Takže si myslím, že aj tam je určite priestor – pre trénerov, pre všetkých. Myslím si, že ten mentálny koučing je úplne pre všetkých.

JANKO: Pre doktorov, pre tých, ktorí sú okolo tímu, pre konkrétnych hráčov. Čiže tam je toho strašne veľa.

MODERÁTORKA: A nielen s individualitami, ale aj s tímom – práca s tímom alebo so skupinou ľudí.

JANKO: Tam vidím obrovský potenciál. Dalo by sa naozaj tým tímom pomôcť, aby podávali lepšie výkony, lebo tam už potom ide o tie väzby medzi sebou, o tú komunikáciu, aby naozaj boli jeden tím. Aj tam si myslím, že je obrovský potenciál s týmto robiť.

MODERÁTORKA: Lebo tím je špecifická entita, ktorá má svoje zákonitosti, a s tým sa dá pracovať veľmi efektívne ako s celkom.

MODERÁTORKA: Ty si svoj príbeh spísal v knižke. Povedz nám, ako si sa rozhodoval, že to takto zverejníš?

Prečo napísal knihu o svojom príbehu?

Mal som pochybnosti a trochu som sa aj hanbil za to, čo sa stalo, keď som bol mladý. Ale povedal som si: veď je to príbeh človeka, prečo by som sa zaň mal hanbiť? Chcel som ukázať, že sa to dá, aj keď sa človek ocitne na dne. Kniha sa volá Futbalista zo mňa nikdy nebude.

JANKO: Tak mal som pochybnosti. A hlavne som sa trošku aj hanbil za to, čo sa stalo, keď som bol mladý. Ale povedal som si: veď to je príbeh. Je to príbeh človeka – a prečo by som sa mal hanbiť za svoj príbeh a prečo by som nemohol tých ľudí svojím príbehom inšpirovať? Ukázať, že sa to dá, aj keď sa človek ocitne na dne, a ukázať im tú cestu. Takže preto sme sa snažili aj tú knihu napísať tak, aby bola pre tých ľudí, pre tých mladých inšpirujúca.

JANKO: A nakoniec sme to napísali. Myslím si, že na tú knihu boli veľmi dobré odozvy, dodnes sa s tým stretávam. Chcel som ukázať, čím naozaj človek musí prejsť, aby niečo dosiahol. V tej knihe je veľa vecí opísaných, hlavne takých životných. Ja som napríklad bol v Dunajskej Strede a tam bola jediná športová škola, maďarská. Ja som nevedel ani slovo po maďarsky. Čiže som sa ocitol v tíme úplne sám ako kôl v plote a boli tam hráči, ktorí hovorili len po maďarsky. A ja som bol zase hodený do vody – ako keď sa malé dieťa ide učiť plávať a otec ho hodí do vody. Všetci si šepkali. Ale aj to som prekonal.

MODERÁTORKA: Čo ti to pomohlo prekonať?

JANKO: To, že som si išiel za svojím: mňa to nezaujíma, nech si o mne myslí ktokoľvek čokoľvek, ja sa nevzdám, ja im to ukážem. A vieš, teraz som bol v tom tíme a nikto sa so mnou nebavil. Došiel som do šatne ako sivá myška, sadol som si tam, obliekol som sa, išiel som na ten tréning. A teraz niekedy riešim také úplne posledné veci – a čo som vtedy musel zvládnuť. A až keď som sa naučil po maďarsky... A naučil som sa to tak, že čo oni rozprávali, tak podľa toho som sa učil. A keď som sa naučil po maďarsky a niečo som povedal, tak oni zrazu spozorneli: a ty odkiaľ vieš po maďarsky? A zrazu ma začali brať. Vieš, bol taký film Vikingovia.

JANKO: Neviem, či ste to videli, hrá tam Antonio Banderas. On bol presne tiež niekde medzi Vikingami, počúval pri ohnisku a tak sa učil jazyk. A potom niečo povedal a oni zostali v šoku. Čiže ja som bol presne ako Antonio Banderas. Zrazu som začal rozprávať po maďarsky, oni na mňa takto kukali a začali ma pomaličky brať.

JANKO: Ale zase som si musel prejsť touto cestou. To ma zase zocelilo. Tie moje životné skúsenosti mi takto podsúvali tieto veci a ja som vždycky musel plávať v tých vodách.

JANKO: Ale podľa hesla: nikdy sa nevzdám. Nikdy. Proste to je to, že ja to urobím za každú cenu, aj nech to bolí, aj nech to stojí, čo to stojí. A myslím, že tá bolesť alebo tieto veci ma urobili tým, kým som – takouto osobnosťou, že mám v sebe tie črty, ktoré ma nejako charakterizujú a ktoré ma na mojej ceste posúvajú ďalej.

MODERÁTORKA: Ako sa volá knižka, keby ju ľudia hľadali?

JANKO: Futbalista zo mňa nikdy nebude. Aj to, prečo sa tak volá: lebo jeden tréner mi raz povedal – a nebol to len jeden, boli to viacerí – že zo mňa nikdy nič nebude. A vidíš, ani to ma nezaujímalo.

MODERÁTORKA: To je také povzbudzujúce povedať mladému človeku: vieš čo, z teba nikdy nič nebude.

JANKO: Áno, proste ty trénuješ a tréner dôjde a povie ti, že z teba nič nebude.

MODERÁTORKA: Čo? Teba treba dobre naštvať a potom ideš.

JANKO: No počúvaj ma. A tak som si povedal, že nie, on nemá pravdu, že ja dokážem, že ja budem futbalistom. Zase tá vnútorná sila – že napriek takýmto okolnostiam som povedal: nie, nie, nie. Ja urobím maximum preto, a keď zo mňa nič nebude, tak nebude. Ale ja viem, že urobím stodvadsať percent preto, aby to tak bolo.

Ako ho tréner v Rusku poslal preč – a čo sa stalo potom?

Vrátil som sa z majstrovstiev sveta, obliekol sa do kopačiek a tréner povedal: choď dole, teba tu nechcem. Mal som ešte dva roky zmluvu. Dva mesiace som trénoval sám ako blázon. Potom sa zranili traja stopéri, dostal som šancu a odohral zápas, kde iskry lietali. Na konci sezóny som bol v top jedenástke ligy.

MODERÁTORKA: To je taká atraktívna vlastnosť – že sa nikdy nevzdáš, aj napriek všetkému.

JANKO: Takže toto bola moja hnacia sila: nevzdať sa, nech sa deje čokoľvek. A to bolo napríklad aj v Rusku, mal som jednu takú situáciu. Boli sme na majstrovstvách sveta v Afrike ako reprezentácia – dá sa povedať prvýkrát v histórii samostatnej republiky sme sa kvalifikovali a dobre sme ten turnaj odohrali. A keď som sa vrátil do klubu, obliekol som sa normálne do kopačiek, išiel som von – a ten tréner mi povedal, že choď dole, že teba tu nechcem. A ja som mal ešte zmluvu na dva roky. Zostal som úplne obarený, ani som sa neopýtal, ani som nevedel, čo mám povedať. Že nie, choď dole, ja ťa tu nechcem.

JANKO: Tak som išiel do šatne, prezliekol som sa, išiel som domov. A teraz som došiel domov: čo sa stalo? Prečo ma nechce? Veď ja som bol na majstrovstvách sveta, mám zmluvu. Veď má právo ma takto vyhodiť z klubu? Tak som zavolal svojmu agentovi Karolovi: Karol, prosím ťa, stalo sa toto, som taký v šoku, že neviem, čo mám robiť. A on: počkaj chvíľku, pár dní, a uvidíme, čo sa stane. A stalo sa to, že mi dali trénera a lekára a ja som musel chodiť cez celú Moskvu, čo trvalo asi dve hodiny, na štadión – lebo tréningovú bázu sme mali inde. A ja som každý deň musel chodiť na tréning. Keby som raz nedošiel, tak majú právo rozviazať so mnou zmluvu.

JANKO: A ja som sa zase nasral. Povedal som si: to nie je možné, neverím, čo sa mi deje. Ale nevadí, ja to dokážem, ja skúsim zabojovať. Tak som takto dva mesiace normálne chodil, makal som, sám som na tom tréningu dva mesiace trénoval ako blázon. A po dvoch mesiacoch sa v klube stala taká vec, že sa zranil jeden stopér, teda ten na mojej pozícii. Tak som sa vrátil do mužstva – ale stále som len trénoval s nimi, na zápasy som nechodil. Potom sa zranil druhý hráč v obrane. Čiže už ma musel zobrať na lavičku. A potom sme hrali taký veľký zápas, bol plný štadión, bolo tam tridsaťtisíc ľudí. A ja som sedel na lavičke a všetci hráči sa išli rozcvičovať. Ja som tam sedel zase ako kôl v plote a čakal som, čo bude so mnou. Nikto tam nebol vedľa mňa. A teraz sa zranil ten tretí stopér a na lavičke už nebol nikto ani z tých, čo sa rozcvičovali. Tak na mňa tréner pozrel: poď. Išiel som na ihrisko. Počúvajte, ja som odohral taký zápas, že tam iskry

[00:40:37] lietali. Ja som bol najlepší na ihrisku a odvtedy som začal hrávať.

JANKO: A na konci sezóny som sa dostal do top jedenástky ruskej ligy, medzi jedenástich najlepších hráčov. A toho trénera – keď už odišiel z klubu – som po nejakých dvoch, troch mesiacoch alebo po pol roku stretol v meste. A ja som došiel za ním a hovorím mu: tréner, môžem niečo povedať? Ďakujem vám. A slzy sa mi tlačia do očí, keď na to spomínam – že ja som mu vtedy poďakoval. Našiel som tú silu povedať mu: ďakujem za to, že ste ma urobili silnejším.

MODERÁTORKA: A čo ti dalo silu vydržať to?

JANKO: Vieš čo, dalo mi to silu, čo ma život naučil – vždycky tú situáciu prijať. Prijať a vymakať.

MODERÁTORKA: Prijať a vymakať.

JANKO: Je taká, aká je, ale urobím maximum preto, aby som s tou situáciou skúsil niečo urobiť. Prijať ju takú, aká je. Aj keď je úplne na prd, poviem to tak. Ale skúsim, a keď už to nepôjde, tak potom budem hľadať niečo iné.

MODERÁTORKA: Až keď už naozaj nebude sa dať.

JANKO: Áno. Myslím si, že takto som sa vždycky staval k tým situáciám: tu som teraz a už nežijem niekde v budúcnosti, že už mením klub, že tam to bude lepšie. Nie – teraz je to tak, prijať to a pracovať s tým.

MODERÁTORKA: A toto sú tie situácie, s ktorými si si ty poradil.

Ako jediná otázka pomohla mladému futbalistovi?

Rodičia na neho tlačili, aby zmenil klub, lebo v Admire nehrával, a riešili za neho prestup do Čiech. Stretol som sa s ním, on mi to začal rozprávať a ja som sa ho na konci spýtal úplne jednoduchú otázku: a čo chceš ty? Povedal, že chce zostať a zabojovať. Tam sa to všetko uvoľnilo.

MODERÁTORKA: A preto si tým, kým si. Ale môžu byť mladí hráči, ktorí si s takýmito situáciami neporadia – povedzme, že ho tréner nemá rád alebo sa mu niečo také stane. A možno keby mal niekoho, s kým sa môže o tom porozprávať a premyslieť si s ním svoju vlastnú stratégiu, ako čeliť takej situácii – keby mal mentálneho kouča – tak by mu to pomohlo a mohol by ísť ďalej.

JANKO: Mal som jedného takého futbalistu, ale to bolo asi pred piatimi rokmi, nebol som ešte taký mentálny kouč. On hrá v Rakúsku doteraz, tuto v Admire. Stretol som sa s ním, lebo jeho otec chcel, aby sme sa stretli – sme rodinní priatelia. A on riešil to, že otec naňho strašne tlačil, aj mama, aby zmenil klub, lebo v tej Admire nehráva. Ako keby zaňho chceli riešiť tú situáciu, nech

[00:43:02] odíde do iného klubu, riešili niekam do Čiech, Spartu alebo Slaviu. A jediné, čo bolo dôležité: ja som sa s ním stretol, on mi toto začal rozprávať a ja som sa ho opýtal úplne jednoduchú otázku. Čo chceš ty?

JANKO: A on vtedy: ja chcem zostať, chcem tomu čeliť. A tam sa to všetko uvoľnilo, tam bolo všetko jasné. Došiel domov a povedal: mama, oci, ja chcem zostať, ja chcem zabojovať. Áno, prešiel si zraneniami, ale teraz je tam. Podpísal novú zmluvu a hral.

MODERÁTORKA: Ty si mu dovolil urobiť si jasno v tom, čo on chce – a to ho uzemnilo.

JANKO: Úplne, bola to jednoduchá otázka. Ja som ho len počúval, on mi to rozprával, a ja som na konci len ticho: dobre, Janko, a čo chceš ty? On sa tiež volá Ján.

JANKO: „Ja chcem zostať.“ A úplne sa tak uvoľnil, videl som na ňom, že sa rozžiaril. To bol asi taký koučing.

JANKO: Úplne jedna otázka a vyriešili sme všetko. Doteraz sa mu darí a ja mu držím palce aj v reprezentácii do dvadsaťjeden rokov. Aj keď mal teraz zranenie, také ťažšie obdobie – ale naučil sa tomu čeliť. To si na ňom vážim, že neutekal, že neutekal z boja. A rozprávame sa spolu, takže si myslím, že mu to pomohlo.

MODERÁTORKA: Ty si vravel, že si sa predtým hanbil tú knihu vydať, ale potom si ju predsa len vydal – nenechal si sa tou hanbou ovládnuť, ale išiel si do toho odvážne a vystavil si sa. A teraz tvoríš videá. Spomínal si videá – povedz nám ešte viac o tom, čo tými videami prinášaš ľuďom.

JANKO: Myslíš ten podcast?

JANKO: Tak ja som sa na to vrhol. Mal som tam známych športovcov ako Martin Škrtel, Attila Végh, Klaudia Rusnák, ktorá bola tenistka a teraz je taká youtuberka alebo influencerka. Potom som tam mal Višňovského – čiže známe tváre. A tento podcast som urobil preto, aby som trošku priblížil tie príbehy tých ľudí. Aby to nebolo možno také – nechcem povedať povrchné – ale aby sa hovorilo aj o tom, ako oni dosiahli ten úspech, aké mali detstvo, čím všetkým si museli prejsť, aké to mali ťažké. Myslím si, že tí ľudia sa pri mne dosť otvárajú. Najprv sú takí OK, ale potom fakt tie príbehy rozprávajú. A myslím si, že to je dosť o tom, ako ja k tým ľuďom pristupujem – a nemyslím si, že by to možno povedali v iných podcastoch. Čiže preto to chcem robiť a ukázať ľuďom, aby videli, že každý ten príbeh je niečím iný a špecifický. Ja som mal svoj, Attila Végh mal svoj, Martin Škrtel, Juraj

[00:45:39] Kucka – tí športovci alebo známe osobnosti majú tie príbehy vždycky nejako inak napísané, a čím museli v tom živote prechádzať, akými chvíľami. Takže preto robím tieto videá. A budem v tom určite pokračovať.

MODERÁTORKA: A robíš aj videá sám so sebou, ako Janko Ďurica?

JANKO: Videá myslíš?

MODERÁTORKA: Také mikrovideá na Instagrame.

JANKO: Áno, hej. Tam by som chcel tiež začať, lebo myslím si, že tam robím nejaké témy, sú tam rôzne témy. Čiže na rôzne témy nejako rozprávať tým ľuďom, dávať im nejaké rady a možno ich aj tými videami nejako posúvať. Myslím si, že aj tam je veľa, o čom rozprávať.

MODERÁTORKA: A že to je tiež pre mladých športovcov?

JANKO: Vieš, tá téma môže byť určená pre kohokoľvek. Keď sa budeme rozprávať na tému šport, tak šport. Ale môžeme sa rozprávať napríklad na tému rodičov – ako by mali pristupovať, nechcem povedať k výchove, ale aké chyby by možno nemuseli robiť pri výchove, keď majú syna alebo dievčatko a chcú, aby boli športovci. Aké chyby by nemuseli robiť alebo by sa mali na svojich chybách učiť. Aj o tomto by som sa chcel rozprávať, lebo veľakrát si tí rodičia chcú plniť svoje sny na deťoch. Čo si myslím, že moji rodičia absolútne nerobili – oni mi dôverovali. Myslím si, že je veľmi dôležité dôverovať tým deťom v tom procese a netlačiť na ne. Lebo tie deti potom možno budú strácať zodpovednosť za svoje chyby. Aj to si myslím, že je veľmi dôležité, a viem to z toho, čo som ja zažil. To sú zase moje skúsenosti, ako môj otec a moja mama pristupovali ku mne. Preto sa zo mňa stal ten športovec –

JANKO: ako ma vychovávali, ako ku mne pristupovali, ako mi dôverovali. Môj otec mi nebol mentálny kouč, že by prišiel za mnou, keď som išiel spať, a začal mi rozprávať. Môj otec bol vždycky najväčší kritik. Vždycky ma len kritizoval, nikdy ma nepochválil. Vždycky, keď som hral akýkoľvek zápas, tak povedal: dobre, Janko, dneska to nebolo zlé. A ja som už vedel, že keď povedal toto, tak: ale tam si urobil chybu, tam si to mohol lepšie. Čiže bol kritik – ale mne to, chvalabohu, pomohlo. Lebo keby som sa uspokojil s tým, že som hral dobre, tak by som nebol taký športovec. Mňa by to ego strašne prevalcovalo.

JANKO: Čiže on bol veľmi dobrý psychológ. Vedel, kedy na mňa zatlačiť, ale vždycky ma upozornil, že tu si urobil chybu – a to ma vždycky vrátilo do reality. Vždycky som sa v tom ukotvil: aha. A začal som nad tým rozmýšľať: ten otec má pravdu. Ale dôveroval mi v tej ceste, netlačil na mňa, nechcel mať zo mňa futbalistu. Podľa mňa vôbec – on ma len brával na zápasy, chodil som s ním.

MODERÁTORKA: A toto je asi aj dôležité pre rodičov mladých športovcov – nechať ich rozhodnúť sa, či chcú byť športovci a či chcú byť vrcholoví športovci. Lebo to je veľké osobné rozhodnutie a ja si myslím, že nikto nebude naozaj dobrý vrcholový športovec, ak to sám nechce, ak to chcel jeho otec.

JANKO: Určite. Vieš, ja si myslím, že aj rodičia... Zoberme si situáciu, že je nejaký zápas a rodičia tam kričia na tie deti: takto to hraj, takto to hraj. A je tam tréner. A to dieťa má podľa mňa v tej hlave úplný bordel, samo nevie, čo má urobiť. Potom príde domov a zrazu je rodič mentálny kouč – pričom mentálneho kouča

[00:49:09] nikdy nerobil. Čiže tí rodičia sa snažia byť aj trénermi, aj mentálnymi koučmi a chcú z nich mať športovcov. Myslím si, že nad tým by sa rodičia mali zamyslieť – ako si povedala, nechať ten výber na to dieťa.

MODERÁTORKA: Možno otázka, ktorú by si mali rodičia položiť: chcem to pre seba,

JANKO: presne,

MODERÁTORKA: alebo to chce to dieťa?

JANKO: No presne.

MODERÁTORKA: Čo je tá ambícia?

JANKO: Áno, toto som presne riešil v podcaste s Klaudiou Rusnák. Ona bola fakt dobrá tenistka, ale otec na ňu strašne tlačil. Aj preto prestala, lebo otec: ty musíš makať, ty musíš makať. Ona bola tak psychicky vyčerpaná. Potom odišla do Ameriky, tam ešte hrala, tam ju zachránil kolektív. Ale hovorila, že to vzdala kvôli otcovi.

JANKO: Bola úplne psychicky hotová. Mala desať rokov, hrali nejaký turnaj, prehrala – a po tom turnaji ju otec nútil behať tam kolečká, desaťročnú. Všetci boli doma a ona tam musela behať. Alebo musela hrať škaredý tenis, len aby vyhrala. Myslím si, že tí rodičia sú v dnešnej dobe pomaly súťaživejší ako tie deti. A my musíme tie deti nechať, nech si týmto procesom sami prejdú, nech sa sami rozhodnú.

MODERÁTORKA: A keď sa tak pozrieš na seba – viem, že tvoríš nejaké projekty, iniciatívy, aj neziskovú iniciatívu pre futbalový tím. Vybral si si nejaké tímy, ktorým chceš priniesť svoju pomoc?

MODERÁTORKA: Myslím, že to bude aj nezisková vec ako dar tým s potenciálom. Povedz o tom viac – čo teraz tvoríš a chystáš?

JANKO: Vieš čo, mám také rôzne myšlienkové pochody, akým presne smerom. Rozprávali sme sa o tej neziskovke – že by sme naozaj oslovili tie tímy a ponúkli im takúto možnosť. Ale zamýšľam sa, ako sme sa teraz bavili, či tí rodičia nebudú potrebovať viac toho mentálneho koučingu.

MODERÁTORKA: Áno. A to je úplne špecifická nika – mentálny koučing pre rodičov mladých športovcov. Zistíte, kto čo chce.

MODERÁTORKA: A to by mal byť celý balík: pre športovcov, pre trénerov a pre rodičov – celý balík mentálneho koučingu a prípravy, ktorý by táto iniciatíva zahŕňala. Čo ty povieš?

JANKO: Ja som za. Len ľudia by mali vedieť, že ten mentálny koučing je niečo, čo im fakt pomôže.

MODERÁTORKA: Hej. Ale možno aj preto, že si niekedy ľudia pod tým slovom koučing predstavujú, že ich niekto do niečoho pritlačí.

MODERÁTORKA: Alebo že im povie, čo majú robiť. A práve to je pre tých ľudí, čo nepoznajú koučing, prekvapenie – že ten kouč im naozaj len pomôže urobiť rozhodnutie bez toho, aby ich tlačil, že takto je dobré sa rozhodnúť. Tí ľudia si musia sami nájsť, čo je pre nich dobré rozhodnutie. A ten kouč je len ten, kto pomáha v tom rozmýšľaní, ale tá zodpovednosť za rozhodnutie je na tom rozmýšľajúcom.

JANKO: Áno.

MODERÁTORKA: A niektorí rodičia si možno kúpia nejaký rýchlokurz, dvojdňový, párdňový kurz koučingu – a možno majú aj tú najlepšiu vôľu pomôcť tomu dieťaťu: tak ja už mám kurz koučingu, tak ťa teraz idem podporovať. Ale pokiaľ nemajú naozaj ten dlhodobý výcvik, je radšej fajn zveriť sa do rúk profesionálovi, ktorý vie presne, čo robí.

JANKO: Všimol som si to, lebo dcéra mala hrať tenis a ja som si veľakrát všimol tých rodičov. Niekedy ma to tak láka ísť za nimi. Ale potom sa zamyslím: potrebuje to, chce to odo mňa? A bola taká jedna situácia, že chlapci hrali tenis a mamina sa tam snažila upokojiť to dieťa, stále chodila a chodila a niečo mu hovorila. A ja som došiel a povedal som: nechajte ho, keď prehrá, prehrá, keď vyhrá, vyhrá, nechajte ho v tom procese. A ona: OK, OK. A o päť minút to isté. Čiže niekedy je aj tá rada – buď ju chceš, alebo nechceš. Ale ako si povedala,

[00:53:35] určite je tam dôležitá tá práca s rodičmi.

JANKO: Veľakrát to potom ovplyvňuje aj ten výkon, aj psychiku toho dieťaťa.

MODERÁTORKA: Hej. A oni niekedy v najlepšej viere, že robia pre to dieťa,

[00:53:52] robia proti nemu.

JANKO: Áno. My chceme najlepšie. Len či to najlepšie je naozaj pre nich.

MODERÁTORKA: A aká je teda tvoja ambícia na najbližšie desaťročie ako mentálneho kouča? Čo by si chcel priniesť svetu?

JANKO: Pomáhať ľuďom zlepšiť sa. Počul som niekde takú myšlienku, že nehovor o svojich snoch, nehovor to, keď chceš niečo v živote dosiahnuť. Ale ja tomu neverím, lebo vždycky, keď som niečo povedal nahlas, tak to malo úplne inú hodnotu. Tak poviem – je to možno také odvážne – ale ja by som sa chcel stať jedným z najlepších koučov možno aj na svete. Možno je to príliš odvážne, možno ma to niekde vráti do reality, ale treba mať sny, treba si nedávať hranice. A možno sa mi to podarí.

MODERÁTORKA: A keby som ti povedala, že nikdy na to nebudeš mať a nikdy to nedokážeš, bolo by to dostatočné? Lebo teba to naštve a to musíš mať.

JANKO: Áno, presne tak.

MODERÁTORKA: Tak toto by sme mohli. Dobre, tak začneme strednou Európou.

JANKO: No a toto mám... ale samozrejme nie, že byť v takom kolektíve tých najlepších koučov. A či to bude možno čisto len šport, to neviem – to ukáže budúcnosť, kam ma to zavedie, ku komu. Uvidíme.

MODERÁTORKA: Budeme držať palce.

JANKO: Však vy budete pomáhať, nie len držať palce. Bez vás to nedám – teda nie že to nedám, ale sám...

MODERÁTORKA: Vieš, čo je najväčšia pýcha učiteľa? Jeho žiak.

MODERÁTORKA: A ešte keď ho prerastie.

JANKO: No, ale myslím si, že ja som ten typ človeka, že tá pokora... budem sa vždycky držať tak,

[00:55:32] že nikdy nie „ja som tu a takto“, ale vždycky takto. Veď nás to učíte aj vy.

MODERÁTORKA: Radi budeme kúsok kráčať s tebou. Držíme ti veľmi palce, Janko. Ďakujeme, že si prišiel.

JANKO: Ďakujem za pozvanie. Bolo to veľmi príjemné a dúfam, že sa to bude páčiť aj tým, ktorí to budú pozerať.

Chcem získať viac informácií
Seminár o koučovaní Zadarmo

Prihlásiť sa

Naši klienti

Slovnaft
VUB banka
ESET
OMW
IBM
DELL
Tatra Banka
BILLA
ČSOB banka
Samsung
J&T Banka
Volkswagen
Tesco
Telekom SK
Slovenské elektrárne
Accenture
Koala Tours
GSK
SLSP banka
ENEL
ZSE
Swiss Re
VUB Banka
Sberbank/Primabanka
Generali
Mary Kay
Fiserv / First Data
Procare
Slovanet
UPC
VSE
VSE
ŠUKL
Rochling
PwC / PricewaterhouseCoopers Slovensko
NIKE
Allianz
Metlife
Assesment Systems Slovakia
CFH
Consilium Consulting
Axson
ČSOB Leasing
Dentsu
Develor
Edenred
Erste Group
Globsec
referencie-business-coaching-college-032
Hyundai Dymos
Faurecia
IKAR
Lyreco
Menkyna
Milk Agro
OPTEAM
Schnellecke Logistics
Semicron Innovation Service
SEW EURODRIVE
Lionbridge
Softec
referencie-business-coaching-college-056
Telekom
Soitron
Unit Cargo Wien
Úrad vlády SR
Transcat
Vaillant
Oracle
Visteon– klient Business Coaching College
Telekom– klient Business Coaching College
Zobraziť viac

Skôr ako začneme: nahliadnite do spracovania vašich osobných údajov

Súbory cookies používame najmä na anonymnú analýzu návštevnosti a vylepšovanie našich web stránok. Ak si nastavíte blokovanie zápisu cookies do vášho prehliadača, je možné, že web sa spomalí a niektoré jeho časti nemusia fungovať úplne korektne. Viac info k spracúvaniu cookies.